pondelok, 5 decembra, 2022
spot_img
ÚvodOsobnostiFerdinand Ďurčanský (1906 – 1974) Minister – právnik – bojovník

Ferdinand Ďurčanský (1906 – 1974) Minister – právnik – bojovník

Profesor JUDr. Ferdinand Ďurčanský patrí medzi najvýraznejšie osobnosti moderných slovenských dejín. Jeho celoživotným úsilím bolo naplnenie samourčovacieho práva slovenského národa. Je symbolom boja za slovenskú štátnosť. Za tento ideál bojoval v časoch, keď sa zdal nereálny až bláznovský a každý náznak tejto činnosti československý štát kruto prenasledoval. Pád komunistických režimov a obnovenie slovenskej samostatnosti v roku 1993 – i keď sa ich nedožil – však jeho úsilie potvrdili a legitimizovali. A dokázali, že nebolo márne.

Pochádzal z (pôvodne zemianskej) rodiny senátora za HSĽS Juraja Ďurčanského a Anny Židekovej z Rajca. Narodil sa tu 6. 12. 1906. Mal troch súrodencov. Vynikal špičkovým právnickým vzdelaním. Po získaní titulu JUDr. na UK v Bratislave (1930) absolvoval zahraničné štúdiá medzinárodného práva (Paríž, Haag, Ľvov). Bol najvýznamnejšou osobnosťou v rámci mladej, akademicky vzdelanej generácie HSĽS, i keď nebol straníkom. Spoluvydával časopis Nástup (1933 – 1940). Zasadil sa o vypracovanie návrhov na autonómiu (samosprávu) Slovenska v rámci ČSR. Sklamaný z neschopnosti ČSR riešiť slovenskú otázku i otázky sociálne, vidiac rozmach autoritatívnych režimov, rozhodol sa napojiť riešenie slovenskej otázky na túto líniu.

Ako politik a pedagóg

Jeho vzdelanie, ambicióznosť, cieľavedomosť i dôvera J. Tisu ho predurčovali na tie najvyššie politické posty. Po dosiahnutí autonómie a nastolení vlády HSĽS (6. 10. 1938) sa stal ako 32-ročný dvakrát ministrom vlády Slovenskej krajiny. V októbri 1938 sa zúčastnil rokovaní s maďarskou delegáciou v Komárne. Maďari sa netajili záujmom o obsadenie celého Slovenska. Zo severu zas hrozilo Poľsko. Jedinou mocnosťou, o ktorú sa Slováci vo svojom úsilí uchovať územnú integritu krajiny mohli oprieť, bolo Nemecko. To ale so Slovenskom vo svojich plánoch dovtedy vôbec nekalkulovalo. Situácia sa začala meniť až po stretnutí Ďurčanského s Göringom (12. 10. 1938), kde tohto presvedčil o výhodnosti samostatného Slovenska pre Nemecko. Zatknutiu počas tzv. Homolovho puču sa vyhol útekom do Viedne a z tamojšieho rozhlasu viedol kampaň proti ČSR. Konal tak na vlastnú päsť, bez poverenia politickými orgánmi.

Po vzniku Slovenského štátu sa stal ministrom zahraničia a v októbri aj vnútra. Už pri rokovaní o Ochrannej zmluve s Nemeckom neohrozene presadzoval slovenské záujmy. Od základov vybudoval diplomaciu SR. Opustil radikalizmus a revolučnosť a stal sa stúpencom Tisovho umierneného krídla. Ako minister vnútra presadzoval niektoré protižidovské opatrenia v ekonomickej oblasti. Snažil sa o čo najväčšiu nezávislosť zahraničnej politiky, hľadal alternatívne spojenectvá, ktoré by vyvážili nemecký tlak, dokonca sa pokúšal o neutralitu. Tým sa dostal do rozporu nielen s Tukovými radikálmi, ale aj samotným Nemeckom, ktoré bolo na vrchole moci a v tejto oblasti netolerovalo akýkoľvek odklon. Na pokyn Hitlera bol po tzv. Salzburských rokovaniach v júli 1940 z vlády i z politiky odstavený. Jeho meno sa dlhší čas v tlači ani nemohlo spomínať. Mohol však prednášať na Právnickej fakulte. V januári 1944 ho prezident menoval za mimoriadneho profesora. Venoval sa tiež športu, okrem iného bol veľkým fanúšikom Slovanu Bratislava.

Trest smrti

Aktivizoval sa až od jesene 1944, keď sa postavil proti povstaniu a za ďalšiu existenciu SR. Pred frontom evakuoval na Západ. Beneš, a niektorí jeho ľudia, napr. Vladimír Clementis, robili všetko pre jeho dolapenie. Ďurčanský im unikal doslova o vlas, priam za dobrodružných okolností. Najprv sa ukrýval v Taliansku, v 1947 až v Argentíne. Od r. 1952 žil v Nemecku. Pre obnovenú ČSR boli najväčším zločinom snahy o samostatné Slovensko. Čsl. vláda, aby ho dolapila, ho označila za vojnového zločinca. Národný súd ho vmontoval do procesu s Tisom a Machom a 15. 4. 1947 za trestné činy „domácej zrady, zrady na povstaní a kolaborantstva“ odsúdil na trest smrti (v neprítomnosti) i konfiškáciu celého majetku.

Druhýkrát v odboji

Keďže Slovensko sa po roku 1945 ocitlo v dvojakom útlaku, Prahy i Moskvy, tento režim označoval za „česko-komunistický“, hovoril o sovietskom a českom imperializme. Antikomunizmus pokladal za spoločný záujem Slovákov a Západu. Ako v tom čase mnohí na Západe i on predpokladal blízky vojnový konflikt USA a ZSSR, preto presadzoval radikálne postupy. Založil Slovenský akčný výbor či Vysielač Barcelona. Ilegálne organizácie mali bojovať proti režimu doma a zároveň svetu demonštrovať odpor Slovákov k ČSR. Tento radikálny postup na jednej strane Slovákov zviditeľňoval, na druhej však mnohých, aj nezainteresovaných, privádzal za mreže. Jeho hlavným cieľom bolo dosiahnuť znovuuznanie SR Západom a jej začlenenie do európskeho spoločenstva. Dokazoval právnu kontinuitu SR, pokladal ju iba za dočasne okupované územie. Koncipoval memorandá pre západné štáty, o slovenskej otázke informoval svet. Zápas viedol s osobitnou razanciou, no i tvrdohlavosťou a nie šťastnými autoritatívnymi metódami. Najmä v prvých rokoch neprispieval k zjednoteniu slovenského exilu. Ten, hoci mal rovnaké ciele, bol rozčesnutý na tzv. sidorovcov a ďurčanskovcov. Po jeho zjednotení do Slovenskej oslobodzovacej rady (1960) a najmä do Svetového kongresu Slovákov (1970) sa angažoval aj tu, bol jedným z jeho podpredsedov. Bol publicisticky aj vedecky činný. Aktívne spolupracoval s Collegiom Carolinom, zúčastňoval sa jeho vedeckých kongresov, publikoval v jeho vedeckých zborníkoch. Osobitnú pozornosť si zasluhujú jeho knihy Pohľad na slovenskú politickú minulosť (1943)a Biela kniha(1954). Z manželstva s Alžbetou rod. Polakovičovou mali syna a dcéru. Umrel v Mníchove v noci zo 14. na 15. 3. 1974.

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň