sobota, 3 decembra, 2022
spot_img
ÚvodOdporúčameJozef Nemčok - Cesta smrti a života alebo útek z partizánskeho hrobu...

Jozef Nemčok – Cesta smrti a života alebo útek z partizánskeho hrobu v Sklabini

………………

Otec žil skromným životom úradníka daňového úradu v Kremnici. Býval v dedinke Šváb, kde sa 25. augusta 1944 začalo jeho utrpenie. Jeho pracovné zadelenie na daňovom úrade bolo veľmi nevďačné. Spočívalo vo vymáhaní daní, ktoré úrad na základe podkladov daňovníkov vypočítal. Nezaplatenie výmeru vyústilo do zaplombovania hnuteľného, veľakrát i nehnuteľného majetku. Po dvoch i troch upomienkach nasledovala dražba. Tú vykonal notár v prítomnosti pracovníka daňového úradu. Jedným z nich bol aj náš otec. Na úrad nastúpil v čase, keď sa na Slovensku rozhodovalo o autonómii. Stal sa členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. HSĽS v Československej republike na parlamentnej pôde žiadala splnenie požiadaviek Pittsburskej dohody, uzavretej medzi T. G. Masarykom a Slovákmi žijúcimi v USA. Medzi prívržencov autonómie patril aj otec. Postavil sa za udalosti zo 6. októbra 1938 v Žiline, kde HSĽS i ďalšie politické strany prijali Žilinskú dohodu. Autonómia mala zavŕšiť emancipačný proces Slovákov v rámci ČSR a premenu štátoprávnej formy ČSR. Súčasne s dosiahnutím autonómie sa HSĽS stala jedinou vládnucou stranou. Plné zavŕšenie svojbytnosti Slovákov znamenalo vyhlásenie slovenskej štátnosti 14. marca 1939. Toto ešte viac posilnilo otcovo národné povedomie. Od mladosti bol vychovávaný v kresťanskom duchu, čo ovplyvňovalo jeho politické presvedčenie. Väčšina Slovákov, medzi nimi i v Švábe, samostatnosť privítala.

Slováci boli neskôr často obviňovaní, že pomáhali „rozbíjať Československú republiku“. Nie je to však pravda. Treba povedať, že o osude prvej ČSR rozhodovali fakticky vtedajšie európske veľmoci z podnetu Hitlera. Samostatnosť Slovenska v roku 1939 bola z tohto pohľadu menším zlom, určite lepšou možnosťou, než rozdeliť Slovensko medzi nenásytných susedov – Maďarsko a Poľsko – či pripojiť k Nemeckej ríši, ako sa to stalo Čechom v Protektoráte.

Slovenská republika tolerovala i opozičné názory politicky a ideovo inak zmýšľajúcich ľudí, ba mnohým udelila i zodpovedné funkcie v štáte. Naostatok, ukázalo sa to v roku 1944. Na strane druhej, boli tu aj od počiatku zarytí odporcovia Slovenskej republiky. Medzi nich sa v novej republike zaradili najmä komunisti, v istej miere aj sociálni demokrati či sympatizanti niektorých čechoslováckych strán z čias prvej ČSR.

Práve tí postoj otca chápali ako „zradu na ČSR“. Ako pracovník daňového úradu, zvlášť ako člen HSĽS, a ako osobný zástanca slovenskej samostatnosti sa v obci pre nich stal nepriateľom.

…………

Debatu znovu prerušil príchod vedúceho odboru. Ešteže ten mal také školy ako tí traja. Preložili ho zo severu Slovenska na maďarské hranice, do nového okresného sídla. „Chlapi, zajtra má prísť tajomník strany. Zabezpečuje podpisovú akciu. Je vraj úloha, ktorú určil ÚV KSČ. Je na vás, ako sa rozhodnete“ Budeme ho očakávať s kyticou z bodľačia,“ s posmechom odpovedal Žufa. „Ja mám ďaleko k rodičom, bývam v štátnom byte. Bol by som nerád, keby ma preložili do výroby. Asi podpíšem, nemám iného východiska,“ uviedol vedúci oddelenia. „Z tých novodobých robotníckych vedúcich, čo tu máme, o povstaní vedia len toľko, že nejaké bolo. Sám viem o takých, ktorí v rámci mobilizácie nastúpili do kasární a za niekoľko dní dezertovali. Tam im niektorý ruský dôstojník vystavil rukou napísaný dokument, o týždeň – dva ušli a teraz sú z nich povstalci. A tvrdia, že boli v odboji,“ zdôraznil na margo diskusie Žufa.

………….

Prečo to všetko spomínať? Pod ťarchou desaťročia nahromadených neprávd, mýtov a najrôznejšej propagandy má dnešný človek, najmä ten mladý, veľmi sťaženú cestu k hľadaniu pravdy. Tá ostane neraz prevalcovaná hŕbou poplatných kníh, či kinematografie. Nie je ľahké sa cez takéto nánosy prehrýzť k tomu, čo sa vlastne stalo v lete 1944. A do galérie cenných pomôcok na ceste pochopenia, ako sa začala tragédia Slovenska rokov 1944/1945, sa iste zaradí aj táto kniha. I keď nejde o primárny prameň, t. j. vytvorený v období, aké nás zaujíma, ale s veľkým odstupom, som presvedčený, že je dôveryhodný. Pravdivo totiž vysvetľuje pomery, aké partizáni a rôzni pochybní revolucionári pod taktovkou stalinských kádrov vytvorili v auguste 1944 a ktoré následne viedli k okupácii Slovenska nemeckou armádou, nedozerným ľudským materiálnym škodám a poníženiu národa a jeho štátu.

Jedným z tých, ktorí pocítili prvé partizánske represálie, bol aj Karol Nemčok, zamestnanec Daňového úradu v Kremnici, po politickej stránke sympatizant idey slovenskej štátnosti a príslušník HSĽS. Svojmu presvedčeniu ostal verný aj v čase politických a frontových zmien, v čase, keď sa Edvard Beneš z Londýna verejne vyhrážal všetkým Slovákom, ktorí ostali verní Slovenskej republike. Práve jeho politické a štátoprávne postoje sa v auguste 1944 stali zámienkou na jeho fyzickú likvidáciu.

Nemčok, a tiež aj Julo Slašťan z Ihráča, ako jedni z mála mužov však svoju popravu prežili. V doterajšej literatúre sú známe len dva prípady, ked‘ dotyční prežili partizánske represie a súčasne o tom vydali aj písomné svedectvo. Prvým je katoícky kňaz a miestny farár Jozef Poss zo Skleného, ktorý sa vyhrabal z masového hrobu dňa septembra 1944. Druhým je starosta obce Kľak Štefan Fárek, ktorého odsúdil na smrť tzv. Revolučný národný výbor v Kľaku a ktorého partizáni strelili 20. Decembra 1944 spolu s ďalšími dvoma Kľakovanmi, lesnými robotníkmi. (Possov príbeh bol naposledy zverejnený v knihe rozhovorov Petra Sokoloviča s pátrom Šebastiánom Labom – Premiéro mal predsa pravdu. Bratislava 2014, s. 70-75, Fárekov príbeh zas v časopise Pamäť národa č. 4/2013, s.69-85).

Tretím svedectvom je práve príbeh Karola Nemčoka. Hoci ako bolo spomenuté, na rozdiel od prvých dvoch ho nemožno pokladať za primárne, dobové svedectvo, len za dodatočne zachytené a redakčne spracované jeho synom, pokladám ho za dôveryhodné, priam jedinečné dielo. Odhŕňa totiž záclonu z udalostí, ktoré malo prekryť vynútené mlčanie. Dokonca, ako sa po prečítaní rukopisu vyjadril jeden z profesionálnych historikov, príbeh by si zaslúžil filmové spracovanie. Za všetky cenné pasáže knihy tu vyzdvihnime aspoň jednu. Tú, ktorá poukazuje na ideologickú motiváciu ľudí, strojcov partizánsko – povstaleckého odboja. Práve o nej totiž hovoria slová šéfa Revolučného národného  výboru v Kremnici Gejzu Lacka, ktorý Nemčoka vyšetroval: „My sme orgán, ktorý má zaistiť všetkých, ktorí stáli za vznikom fašistického Slovenského štátu.“

Ak by sme činnosť organizátorov povstania posudzovali podľa Kremnice a Sklabine, mohli by sme konštatovať, že nešlo len o začiatok teroru sovietskeho typu (i keď v menšom meradle) realizovaného pod československou vlajkou, o rebéliu voči domácemu režimu, ale aj proti slovenskej štátnosti, teda forme, keď Slovensko bolo subjektom medzinárodného práva, a proti jej protagonistom aj na nižších úrovniach.

Dielo je cenné i preto, že poodhaľuje závoj nad likvidačnou mašinériou v Sklabini. Je známe, že táto turčianska obec bola v auguste 1944 sídlom dvoch partizánskych brigád M. R. Štefánika: prvej, pod velením sovietskeho veliteľa Piotra Alexejeviča Veličku, druhej, pod velením domáceho veliteľa Viliama Žingora. Málo sa však vie, že práve Sklabiňa bola prvou obcou, kde sa začali vykonávať masové politické vraždy. Stalo sa tak už 21. augusta 1944, s vyvesením československej vlajky v obci. Ešte pred oficiálnym vypuknutím povstania augusta 1944 sa tak zaradila medzi miesta hrôzy. Na rozdiel od tých nacistických sa o tých partizánskych muselo po roku 1945 mlčať. Z pamäti ich vytesnili aj miestni obyvatelia, ktorí o nich nerozprávali a nepísali. Mali jednoducho upadnúť do zabudnutia. Niet preto divu, že niektorí až na sklonku života dali na papier to, o čom vedeli už v roku 1944. Napríklad Martinčan Dušan Čatloš sa o Veličkovi a pomeroch v obci vyslovil v knihe Deti a vojna (Krakov – Martin 2015, s. 39) nasledovne: „Z neho šiel strach… V Sklabini bola zvláštna situácia. Bolo to také „zberné“  miesto pre rôznych podozrivých, obvinených a podobne. Tam partizáni skántrili aspoň 6o ľudí. Tam bola celá tlupa mladých „bojachtivých“ chlapcov, tak vo veku 17-18 rokov, čo sympatizovali s partizánmi atď. No a partizáni vodili týchto svojich „odsúdencov“  do kameňolomu a strieľali.“

I keď strojcovia týchto zločinov neboli, a už ani nebudú, súdení, kniha má svoj zmysel. Poodhaľuje totiž pravdu, ktorá je ešte aj dnes nepríjemná, o ktorej nie je vôľa hovoriť. A ak už nič iné, nech je príbeh aspoň varovaním pred fanatizmom a nenávisťou, ktorých je viac než dosť aj v dnešnom svete…

Martin Lacko

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň