sobota, 3 decembra, 2022
spot_img
ÚvodPoučme sa z dejínPramene poznaniaNetreba glorifikovať - stačia fakty

Netreba glorifikovať – stačia fakty

Úvodom možno konštatovať, že hoci Slováci nikdy žiaden z ideologických či režimových „ izmov“ nevymysleli ani nevytvorili, všetky boli na slovenskom národe  bezohľadne odskúšané a na všetky sme ťažko doplatili.

         Za fašizmus, nacizmus či komunizmus môžu tí, ktorí sú ich pôvodcami a preto aj nesú za ne vinu. Rozhodne medzi nich nepatria Slováci. Slováci boli vždy ich obeťami. Či už formou utláčania, hladu, perzekúcií, vysťahovalectva, väznenia, smrti…

         Ani II. svetovú vojnu – ako najväčšiu vojnovú katastrofu v dejinách  ľudstva – nevymysleli, ani nespôsobili, Slováci. A nebyť Slovenského štátu a I. Slovenskej republiky boli by v nej dopadli a doplatili na ňu oveľa horšie, ako sa v skutočnosti stalo.

         Hlavnú zásluhu na tom, že slovenský národ mal – oproti I. svetovej vojne, keď bolo Slovensko súčasťou Uhorska ako agresora – nepomerne nižšie straty na ľudských životoch má fakt, že Slováci mali vlastný štát. Hlavnú zásluhu na tom, že Slovenská republika bola v rokoch 1939 – 1945 relatívne pokojnou a blahobytnou  oázou  vo vojnou zmietanej Európe – má jej prezident Dr. Jozef Tiso.

         Tí, ktorí ho chcú dnes súdiť za niektoré postoje a skutky si musia uvedomiť, že takmer všetky boli vykonané pod hrubým mocenským nátlakom, ba priamym násilím vtedajšieho hegemóna Európy – nacistického hitlerovského Nemecka, pred ktorým sa triasli aj také veľmoci ako Francúzsko. A nielen triasli, ale aj vykonávali jeho príkazy. Podľa Viedenskej konvencie sa politické akty vykonané pod nátlakom považujú za neplatné. Dvojnásobne to platí pre malé štáty, ktoré nie sú schopné odolávať nátlaku veľmocí. Je treba tiež pripomenúť, že II. svetovú vojnu by Hitler nikdy nemohol začať, keby mu aj tzv. demokratické veľmoci neboli pomohli po jeho nástupe k moci v roku 1933 vyzbrojiť nemeckú armádu – či už priamo dodávkami alebo mlčaním, čiže tichým súhlasom – v chybnej nádeji, že obráti svoje agresívne zločinné zámery iba smerom na východ a tým im otvorí cestu k novým územiam, surovinám a lacným pracovným silám.

Často sa hovorí, že J. Tiso bol „kontroverznou“ osobnosťou. Žiadnu osobnosť – a J. Tiso osobnosťou skutočne bol – nemožno oddeliť od prostredia a okolností, v ktorých žila…

         Jozef Tiso žil a vykonával svoj úrad prezidenta malého štátu v čase najhlbšieho úpadku a najrozsiahlejšej krízy všeľudských hodnôt i hodnôt Božích, kresťanských. ThDr. Jozef Tiso ako katolícky kňaz sa mohol utiahnuť na svoju faru a v rozhodne oveľa väčšom bezpečí, než aké mal na poste prezidenta štátu disponujúceho s maximálne obmedzenou suverenitou, mohol prežiť vojnu v relatívnom bezpečí. Rozhodol sa však pre to najťažšie. Pre službu svojmu národu – a to na poste najzodpovednejšom. Najskôr však požiadal o súhlas Svätú stolicu…

         Pretože samotné okolnosti a udalosti boli kontroverzné, iné nemohli byť ani mnohé rozhodnutia vykonané pod ich tlakom a v atmosfére, kde okrem sily neplatilo takmer nič. To, v čom Jozef Tiso – ani ako človek, ani ako kňaz, ani neskôr ako štátnik a hlavný reprezentant štátu – nikdy nebol kontroverzný, bol jeho vzťah k slovenskému národu. Ako sa neskôr ukázalo, dokázal obetovať pre svoj národ a Boha, v ktorého veril aj to najvzácnejšie – vlastný život. Jeho posledný odkaz napísaný krátko pred popravou a vynesený z väzenia jeho spovedníkom, hovorí jasnou rečou o hodnotovom systéme človeka, ktorý sa nachádza v stave najvyššieho ohrozenia vlastného života. Vždy – „za Boha a národ slovenský“. V tejto viere a presvedčení žil aj zomieral.

Tak, ako každú osobnosť, možno aj Jozefa Tisa hodnotiť z rôznych hľadísk. Mne osobne utkveli v pamäti tie jeho činy, ktoré vyjadrovali odvahu, odhodlanosť, oddanosť… vo veciach, ktorým veril a pre ktoré žil.

         Je potrebné uviesť na správnu mieru nepravdivé tvrdenia mnohých nedostatočne informovaných alebo tendenčne informovaných, že Slovenský štát ako aj I. Slovenská republika boli fašistické. Fašizmus na Slovensku nikdy nebol.  Bol v Čechách, kde bola aj fašistická strana, ale najmä bol tam, kde vznikol – v Maďarsku a Taliansku. Na Slovensku boli isté pokusy (najmä po surovom Hitlerovom nátlaku v Salzburgu) zaviesť národný socializmus ako štátnu ideológiu prostredníctvom Nemcami vnúteného predsedu vlády Vojtecha Tuku. Bol to však práve Jozef Tiso, už ako prezident Slovenskej republiky, ktorý sa proti tomu dôrazne postavil, veď ideológia „novopohanstva“ bola pre neho, ako katolíckeho duchovného cudzia a neprijateľná, za čo si vyslúžil nenávisť samotného Hitlera, ktorý sa ho niekoľkokrát pokúsil odstrániť z postu prezidenta Slovenskej republiky. Možno k tomu prispelo aj to, že si dovolil – dokonca dvakrát – požiadať Hitlera, aby boli k Slovenskej republike pripojené územia protektorátu „Böhmen und Mähren“, kde žijú Slováci. Išlo konkrétne o moravských Slovákov, žijúcich a súvisle obývajúcich územie južnej Moravy.

O najkritizovanejšej stránke politického pôsobenia Jozefa Tisa počas II. svetovej vojny – židovskej otázke – svedčí mnoho udalostí. Je pravdou, že aj zo Slovenska bolo pod mocenským nátlakom nemeckej tzv. Tretej ríše deportovaných vyše 50.000 občanov židovského pôvodu do pracovných koncentračných táborov, no je tiež nespochybniteľným faktom, že práve vláda Slovenskej republiky a prezident Jozef Tiso boli jediní v celej Hitlerom ovládanej Európe, ktorí zastavili deportácie Židov bezprostredne po biskupom Jánom Vojtaššákom oznámenom svedectve židovských utečencov z Poľska, že sa so Židmi v táboroch nezaobchádza tak, ako sa zaručovalo Nemecko, keď žiadalo ich presídľovanie do nových pôsobísk. Po Nemeckom zamietnutí slovenskej žiadosti, aby sa slovenskí predstavitelia spolu so zástupcami Červeného kríža osobne presvedčili o skutočnom stave v táboroch židovských presídlencov boli v roku 1942 deportácie definitívne zastavené. Obnovené boli až po obsadení Slovenska nemeckou armádou v dôsledku porážky Slovenského národného povstania na jeseň 1944, keď stratila Slovenská republika aj posledné zbytky štátnej suverenity a jej predstavitelia – medzi nimi predovšetkým prezident Jozef Tiso – aj akékoľvek kompetencie a stali sa rukojemníkmi Nemcov. O vzťahu Jozefa Tisa k Židom a Židov k nemu svedčí aj návšteva delegácie predstaviteľov slovenských židov, ktorá ho prehovárala a prosila, aby neodstupoval z úradu prezidenta republiky, z ktorého chcel odísť pre čím ďalej väčšie nátlaky a zasahovania do vnútorných záležitostí Slovenska zo strany Nemecka. O Tisovom význame pre Židov na Slovensku a jeho pomoci a prejavenej ľudskosti svedčí aj skutočnosť, že zo všetkých predstaviteľov vtedajších európskych štátov udelil židovským občanom najviac výnimiek – vyše 10 000 -, ktoré sa zároveň vzťahovali aj na rodinných príslušníkov osoby, ktorej bola výnimka udelená.  O celkových pomeroch na Slovensku v čase, keď bol prezidentom  dr. Jozef Tiso, svedčí aj skutočnosť, že Židia z okolitých krajín – najmä z Maďarska, kde bolo zavraždených 600 000 Židov, utekali na Slovensko, kde sa mnohým podarilo nájsť útočisko a prežiť až do skončenia vojny.

         Každý národ má právo, ba povinnosť hodnotiť svoje dejiny zo svojho hľadiska. A každý slobodný a suverénny národ to tak aj robí. Z nášho slovenského hľadiska možno pôsobenie dr. Jozefa Tisa na poste prezidenta Slovenskej republiky označiť ako osobnú aj politickú obeť, ktorú vykonal na prospech slovenského národa.  Svojim politickým pôsobením a vplyvom sa mu podarilo uchrániť veľkú časť slovenského národa pred vyhubením na bojiskách za cudzie záujmy a dokázal na čele štátu zabezpečiť pre náš národ najvyššiu životnú úroveň z európskych  krajín zúčastnených vo vojne. Aj známa odpoveď na požiadavky nemeckej tzv. brannej moci – synov vám dám, ale otcov vám nedám – svedčí o zriedkavej odvahe, ktorá pramenila zo skutočnej lásky k vlastnému národu.

         Základnými piliermi politiky Jozefa Tisu bol princíp národný, kresťanský a sociálny. Veľkú zásluhu má aj na stave náboženskej tolerancie voči evanjelikom. Vysoko treba vyzdvihnúť, že počas celého trvania slovenského štátu nebol vykonaný ani jeden rozsudok smrti!

         To, že si prezident dr. Jozef Tiso vedel počínať aj odvážne, statočne a zároveň aj zodpovedne svedčí všeobecne známa udalosť, že keď bol priamo v Berlíne vyzvaný A. Hitlerom a nemeckým ministrom zahraničia J. von Ribentropom, aby z Ríšskeho rozhlasu vyhlásil Slovenský štát – odmietol to! Zachoval sa štátnicky  zodpovedne a v zmysle ústavy ČSR požiadal vtedajšieho úradujúceho prezidenta E. Háchu, aby zvolal Slovenský snem, ktorý osobne informoval o podmienkach Nemcov a možnostiach, ktoré z nich pre slovenský národ vyplývajú. Slovenský snem rozhodol o vzniku Slovenského štátu hlasovaním, ktoré bolo jednomyseľné.

         Najsmutnejšou kapitolou slovensko-českého spolužitia, okrem dodnes dôveryhodne nevysvetlených – naopak, českou stranou všemožne zahmlievaných – okolností súvisiacich so smrťou generála M. R. Štefánika a A. Dubčeka, ktoré tvoria tragické míľniky, stojace na začiatku (1919) a konci (1992) vzájomného spolužitia – je aj politická vražda vykonaná z pomsty za obnovenie slovenskej štátnej samostatnosti, ktorej obeťou sa stal prvý prezident Slovenskej republiky dr. Jozef Tiso.

         Na hlavičkovom papieri „President Československé republiky“ sa pod chladným úradným textom končiacim slovami „milost neudeluji“ vynímajú dva podpisy. Podpis československého prezidenta „demokrata“, ktorý nikdy neuznal slovenský národ, a zbabelého kolaboranta s kýmkoľvek, naposledy s komunistami – dr. Edvarda Beneša a „renomovaného“ komunistického vraha,  jeho bezprostredného nástupcu – Klementa Gottwalda, ktorý sa stal navždy krvavým symbolom komunistických represií, za ktoré niesol plnú zodpovednosť po prevrate v roku 1948.

         To samozrejme neospravedlňuje postoje celej mašinérie slovenských prisluhovačov komunistického režimu na čele s prokurátorom Rašlom a rozsudok slovenského tzv. národného súdu, ktorým Slováci – samozrejme opäť pod mocenským nátlakom cudzích (z Prahy aj z Moskvy) – odsúdili na smrť svojho prezidenta. Bol to jediný prezident v Európe, ktorý za svoje politické aktivity počas II. svetovej vojny zaplatil životom…

         Dokazuje to nemennú skutočnosť, že keď sa bijú veľkí a silní, najviac doplatia  na to vždy tí najslabší. Mali by sme sa z toho poučiť a nenechať sa zneužívať – a je jedno na ktorej strane – na cudzie ciele, ale chrániť si všetko čo nám pomohlo a všetkých, ktorí nám pomohli prežiť, keď už nie úspešne – tak aspoň s čo najmenšími stratami. Väčšinou to urobili s nasadením, či priamo obetovaním vlastného života.  Medzi takéto osobnosti patrí aj prvý prezident Slovenskej republiky dr. Jozef Tiso.

Akademický maliar Viliam HORNÁČEK – predseda SSI KORENE a SKSI SLOVAKIA PLUS

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň