REDAKTOR: Spravili ste obrovský kus práce pre Slovensko a pre náš národ. Nie toľko ľudí, koľko by si to zaslúžilo o tom vie. A tento dlh, ktorý cítim, chcem aspoň v rámci toho rozhovoru čiastočne vyrovnať. Čo bolo impulzom k Vášmu rozhodnutiu formovať a udržať našu národnú identitu? Lebo mali sme tu socializmus, ale národovecká a vlastenecká línia nebola až tak veľmi vyzdvihovaná a podporovaná. A dnes je to ešte podstatne horšie…
Hornáček: Minulý internacionalistický režim bol riadený tým istým typom ľudí, ktorými je riadený aj súčasný svet. To sú takí istí ľudia, je to je ten istý rukopis. Či je to Marx alebo sú to terajší ideológovia. Cítim v tom spoločný rukopis v tom ,že sú to tí ,čo majú záujem – a už veky vekúce, tisíc, dvetisíc, tritisíc rokov – riadiť náš svet, ovládať ho a vnucovať mu svoje idey. Ja sa považujem za prirodzenú a organickú súčasť slovenskej spoločnosti a jej hodnotového systému. A keďže rodičia sa správali tak, že keď sme bývali štyria v jednoizbovom pavlačovom byte, tak sme si zobrali ešte babku a aj sirotu sesternicu. Bol som privyknutý deliť sa, rozdávať, pomáhať ľuďom. Predstavte si izbu 5 x 5 metrov a tam je 6 ľudí. Od vyše osemdesiatročnej babky po šesťročného brata. No tak sme tam ležali jeden pri druhom ako sardinky v škatuľke. Napriek tomu som nikdy nezažil, že by niekto niekomu niečo vyčítal. Na druhej strane nie som nejaký klinec zatlčený do dreva, že som so všetkým spokojný. Už môj dedo z otcovej strany , Martin Hornáček, bol veľmi sebavedomý a aj múdry, hoci bol obyčajným bírešom na majeri. Prežil veľmi tvrdý osud, ale bol vychovaný tak, že to bol človek nesmierne rovný, čestný, priamy, hocikomu povedal, čo si myslí so všetkými následkami, ktoré z toho boli. Jeho názor a slovo však mali autoritu v celej dedine. A tak aj môj otec Michal bol uznávanou autoritou. Takže nosím v sebe určité vlastnosti zo svojho prostredia a výchovy a tvrdím, že prostredie a výchova sú limitujúcimi faktormi pre vývoj osobnosti. Hádam aj dôležitejším ako zdedené vlohy. Toto sa mi zišlo po štyridsiatke, keď som sa stal predsedom Spoločnosti slovenskej inteligencie. Dovtedy som bol skôr bohém. Maľovanie ,básne, muzika, hrám na sedem nástrojov, som primášom ,ale aj rybárom a poľovníkom … A vtedy prišla výzva doby a ozvali sa vo mne pre túto dobu potrebná vlastnosti ako zodpovednosť, cieľavedomosť, vytrvalosť… V tej prelomovej dobe by sa spolkov ako Korene zišlo aj sto. Mal som sen, aj sme to projektovali, že v každej dedine by malo byť združenie inteligencie, čo i len 5 – 6 ľudí. Starosta , učiteľ či riaditeľ, lekár, inžinier… Ale aj obyčajní, ale inteligentní a múdri ľudia ako prirodzené autority. A stretávať sa pravidelne v jeden deň, jednu hodinu, ako to bolo tu v mojom ateliéri –vždy streda o 18. hodine. Niekedy prišlo 12 ľudí, niekedy 40, niekedy aj 60. A keď sme vyhlásili súčasnú Slovenskú republiku, tak sme si nemali ako štrngať, lebo sme museli mať ruky pri sebe – tak to tu bolo plné, až sa čudujem, že sme nespadli dolu na prízemie! Do štrnástich rokov som chcel byť námorníkom ,cestovateľom , teda človekom, ktorý korene nemá. Neskôr, keď sa hľadal pre Spoločnosť slovenskej inteligencie názov, tak som pozval veľkú skupinu ľudí, medzi ktorými bol okrem iného aj majster Rúfus. Vtedy som navrhol názov Korene. A to Korene doslova zažiarilo, a povedali „áno, to je dobrý názov“. Potom na to gravitačné jadro plné osobností aj autorít ako Milan Rúfus, Hvezdoň Kočtúch ,Milan Laluha či Augustín Marián Húska prof. Ján Doruľa … naviazali ďalší. Ja som s nimi zažil búrlivé diskusie v 1968.roku, keď nás okupovali vojská Varšavskej zmluvy, vtedy ako odbojný 18-ročný študent. A tých 20 rokov tzv. normalizácie som s nimi prežil ako ich verný mladší druh. Kulich ma za to chcel vyhodiť v 5.ročníku z akadémie. A potom, keď už oni zas nechceli ísť do tohto, hoci aj išli, ale už nie na čelo, tak ja som sa ujal toho čela ja, zvolili si ma .A oni mi robili – ja to nazývam morálny štít. KORENE boli mojou univerzitou, kde som sa vzdelal od skutočných autorít vo všetkom ,čo pre život aj službu národu potrebujem. Vidíte aj teraz robím petíciu „ Slovania za mier!“ a keď tam máte autority- napríklad Július Binder či Štefan Kvietik – tak sa s dôverou podpisujú aj ďalší. Ale keď tam máte jednu muchu v polievke, ako ja hovorím tým ,ktorí nás kompromitujú, tak je to zle , lebo sa narobíte, urobíte polievku a niekto vám tam napľuje alebo hodí muchu a všetko úsilie je zničené. Som presvedčený ,že čistý celok možno vytvoriť iba z čistých súčastí. Špina tam miesto nemá!
REDAKTOR: Máme veľmi podobnú genézu.Kým som sa neoženil a nenarodil sa mi syn, keď som mal 31 rokov, dovtedy som mal ja úplne bohémsky život. Študoval som maľbu, neskôr som sa venoval viac audiovizuálnej tvorbe, bol som režisérom v televízii a bol som viac-menej ale na voľnej nohe. Robil som aj dokumentárny film o Slovensku pre Ministerstvo zahraničných vecí. Robil som prácu, ktorá ma bavila. Ale nebol som príliš spoločensky angažovaný, hoci od ´89. roku som bol redaktorom, šéfredaktorom regionálnych novín VPN. Práve v tomto ateliéri sa vlastne tvorila Deklarácia zvrchovanosti. Zaujíma ma atmosféra tej doby, ako to tu prebiehalo?
Hornáček: Šťastím Koreňov bolo, že na ich čele boli prirodzené autority, teda osobnosti, ktorých slová a skutky tvorili jednotu Aj to , že si na jar 1990-na konečne už našu Slovenskú jar!- napísali do programového vyhlásenia , že sme spoločnosťou nielen akademicky vzdelaných, ale v širšom zmysle všetkých duševne pracujúcich ľudí, činných publicisticky, vedecky, umelecky, osvetovo, organizačne, či inak. Pôsobiacich vo všetkých sférach slovenského národného života na území Slovenskej republiky a v zahraničí. Tituly nerozhodovali. Otvorili sme sa a zároveň zastrešili všetko a všetkých, čo chceli pomôcť našej národnej emancipácii.. Nie že ľavicoví, pravicoví či len ekonómovia, alebo len umelci. Dokonca nemuseli byť ani akademicky vzdelaní. Veď určte aj vy ste stretli ľudí, ktorí majú základných 9 tried a sú múdrejší ako desiatky ministrov alebo predsedov vlád. Inteligencia sa určite neučí na vysokých školách. Pracovali tu pre svoj národ ľudia, až by som povedal bigotní kresťania, so svätožiarou, až takí. A pracovali tu s nimi tvrdí ateisti. Ľavičiari aj pravičiari. Boli a sú tu východniari aj západniari, stredoslováci… V rôznych obmenách ľudia chodili, odchádzali, obmieňali sa. Bolo treba, aby sa vykryštalizovala spoločenská mienka. Vysielali sme najmä zo Slovenského rozhlasu . Bohuš Piatko, ešte žije, bol redaktorom Popoludnia s rozhlasom. To sa vysielalo okolo 16:30, ľudia prišli z práce , varili si kávu, pustili si rádio… Veľmi sledovaný čas. A Bohuš povedal, že „Tlačí na mňa vedenie a tak na jedného Hornáčka musím dať aspoň štyroch Fedorov Gálov!“. To o vtedajších pomeroch hovorí za všetko. Predsa sme však mali aspoň jedna ku štyrom…
REDAKTOR: Teraz už to tak nie je.
Hornáček: Teraz sa do verejnoprávneho RTVS už vôbec nedostaneme. Úplne nás prestrihli…
REDAKTOR: Nula ku desať.
Hornáček: Áno, aj sto ku nula. Úplne na nulu! Pracovalo sa na najvyššie obrátky ,ale boli aj rôzne vnútorné pnutia. Napríklad pri jazykovom zákone. Predsedu MS Markuša sme museli na 11-tich schôdzach presviedčať ,aby sme urobili celonárodné zhromaždenie! Na ňom nás nechali „slovenskí“ politici trikrát kľaknúť pred SNR a prosiť za slovenčinu ako štátny jazyk SR bez výnimky!, Ja som viedol to námestie spolu so Stanom Bajaníkom. Ale nie ja, ale Stano Bajaník, on bol iný ako ja, tak vyzval ľudí: kľaknite! Na SNR sa len pohli rolety za ktorými boli poslanci ,ale aj Mečiar, Kňažko, Mišo Kováč… Nikto sa neodvážil predstúpiť pred nás ,do nášho námestia. Však si predstavte, tá anomália, že poslanci Slovenskej národnej rady neschvália vlastnému národu materinský jazyk ako štátny jazyk na území jeho odvekej vlasti. Vtedy som povedal predsedovi Národnej rady Ferovi Mikloškovi „ Keď raz budem mať takú moc, dám urobiť veľkú tabuľu, na ktorej budú všetci tí, ktorí hlasovali za svoj národ, ale aj mená zradcov .Tie budú obrátené hore nohami, tak ako ste sa správali!“
Vytvorili sme najväčšiu skupinu – vlastne generáciu- inteligencie aká v dejinách pracovala pre slovenský národ a dali sme jej generačný program. Jeho naplnením sa v konečnom dôsledku naplnil aj zmysal slovenských dejín. Vždy sme konali v zmysle napĺňania nášho Programového vyhlásenia, tak sme to brali vážne . Hlavným našim cieľom bolo: „pripraviť Slovákov ako zvrchovaný ,o svojich veciach a vzťahoch samostatne rozhodujúci národ.“ Preto aj prvý návrh Deklarácie o zvrchovanosti SR napísal náš člen právnik Ján Cuper už v auguste roku 1990.Bola iba na jednej strane listu papiera. Bol to však „rodný list“ obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti! Málokto to však vtedy chápal ,nieto ešte podporoval. V roku 1991 vznikla najsilnejší slovenský politický subjekt – HZDS. Keď som sa dopočul, že majú zakladajúci míting, hneď som tam poslal KORENIAROV. Vnútili sme sa, aby sme ich získali na našu stranu ,pre slovenské záujmy. Aj Kňažka som získal hoci on nechcel. A dnes sa za to aj hanbím, ale vtedy ho Slovensko potrebovalo, lebo bol vplyvným podpredsedom HZDS. Miša Kováča sme získali takisto a nakoniec aj Mečiara, s ktorým sme si neraz „skrížili meče“. Rozhodujúce – a ako sa neskôr ukázalo aj osudové – stretnutie národných síl som zvolal na KORENE 11. Septembra1991. Robil som na tom celé leto. Ini boli na dovolenkách a mnohí ma dokonca presviedčali, že to nemá zmysel. Ž e taká zostava sa dohromady dať nedá. Ani ja som tomu veľmi neveril, ale vedel som , že aj tak inú možnosť nemáme. Dať národné sily dohromady bola historická nevyhnutnosť. Skončilo sa to tak, že 11. septembra na 18. hodinu som zvolal pozvaných ľudí do môjho „ateliéru KORENE“. Pritom som nemal od nikoho záväzne potvrdené, mimo to, že „možno prídem“, „uvidím“ alebo „čo ja viem“ alebo „ asi prídem“. Však kto a či príde som nevedel. Napokon prišlo 35 ľudí. Čo však bolo podstatné, že prišli Jerguš aj Andrej Ferkovci, Ladislav Deák, Vlado Kompánek, Ábel Kráľ, Ján Cuper, Jozef Darmo, Peter Brňák, Bartolomej Kunz, Jaroslav Rezník, Dušan Slobodník, Július Handžárik, Roman Kaliský ,Anton Hykisch, Bohuš Piatko… a ďalšie mienkotvorné osobnosti. Prišli aj predsedovia SNS Jozef Prokeš a MS Jozef Markuš, za HZDS Vladimír Mečiar aj Mišo Kováč, prvý podpredseda HZDS, prišiel Milan Kňažko , druhý podpredseda HDZS. Ale Milan Kňažko – povahou štricák- si bez môjho vedomia súhlasu priviedol štyroch nepozvaných – Budaja spolu s Mrázekom, to bol šéf publicistiky z televízie a jeho švagor, Gazdíka, ktorý prekšeftoval Umeleckú besedu slovenskú cudzím a potom ešte Mihalík – to bol asi jediný čestný chlap z VPN, ktorý napísal pravdivú knižku –„Spomienky na zlyhanie“, kde napísal, čo sa na VPN dialo za Budaja a Gála. Vznikla stiesnená, napätá atmosféra, pretože sa tu stretli aj ľudia, ktorí sa veľmi radi nemali . Mnohí, keď tu videli Mečiara, skoro ako keby chceli odísť. Aj on nás tu videl mnohých , s ktorými si neraz, ako sa povie, skrížil meč. Začala sa diskusia a Mečiar sedel vzadu. Z pochopiteľných dôvodov som fotiť nemohol, pretože to bolo stretnutie konšpiračné ,či skôr polokonšpiračné, aby som bol presný.
REDAKTOR: Pripomína mi to prvé stretnutie našej Rady, 26. októbra minulého roku.
Hornáček: Čiastočneáno. Potom začala vášnivá diskusia a padali nielen názory , ale aj konkrétne argumenty. Tam sme boli my KORENIARI v prevahe. Argumentovali sme našou historickou skúsenosťou. Mečiar na sa nás snažil presvedčiť, že jedine federácia, taká federácia ,onaká, reálna, spravodlivá, rovnoprávna… že to zahraničie neprijme, že budeme izolovaní… A tak krížom- krážom sa to tu blýskalo, hrmelo. Vášnivo, ale s kultúrou. Bolo treba urobiť text z toho, čo sa tu povedalo. Mal som ešte vedľajšiu miestnosť, tam bol písací stroj, na ktorom to bolo v origináli napísané. Tam išla skupina novinárov, ako Handžárik, Slobodník, Ferko , Kaliský, Darmo, Piatko a ešte ďalší, ktorí z poznámok a hesiel, ktoré som zaznamenal, vytvorili návrh textu s názvom Výzva. Ja som zatiaľ udržoval ostatných, aby sa ľudia nerozišli, lebo bolo treba Výzvu podpísať. Boli tam nejaké výhrady. Pamätám si, že Budaj hneď zaútočil na národný princíp a občiansky tam pchal a ďalšie veci, že či to budeme podpisovať alebo či si to ešte nezvážime. Boli také pokusy o úniky, ale nie od nás, ale z politických subjektov. Prokeš dokonca odišiel , že on podložku na nástup Mečiara k moci robiť nebude. Povedal mi to pri dverách, keď išiel preč a vpísal sa medzi signatárov až ráno na druhý deň. Keď som text Výzvy prečítal, ostalo také mrvenie sa, ten tomu povedal, ten hento, ten tamto. Potom som zobral prázdny papier a dal som ho Gabe Kaliskej. Sedela vedľa svojho otca Romana. Gaba Kaliská a napísala vlastnou rukou nadpis, že „Súhlasím s textom výzvy iniciatívy Za vrchované Slovensko“(v tom vzrušení zabudla napísať Z)a dala to podpísať svojmu otcovi, lebo sedela vedľa neho, čiže on to podpísal prvý. Potom to podávala mne, kde som sedel, ale Marián Tkáč, ktorý stál za mnou, to vzal do ruky a podpísal sa druhý. Ja neviem ani ako sa tu dostal, asi cez Jozefa Magalu, ale to nebudem komentovať. Mečiar podpísal až na 17. mieste. Mečiar, ktorý sa vždy snažil byť prvý, zjavne taktizoval. Pozoroval som ho najpozornejšie zo všetkých. On a HZDS boli predsa rozhodujúce. Sedel zamračený presne tam, naproti mojim očiam, a videl som, že pozerá, že kto to zadrhne a kto povie, že- s týmto či oným nesúhlasí, aby sme tam nemali napríklad zvrchovanosť a medzinárodnoprávnu subjektivitu či formuláciu „Len takto sa môže Slovensko ako rovnocenný partner zaradiť do spoločenstva európskych štátov“…Skrátka váhal a keď sa to dostalo k nemu ,nemal vlastne ani inú možnosť ako to podpísať.
REDAKTOR: Čo ho primälo k tomu, že to podpísal?
Hornáček: Určite aj naše argumenty, ale najmä tá atmosféra na KOREŇOCH. Mečiar sedel vzadu a nedalo, že idem napríklad na záchod . Nedalo sa len tak odísť. My sme ho všetci samozrejme sledovali , pretože on bol kľúčovou osobou. Keby to nebol Mečiar podpísal, tak to nedosiahneme, to treba povedať otvorene. Aj to poviem, prečo sa to tak odohralo, len aby ste vedeli poučiť. Text bol a keď je určitá nálada , určitá kolektívna psychóza, tak je veľmi ťažké ukázať, že sa bojíte. Skrátka, prostredie vás dotlačí konať. A ako to podpisovali iní, ako to podpisoval Slobodník alebo Kaliský, Ferko, Kováč, Markuš, Hykisch…došlo to aj k Mečiarovi, potom popodpisovali ostatní. A hneď ako to Mečiar podpísal, zdvihol sa a odišiel. Za ním hneď išiel Mišo Kováč, Kňažko aj s tou perepúťou svojich „štyroch nepozvaných“. A zostali sme tu naraz sami KORENIARI. Ľudia sa vytratili a vyzeralo, až mi to tak pripadalo, že ako keby boli nahnevaní, že sa to muselo stať, že to skrátka museli podpísať. S tým, že iné hovorili vo vláde a iné hovorili v Čechách, iné hovorili hentam. Hovorili sme jasne – žena nemôže byť štvrťtehotná či trištvrtetehotná. Buď je alebo nie je .Tak povedzme pravdu, chceme zvrchovanosť alebo ju nechceme? A keď teda hostia odišli a zostala tu taká skupinka, čo ja viem, by som to odhadol možno, takých 15 ľudí tu zostalo. Tak si Kaliský zapálil, postavil sa, on bol taká čiahava, prešiel sa po ateliéri a vyhlásil : „No, keď som tu videl Budaja a Mečiara, mal som sa otočiť na opätku a buchnúť dverami!“ Vtedy mi spadol obrovský kameň zo srdca, pretože ja som už mal podpísanú Výzvu a skutočne sa bolo treba zjednotiť. Mečiar bol kľúčovou osobou. Mal 42 % hlasov Slovenska a tak som Kaliskému povedal: „Roman, ani všetci dohromady ,čo sme tu, nedáme dohromady 42 %. Máme len dve možnosti, buď si Mečiara získame alebo ho postavíme proti sebe.“ To zabralo a zvíťazil zdravý rozum a zmysel pre realitu. Na druhý deň som to prečítal v Rozhlase a bola to bomba ako hrom! Skutočne to zahrmelo. Hneď sa ozval z Prahy novinár Tigrid, ako Havlov poskok(či naopak?), ktorý nechcel pustiť Dubčeka prehovoriť z balkóna Melantrichu. Chŕlil na nás síru pekelnú , nacionalisti ,rozbíjači , pohrobkovia fašistov a neviem čo všetko. Ale podarilo sa! Trafili sme problém presne do čierneho. Jasný a presný program národných síl pred voľbami 1992 bol na svete. Preto sa nikdy netreba vzdávať dopredu. A aj keď prehráte, máte právo si povedať, urobili sme všetko, čo bolo v našich silách. Keby sme to neboli urobili, tak by sme to mali dnes možno Katalánsko….
REDAKTOR: Takto vzniklo samostatné Slovensko a veľmi dobre rozumiem aj tomu, že bez podpory Mečiara by to nemalo šancu prejsť. Samozrejme následne musela Deklaráciu o zvrchovanosti SR prijať Slovenská národná rada, no musel byť prijatý najmä Ústavný zákon o zániku ČaSFR poslancami vtedajšieho Federálneho zhromaždenia.
Hornáček: Áno. Vďaka všetkým ,ktorí sa na tom podieľali! Ešte to doplním o malý detail – my sme sa pôvodne prihlásili k „ platforme“ Za zvrchované Slovensko. Lenže platforma je len časť niečoho. Keď Výzvu moja žena Katka v noci prepisovala, zmenil som to –síce svojvoľne, ale po zodpovednom uvážení – na „iniciatíva“. Tak sa to dostalo aj do dejín .
REDAKTOR: Keď nad tým uvažujem, až na Kotlebovu ĽSNS sa vlastenecké sily ku slovu nedostávajú a organizujú sa len veľmi zriedka a roztrieštene – a tomu je nutné zabrániť. V médiách, aj v tých verejnoprávnych, sa pronárodná orientácia vytráca, pričom v súkromných médiách vlastnených a podporovaných vyvolenými sa štúrovský odkaz priamo na očiach verejnosti dehonestuje.
Hornáček: Štúr o slovenskom jazyku povedal, že čo nám budú ohanbovať, alebo nám budú nadávať na slovenský jazyk, vedzme, že preto nadávajú, lebo vedia, že to je naša najväčšia hodnota a sila. To platí aj pre súčasnosť. Mám svoj zdravý sedliacky úsudok.. A ja keď neviem, čo si mám myslieť o kom či o čom, tak som sa vždy pozerám ako na to reagujú naši nepriatelia. A hneď viem či je to správne , či je to náš človek alebo cudzí. Aj platí, že – keď budú nášho predstaviteľa, jedno akého, chváliť v Bruseli, vedzme, že je to človek proti nám. Keď na neho budú nadávať, je to náš chlap, je to náš človek!
REDAKTOR: Ide teraz najmä o to, že začína byť do toho verejného diskurzu, do verejnosti prostredníctvom médií, prostredníctvom iniciatív, prostredníctvom neziskových organizácií, prostredníctvom mnohých takýchto prvkov premietaná idea ako v Gálovom článku v týždni: Slovensko bez Slovákov. Nuž a Gála prezident Kiska vyznamená radom Ľudovíta štúra I. triedy. Začína to tu páchnuť antislovenským vplyvom. Videli ste Štúra v gardistickej uniforme, teraz v Denníku N Štúr s Hitlerovými fúzmi.
Hornáček:. To sa deje oddávna. A tá bezočivosť sa stupňuje !
REDAKTOR: Pritom tí ľudia, ktorí toto páchajú nenesú žiadnu zodpovednosť, respektíve keď sú k zodpovednosti volaní, a keď bolo podané trestné oznámenie na týždenník Týždeň alebo aj na Havrana, tak jednoducho títo ľudia sú mimo obliga, títo ľudia sú chránení mocou a práve tými istými ľuďmi ako napríklad prokurátor Honz alebo vyšetrovateľ Sivko z NAKA. Tí sú akoby špecialistami na to, čo je pravda a čo nie je kde je pravda v zmysle proslovanskej alebo etnickej alebo extrémistickej alebo fašistickej tematiky.
Hornáček: Nie je to slovenský projekt, to treba povedať predovšetkým. Je to globálny projekt, ktorý prebieha už dlhé desaťročia. Začal už s tým internacionálnym marxizmom a svetovou revolúciou. Pozrime však ten paradox – internacionalizmus nie je nič zlé, ale nacionalizmus je už zlý. To znamená, že istá skupina ľudí, ktorí sa dostali k až nemorálne veľkým peniazom, vycítila svoju príležitosť najmä preto, že sa dostali ku globálnym médiám. Globálne média sú hlavná zbraň hromadného ničenia, ktorá vyplachuje mozgy možno 70 % ľuďom tejto planéty. Podľa mnohých sociologických štúdií má 80 % ľudí absolútne laxný vzťah k vlastnému životu . Nevedia prečo sú tu, na čo sú tu. Nevedia si urobiť svoj názor. Sociálni inžinieri globalizátorov sa zamerali na týchto ľudí a veľmi im vyhovuje demokratický systém , pretože v ňom rozhoduje takto odkázaný a manipulovateľný človek presne tak, ako ten, ktorý zachráni týždenne 20 ľudí na operačnom stole. Tak isto im to vyhovuje – ovládať ľudí konzumným spôsobom života, pretože takýmto ľuďom úplne stačí, aby boli od pupka dole uspokoejní. Ja to nazývam „podpupková kultúra“. Je to celosvetový trend. Tuto mám vzácnu múdru knihu- Arthashastra od Kautilyu – Čanakyu, ktorý asi pred 2500 rokmi ako radca kráľa Čandraguptu vyčerpávajúcim spôsobom povedal o čo ide vo svete, na čo je politika, na čo sú štáty, aké sú úlohy politikov. Vysvetlil to až tak dobre, že Max Weber poznamenal, že Machiavelli je oproti Kautilyovi- Čanakyovi púhym odvarom. Kto to nečítal a nevie o tom, tak nevie potom nič o politike. A platí to nielen o slovenských politikoch. Keďže si to prepojili cez globálne médiá, môžu rovnako hovoriť Japoncom a rovnako Afričanom, rovnako Ázijcom. Používajú rovnaký slovník, rovnakú argumentáciu, rovnaké nášľapné míny, rovnaké pasce, všetko majú prichystané. Sú to inteligentní, ale nehumánni ľudia. Je to zvrhlá inteligencia, pretože koná sebecky a proti ľuďom . Do toho im nahrali aj objektívne veci, že ľudstvo je premnožené. Je už premnožené natoľko, že ničí základné zdroje života – vzduch, vodu, pôdu… Toto všetko zmiešajú dokopy a vytvoria ideológiu, že treba zredukovať ľudstvo na tzv. zlatú miliardu .Akýmkoľvek spôsobom! Aj degeneráciou. Znechutia vás a zoberú motiváciu žiť. Potom ľudia začnú chradnúť ako vädne kvet a ide nezadržateľne k zániku. Presne to je voda na ich mlyn. A je im jedno, čím rozbijú rodinu alebo povedia, že deti nemajú zmysel a že vlastne ani život nemá zmysel, pretože príde meteor a to tu bude 3000 ročná tma, všetko vyhynie, zostanú len mikróby. A týmto nás strašia od rána do večera. Na čo by ste si robili zásoby, na čo šetriť peniaze?! Užívajte si na max, žijete iba raz, nemyslite na budúcnosť ,berte si hypotéky, zadlžujte sa…! Po nás potopa!
REDAKTOR: Alebo si ich požičajte na výhodný úrok od pána budúceho exprezidenta.
Hornáček: Zadĺženého ,čiže závislého ,teda neslobodného sa zbavia ľahšie ako slobodného a múdreho. Preto tá ohlupujúca kampaň proti normálnosti, zodpovednosti a zdravému rozumu! Sú rôzne spôsoby vymýšľané na to, aby človek prestal mať motiváciu ísť dopredu. Treba sa zamerať na konzumizmom nenakazenú populáciu, na ľudí, ktorí sú ochotní sa zdokonaľovať, pretože život má iba vtedy zmysel, keď sa stále zlepšujeme , dovzdelávame sa, poľudšťujeme sa…
REDAKTOR: A toto predávame aj iným ako inšpiráciu, vzor a nádej.
Hornáček: Aký iný zmysel by malo zdokonaľovanie sa? Iba pre seba? Veď len odovzdávaním svojej kvality iným si plníme svoju úlohu ľudského tvora v systéme života a sveta. Keď vidím wrestlingy a iné zvrhlé zábavy či zvrhlé uspokojovanie sa , pripomína to starý Rím, jeho rozklad zvnútra, keď ľudia klesli na úroveň svojho biologického suterénu a zabudli ,čo je ich poslaním. A nie je to len znekultúrňovanie Slovákov, ale je to demotivácia a demoralizácia ľudstva ako takého.
REDAKTOR: Máme ľudí, ktorí nám toto všetko vykresľujú ako hodnoty, hodnoty transatlantické, hodnoty západnej civilizácie, hodnoty európske, hodnoty neoliberárne. Demokracii dokonca začať dávať prívlastky. A toto je línia, ktorú tu najviac šíri prezident Kiska. Vy ste hovorili o skúsenostiach s bývalým prezidentom, podpredsedom HZDS Kováčom, poznáte pozadie vývoja mnohých zlomových udalostí.
Hornáček: Ja som bol Kováčovým poradcom, ale som sa toho vzdal, vrátil som mu menovací dekrét , lebo ,lebo som nebol ochotný participovať na tom ako on s Demešom – jeho šéfporadcom- poškodzovali slovenské záujmy .
REDAKTOR: Čo konkrétne?
Hornáček: Demeša som si osobne podal za prítomnosti Dr. Ladislava Deáka, nášho najväčšieho odborníka na slovensko-maďarské vzťahy a dejiny 20.storočia. Bolo to na bratislavskom hrade. Demeš aj s prezidentom Kováčom totiž boli na otvorili múzeum holokaustu vo Washingtone .Kováč ako jediný prezident zo všetkých. Ostatní sa zrejme vyhovorili. Slovenský národ však žiadnu rasistickú ideológiu vedúcu k holokaustu nevymyslel ani ju nepraktizoval .To sa robilo v nemeckých koncentračných táboroch. Navyše, prezident Kováč sa podieľal na deformácii historickej pravdy, keď tam neprotestoval proti vystaveniu tympanonu z vrábeľskej synagógy. Vráble totiž boli v čase holokaustu, v období ´39 – ´45, v hortyovskom a nyilašiovskom fašistickom Maďarsku. Okrem toho, tá synagóga bola zbúraná niekedy v 50. rokoch. Skrátka hanebný podvod škodiaci dobrému menu nášho národa. Tak som sa Demeša rozhorčene spýtal : „Takto vy za štátne peniaze robíte dobré meno slovenskému národu? Jeden lepší ako druhý? Ja medzi vami nemám čo hľadať!“ A poslal som prezidentovi Kováčovi môj menovací dekrét poradcu pre veci umenia kultúry. S odôvodnením, že ja nemienim a nebudem brať zodpovednosť za to s čím nesúhlasím a nech už so mnou neráta!
REDAKTOR: Poďme teda od toho jedného prezidenta k druhému. Máme tu dnes reprezentanta, ktorý reprezentuje Slovensko, Ing. Kiska.
Hornáček: On je iba predstaviteľ, ale rozhodne nie je reprezentant. Reprezentant je človek, ktorý robí dobré menu tomu ,koho reprezentuje. Súčasný prezident je len vo funkcii predstaviteľa Slovenskej republiky, ale slovenským prezidentom určite nie. V tom je pre mňa zásadný rozdiel.
REDAKTOR: Ako vnímate politiku pána predstaviteľa?
Hornáček: On absolútne po žiadnej stránke nie je na úrovni svojho úradu. On predstavuje jedného neschopného chlapa, ktorý ani rečniť, ba ani prečítať text nevie, čo mu napíšu jeho hovorcovia Nevie ani stáť a ani chodiť nevie. Nerobí nič, čo by bolo na česť a úžitok slovenskému národu a štátu.
REDAKTOR: Ako je možné, že ho Slovensko zvolilo?
Hornáček: Nuž, tak je to možné ako zvolili iných, jemu podobných. V prieskumoch zistia na čo sú ľudia citliví- najmä na charitu – a potom im vytvoria žiadaný idol. Ja som sa čudoval, čo je to za tvár na plagátoch, ja som Kisku nepoznal ani jemu pridelenú masku anjelička pomocníčka. Klasická cynická manipulácia citovým vydieraním pod maskou charity…
REDAKTOR: Triangle a Quatro.
Hornáček: No nie, o tom sa nehovorilo. Hovorilo sa o anjelovi či ako ho nazývali..
REDAKTOR: Áno, Dobrý anjel.
Hornáček: Agatha Christie povedala: za charitu sa dá skryť všetko. Globálni manipulátori a iluzionisti dobre vedia, že Slováci sú citliví najmä na utrpenie. Užili si ho dosť na vlastnej koži aj duši. Tak prečo ba to nezneužili? Tak ako všetky svoje vedomosti a informácie. Čo urobili z Havla? Z dobrodruha, alkoholika, z jednej prázdnej bubliny urobili svetovú jednotku. Čo urobili z Gorbačova? Dnes ho nikto ani neopľuje, nikto ho nechce počuť. Dnes kričí, že „oklamali nás“. Nuž, nechal si sa-aj nás – oklamať Gorbi, bol si samoľúby hlupák nezodpovedný! Mal si zmluvu o nešírení na Východ s NATO na Malte s Američanmi podpísať. A to pred celým svetom. A že ti to sľúbili? Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú A najmä škodujú!
REDAKTOR: Áno, o nerozširovaní sa NATO na východ.
Hornáček: Ale takí hlupáci sú í aj naši. Komuže to že dali Markízu? Tuto sedel Rusko, tu sedel Gregor, keď som bol podpredsedom výboru pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport. Z ničoho nič, akože „servus Vili, ideme okolo, čo máš nové?“ a hneď: „Ty počúvaj, urobíme z teba aj prezidenta, hocikedy môžeš prísť, dáme ti všetko, len tú Markízu nám pomôž…“ A ja, keď som videl ,že sú morálny odpad, keď u mňa „náhodou“ už boli zo štvrtý či piaty raz, tak som si povedal, ja to musím oznámiť Mečiarovi, aby im tú Markízu nakoniec nedal. Tak som Mečiara upozornil, že nech Ruskovi ani Gregorovi nedáva do ruky taký nebezpečný žiarič ako je súkromná televízia. Ono jednak bolo podozrivé, že tie peniaze nie sú slovenského pôvodu, hoci podmienkou licencie od licenčnej rady bolo, že to musí byť slovenský kapitál. Dnes sa otvorene hlásia k Central European enterprises Media, tak to máme podvod, čo znamená, že by im to ešte mohli aj zobrať, na to by sa mohol pozrieť napríklad pán Harabin. Rusko sa inak o Mečiarovi ako o bulovi nevyjadril. Vieš, bulo mi bol na svadbe, bulo sa pozná s Vierou, vieš bulo hento a bulo tamto. Tak som Mečiara raz v NR SR zastavil a hovorím: „Pán Mečiar, nedávajte týmto dvom podvodníkom do ruky takú zbraň. To je nebezpečné!.“ Mečiar ma zahriakol: „Vy ma preceňujete ,ja s tým nič nemám, to choďte za Keltošovou, choďte za Hudecom, choďte za Húskom.“ Odbili ma aj oni. Ja som urobil – ani nie pre Mečiara, ale pre naše národnoštátne záujmy- čo bolo v mojich silách. Chybu urobil aj vtedajší šéf SIS Lexa, lebo on mal zistiť ,kto je kto aj ,že sa v Markíze chystá zo zahraničia riadený prevrat pod heslom „Dosť bolo mečiarizmu!“ Lexu však zaujímala viac privatizácia ako ochrana štátu a jeho vlády…
REDAKTOR: Myslím si, že si to dnes uvedomuje, vzhľadom na to, o čom som sa spolu s ním rozprával ohľadne neziskových organizácií a takisto o tom, ako veľmi podcenili vplyv peňazí medzinárodných neziskových organizácií v tom ´98.
Hornáček: Ale najmä amorálnosti, veď počujete, z čoho všetkého obviňujú Ruska.
REDAKTOR: Peniaze vytvárajú amorálnosť, aj amorálnosť. Peniaze nemajú žiadny charakter, ale vytvárajú tú amorálnosť.
Hornáček: Ja som nikdy nemal veľa peňazí, ani som nemal mať prečo, ale peniaze som desať krát otočil a keď som niečo kúpil, tak to bolo vždy niečo slovenského pôvodu. Ako naše kultúrne dedičstvo. Nemeckú vec nekúpim. Načo? To nech Nemci zbierajú. Mečiarovi som povedal: pán Mečiar, slovenský národ, na rozdiel povedzme len od českého, keď sme tak porovnávali, je oveľa konzervatívnejší, uvážlivejší. Keď ho vy nesklamete, on vás nesklame. To nie je koruhvička na streche, kam vietor, tam plášť. Raz Hitler, raz Gottwald, to sme my nikdy nerobili. Ani sme nedávali – ako Hácha osud národa českého- do cudzích rúk. To Tiso nikdy neurobil.
REDAKTOR: To je Václavské námestie, ktoré bolo plné ľudí, je pravda, že tam nejakým spôsobom boli manipulovaní.
Hornáček: Hácha sa ponáhľal 15.marca 1939 vlakom do Berlína ,aby povedal „ odevzdávám osud českého národa a státu s plnou dúvěrou do rukou Vúdce německého národa“. Či nečítal Mein Kampf a nevedel za čo Hitler Slovanov považoval a aký osud nám chystal? Tým som chcel povedať, že som Mečiara upozorňoval, že slovenský národ sa zdá byť ťažkopádnejší, dlhšie uvažuje, pretože mal ťažší osud. Schytal všetky rany Ázie – od Avarov, Hunov Mongolov, cez Turkov, cez všetko na tomto území skončilo. Takže vieme prečo sme takí. Ale keď už sa rozhodneme, sme o to vernejší. Preto som mu radil: držte ruku citlivo na tepe slovenského národa, on si to zaslúži. Mal ťažký osud, pretože mu ho urobili jeho predstavitelia. Mám veľmi ťažké srdce na Svätopluka, ktorý vydal vlastného kráľa Rastica- Rastislava Frankom. Tí mu vypichli oči a tak sme – vlastnou chybou a vlastnou vinou – prišli o najmúdrejšieho z našich panovníkov. Keď sa hovorí o odzbrojení, hovorím, že podľa skúseností môjho národa, ja budem s mečom spávať. Až keď všetci odhodia zbrane, potom odhodím aj ja, ale rozhodne nie ako prvý. Musíme byť bdelí a rozumní aj zodpovední. Žiaľ, nie sme. Kým sa my hádame, cudzí sa zamerali na našu mladú generáciu. Tí čo sa narodili s našim súčasným štátom, majú dneska 25 rokov. Majú hotovú generáciu. Oni ju deformovali klamstvami a nivočili čím sa len dalo. Vidíme ich na námestiach poslušne slúžiť cudzím záujmom. Majú v rukách médiá a vedia ako ich manipulovať. Sú to však naše deti ,je to aj naša vina.
REDAKTOR: To súvisí práve s ideologizovaním školstva.
Hornáček: Áno, aj to.Na uliciach a námestiach to sú už naše ale cudzími záujmami vychované deti. Toto sme my spôsobili. Zanedbali sme ich výchovu .Preto navrhujem, aby bola do Ústavy SR vložený článok „Výchova detí na prospech svojho národa je najdôležitejšou povinnosťou dospelých. Jednako rodičov ako pedagógov a štátu.“
REDAKTOR: Žiaľ touž je ich odchov, Slušné Slovensko, obrovské pripravené pódiá ako na námestiach, tak aj na Pohode, ktorú hodnotovo ukotvuje ďalší Kiskom vyznamenaný – Kaščák.
Hornáček: Nám sa hodnotový systém rozpadol. My sme usadnuté poľnohospodárske obyvateľstvo, my sme civilizácia iného typu. Základný civilizačný konflikt, ktorý prebieha celými dejinami ľudstva, je konflikt medzi usadnutými hospodármi, gazdami a medzi koristníkmi a parazitmi. A paraziti sú úspešnejší než tvorcovia. Prečo? Gazda sa narobí, vypotí sa, nasýti plodmi vlastnej práce a ľahne si, aby načerpal sily do ďalšej tvorivej práce. A vtedy ten parazit pricvála oddýchnutý na koni a už len čaká na to, že unavení prácou zaspia .Zapáli im dedinu zo štyroch strán a rabuje všetko .Aj pre seba, aj „na kšeft“! Má tam žrádlo, má tam kone ,statok, zásoby, má tam ženy a deti, má tam všetko. Teraz čo v tej noci, čo unavení a ospalí urobíte? A v takomto chaose možnože len desať takýchto zločincov naučených iba zabíjať ,vyrabuje a zničí celú usadlosť. Kým postavíte dom, trvá to rok. Za sekundu je po ňom, za sekundu. Kým vychováte dieťa, trvá to roky. Na marihuanu alebo na nejaké iné svinstvo ho naučíte po troch dávkach a je hotový. Díleri ho majú ho v rukách. Prečo si berú cudzí naše deti tak ochotne do tých svojich výcvikových táborov, či ako by som to nazval. Čo vy viete, čo im dajú vo vode? Čo im dajú v jedle? Ako tie naše deti zdeformujú ?! Keď som videl ako sa vrátil z Ameriky Muller, spevák. Ako feťák sa vrátil. No naučili ho tam fetovať. Potom sa vyzliekal celý dohola, starý somár sprostý a navádzal decká na podobné úbohosti. Troska sa z neho stala. Morálna troska. A ako celebrita narobil obrovskú škodu svojim skazonosným príkladom. Keď som bol na vojenčine, aj nám padol chlapec pod auto, ako zdravotník som videl zomierať človeka. Je to otrasný pohľad. Papaláši však povedali, že to sú plánované straty. Okolo 0,5 %, že to sa stáva pri presunoch. Ja sa pýtam, ako my môžeme rátať s plánovanými stratami, koľko percent? Veď je nás Slovákov všetkých päť a pol! Ja by sa spýtal, že z tejto generácie, kde dievčatá vo veku štrnástok sa pod vplyvom „trendymódy“ štylizujú ako staré vyžité šľapky_ čo z nich bude, komu budú na osoh?! To mali byť kvetinky, ružolíce dievčatká, ktorým sa treba učiť, čo s rodinou, o deti sa starať ,čo s varením a ja neviem čo užitočné do života. Najmä však ako sa prirodzene a normálne správať. Týmto chcem povedať, že to hádam aj tretina našej – nami zanedbanej- populácie trpí na akútnu otravu konzumizmom! A mám obavu, že možno aj viac..
REDAKTOR: No určite.
Hornáček: Ale to je pre nás strašné, likvidačné! Vieme, čo to pre nás znamená?
REDAKTOR: Máte na mysli tretinu mladej populácie?
Hornáček: Áno takmer výhradne mladej populácie.
REDAKTOR: To to tie pridajte tie percentá, určite.
Hornáček: Ešte aj pridať?!
REDAKTOR: No rozhodne.
Hornáček: Ja som z toho zhrozený. A hoci sa bojím máločoho, tohto sa bojím, pretože toto sa nazýva „budúcnosť národa“.
REDAKTOR: Viete o tom, že toto máme prácu už minimálne na 20 rokov a potom v nej musíme pokračovať? Žiaľbohu táto generácia bola vychovaná ako generácia kanibalov, na ich povel nás zožerie.
Hornáček: Musíme sa vrátiť k hodnotám, ktoré nám ako národu umožnili stať sa kultúrnym a civilizovaným národom a umožnili nám prežiť ďaleko ťažšie a zložitejšie obdobia ako prežívame teraz. Boli sme nevzdelaní a boli sme diskriminovaní a predsa sme to zvládli .Musíme neodkladne konať!
REDAKTOR: Ako to spravíme?
Hornáček: Na prvom mieste hodnôt musí byť život ako taký, život ako nenahraditeľná hodnota, pretože ,keď nebude život, všetko je zbytočné. Rovnako život celkovo ako príroda a svet, alebo život človeka ,národov, ľudstva. Hneď druhé miesto patrí zdraviu a ľudskej dôstojnosti. Musíme si určiť priority a tie priority ako sú život, zdravie, ľudská dôstojnosť…,a samozrejme deti, rodina. Bez funkčnej, svoje povinnosti si zodpovedne plniacej rodiny sa budúcnosť zabezpečiť nedá. Je to Conditio sine qua non nevyhnutná podmienka úspešnosti spoločenstva. Kto nemá deti ,nemá budúcnosť! Niekto povedal a vypočítal, že ak do sa roku 2030 nevzchopí európska civilizácia, už sa nebude môcť vzchopiť. To je posledné varovanie pred zánikom a my sa zabávame ,užívame si ako tí na zadnej palube Titaniku!
REDAKTOR: Už teraz je to také, že pri tak nízkom prírastku ako 1,4 a menej do roku 2050 vymrie sto miliónov Európanov. Zdá sa, že je to štatisticky nezvratný proces.
Hornáček: Týmto sa ani nechcem do dôsledku zaoberať, pretože z toho by vyplývalo pesimistické : „ To, čo pre svoj národ , našu kultúru a civilizáciu robíš, už nemá zmysel“ a tiež „Slovenské ženy, ak nebudete rodiť deti, budete rodiť už len otrokov“. Pozrite sa na mapu, to je prvá vec, čo každému radím. Čo je Európa? Polostrov Ázie. Polostrov Európa akoby sa –v porovnaní s kapacitami iných- zmenšoval. Zabáva sa a užíva si, namiesto aby sa vzchopil a revitalizoval. Nehovoriac o kapacitách konkurentov. Čína 1,5 miliardy, India vyše miliardy, miliarda moslimov . Afrika sa valí do našich sídel, Južná Amerika ,všetko raste ,kypí. My, kým sme ako Slovania mali kult Veľkej matky, vtedy sme zaplavovali našou populáciou celú Európu, neskôr aj Ameriku. A naraz sme si osvojili hodnotový systém nomádov, koristníkov -jedno dieťa a stačí, užívaj si život, na čo by si robil, však ukradneš, vyšpekuluješ, alebo ťa zachráni sociálna sieť. To sme my nikdy nepotrebovali, toto neexistovalo, lebo sme boli zodpovední. Kto nebol zodpovedný a neplnil si povinnosti, tomu na poli všetko buď vyschlo či zahorelo a nebolo čo zožať. Ako zahrmelo, všetci všetko odložili, schytili hrable a bežalo sa zhrabávať seno, aby bolo na zimu . Pretože keď ho nechali zhniť, tak nemali čím kŕmiť statok. Dakto kričal horí? Všetci odhodili všetko ako bolo a utekali hasiť, nikto nevedel, ktorý dom horel a vedeli, čo požiar znamená v drevenej dedine, keď sa rozhorí . Bola spolupatričnosť .Dnes? Nakazili nás – a my sme sa nechali – individualistickým egoizmom. A to je smrteľná choroba! Pochovala už nejednu civilizáciu…
REDAKTOR: Teraz horí problém ruskej propagandy. Ja na toto nadväzujem, lebo toto súvisí priamo s tým, čo tu hovorím. Ten úpadok morálky, ten úpadok cítenia, vciťovania sa, empatie…
Hornáček: Najmäspolupatričnosti. Veď človek je svojim určením kolektívny tvor. Navzájom sa potrebuje a to je aj základom jeho úspešnosti.
REDAKTOR: Spolupatričnosti, aj keď hovoríme aj o tom slovanskom svete, tak toto je dôsledkom toho, že akým spôsobom sa to dokáže manipulovať tá verejná mienka. Jedna z tých vrcholných manipulácií a manipulácií par excellence je manipulácia Slovanov k nenávisti Slovanov a smerom k nenávisti k Rusku. Pritom nedávno ste vy iniciovali výzvu, pod ktorú sme podpísali aj sme ju publikovali.
Hornáček: Mierovú výzvu Slovania za mier!
REDAKTOR: Áno, Slovania za mier, kde zdôvodňujete to, že je proste nezmyselné, aby sme posielali vojakov k ruským hraniciam do Pobaltia atď.
Hornáček: Predovšetkým ide o to, že globálne je zasievaná nenávisť voči životu nabádajúca k strate motivácie. Podstata tejto kampane je v tom, že nám potrebujú vytĺcť z hlavy záujem o život a motiváciu žiť dlhodobo perspektívny život. Musíme tomu čeliť vhodnou výchovou vlastných detí podľa nášho overeného hodnotového systému. Je v nás hlboko zakorenený, lebo každý jeden človek má v genóme 22 generácií odkazu svojich vlastných predkov. To znamená, že zhruba 400 rokov ľudskej skúsenosti! Preto nemôže žiaden dobrodruh či experimentátor s ľudskou prirodzenosťou – ani Lenin, ani Hitler, ani nikto na svete vyvrátiť celé ľudstvo tým, že pomúti hlavu jednej, dvom generáciám, lebo je v nás kotva, poistka odkazu životných skúseností dvadsiatich dvoch generácií.. Oni sa vrátia tí pomýlení ľudia k zdravému nezmanipulovanému rozumu. Tak je to v prírode zariadené. Aj v genetike kvetín. Známy mojej ženy, ktorý je špecialistom na ľalie a kríži ich, mi raz povedal: Ak prestanem svojim štetčekom robiť tie manipulácie s ich prirodzenosťou, že jedny s druhými krížim, behom dvoch , troch rokov sa mi vrátia k pôvodnému stavu naspäť. Nedokážem ich zmeniť úplne a navždy.
REDAKTOR: To je dobre. Povedzme si, ktoré vlastnosti z nášho pôvodného génu by sme mali zušľachťovať?
Hornáček: Všetky! Predovšetkým však zodpovedné konanie v súlade so zákonmi a zákonitosťami systému života a sveta, ktorého sme organickou súčasťou. Rozvíjať našu tvorivosť a stále sa zdokonaľovať. Upevňovať, ale aj dodržiavať náš vlastný, z našej mentality prirodzene vyplývajúci hodnotový systém, do ktorého na prvé miesta vždy patrila úcta k rodine, národu a vlasti. Rodina je základná bunka nášho národného organizmu. A zároveň musíme neodkladne a nemilosrdne odstrániť všetko, čo škodí nášmu rastu a rozvoju! Každú nefunkčnú, čiže zvrhlú bunku, ktorá škodí celku organizmu. Tak ako to robí každé zdravé telo. Kto sa postaví proti vlastnému telu- ako napríklad samoľúbosťou omámená a ohlúpená ,sebecká rakovinová bunka, ktorá chce žiť iba pre seba a kašle na iné, lebo ona je liberálna a osud iných ani osud organizmu ju nezaujíma- tak ju treba „odhojiť“. Len chorý, nenormálny a degenerovaný organizmus dovolí zvrhlým bunkám zničiť ho !
REDAKTOR: Je to slobodná bunka rodovej rovnosti a má svoje práva.
Hornáček: Áno, áno… Ale absolútna sloboda neexistuje. Existuje len určitá, väčšia či menšia miera nezávislosti. A to je aj miera slobody. Veď už dýchanie, pitie. jedenie…je „povinná závislosť“, čiže aj obmedzenie slobody. Napokon ,každá závislosť zbavuje slobody. To by bolo treba povedať najmä mladým ,ktorí naleteli na liberálnu propagandu o bezbrehej slobode , ktorá im ponúka ,ba vnucuje všetky druhy závislostí ako alkoholizmus, drogovanie, gamblerstvo, sebecké parazitovanie, povrchnosť, povaľačstvo ako spôsob užívania si na úkor iných…
REDAKTOR: Čo by sme teda mali zachovať? Buďme prajní, buďme vizionári v harmonickom duchu. pozitívnom.
Hornáček: To, čo nám umožnilo stať sa z pôvodných protonárodov, národmi kultúrnymi, ktoré si dokázali vytvoriť svoju vlastnú predstavu o živote, svoju vlastnú mytológiu, ktoré sa vedeli sami o seba postarať a neboli na nikoho cudzieho odkázaní. To je skutočne slobodný a ľudsky dôstojný aj úspešný život. My sme sa v súčasnosti vydali opačným „račím“ smerom. Sme stále viac závislí na iných ,v mnohom až odkázaní. Vyhlásili sme predsa deklaráciu o našej zvrchovanosti, teda o našom zvrchovanom rozhodovaní o sebe a svojom osude. Dnes sa už o zvrchovanosti vôbec nehovorí. Skrátka, smerujeme do závislostí. Tí, od ktorých sme závislí, nás nepotrebujú už ani bombardovať. Stačí ,keď prestanú zásobovať Lidle, Kauflandy, Baumaxy… a my ich prídeme o jeden týždeň na kolenách prosiť „dajte jesť našim deťom“. Čiže musíme sa vrátiť k našim základným hodnotám. Bez života sa nedá a život je zabezpečovaný cez deti. Deti sú zabezpečované cez rodiny a rodina je zabezpečovaná cez príklad a starostlivosť rodičov. My Slovania stále žijeme bez vlastného systému . Bez vlastnej koncepcie nášho národnoštátneho života. Preto si tak ľahko na nás skúšajú iní rôzne pre nás cudzorodé experimenty. Stále sa sťažujeme na iných, nadávame, že boľševici , že komunisti teraz kapitalisti. Ale ja sa pýtam, kde je náš vlastný systém? Národná stratégia je stratégiou holého prežitia. To sme robili dlho, tisíc rokov obrazne povedané. Zdá sa ,že až pridlho, lebo sme si na to zvykli a znížili sme svoju náročnosť. To musíme zmeniť! My sme síce prežili. Všetku energiu sme dali na to, aby sme vydržali cudzí tlak. Nemali sme žiaden systém, len svoju vitalitu, našu mimoriadnu životaschopnosť. Štátna stratégia je už oveľa viac. Je o kvalite života. Samozrejme, ako diadém, korunu suveréna alebo svätý grál a nevyhnutnú podmienku slobody a ľudskej dôstojnosti aj úspešnosti, si musíme chrániť suverenitu. To znamená, že nie cudzie ,ale naše zvrchované rozhodovanie o sebe. Preto každému, kto sa pýta, že čo bolo hlavným zmyslom nášho obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti a zvrchovanosti, hovorím- pamätajte si a navždy si to zapamätajte, že my sme obnovovali slovenskú štátnu samostatnosť nie preto, aby sme sa volali Slovenská republika, ale na to, aby sme mohli zvrchovane rozhodovať o svojich veciach, vzťahoch a záujmoch. V tom je podstata dôstojného života. Nás, aj všetkých Slovanov. Musíme sa dohodnúť. Lebo, ak sa nedohodneme, zanikneme všetci. Keby padlo Rusko, padnú všetci Slovania Ja som však hlboko presvedčený, že sa to nikdy nestane .Musíme sa však k svojmu národnému aj nášmu slovanskému životu, k našej kultúre ,jazyku a všetkým hodnotám nášho historického a kultúrneho dedičstva správať zodpovednejšie ako doteraz a s úctou hodnou jeho nenahraditeľnosti .Nenahraditeľnosti pre nás aj pre ľudstvo, aby mohlo plnohodnotne plniť svoju úlohu v systéme života a sveta. V žiadnom prípade a za žiadnych okolností sa nevzdávajme ,aby sme mohli naplniť zmysel svojho života tak ,ako si to predstavujeme .Máme na to prirodzené právo. Zároveň však aj nezastupiteľnú povinnosť voči našej budúcnosti Tak do ďalších zápasov aj bojov poďme sebavedome, smelo a odhodlane. S jasným a zrozumiteľným heslom- Živých nás nedostanú a od chrbta nás neuvidia!
18.6.2018
