sobota, 3 decembra, 2022
spot_img
ÚvodNezaradenéSila Kristovej tváre

Sila Kristovej tváre

„Na Pána hľaďte a budete žiariť a tvár vám nesčervenie hanbou“ (Žalm 34, 6).

V poslednom období sme konfrontovaní s niečím nevídaným a tristným: človek je nútený chodiť s prekrytím tváre, ktorá je výrazom jeho jedinečnosti a neopakovateľnosti. Z druhej strany, akoby sa nám niekto vysmieval: naše dni sú sprevádzané novou televíznou nadnárodnou reality-show zábavného priemyslu Zlatá maska. Blasfémia zasiahla aj sakrálny priestor: kapucíni v Bratislave prekryli rúškom tvár Ukrižovaného. Na civilizačnom vrchole, na vrchole sociálneho blahobytu dochádza k takému stavu, že tvár nám na politické pokyny zahaľuje rúško – maska. Psychologický tlak maniackeho establishmentu nás núti hrať role, v ktorých sa nepoznávame. V permanentnom zmätku a nepokoji šírených v masmediálnom „všehomíre“ umný človek pátra po príčine a hlbších súvislostiach tohto stavu. Ako si máme udržať zdravý rozum a vieru? Ako ostať človekom a zachovať si vlastnú tvár?

Filozof Mikuláš Lokbowicz pri príležitosti udelenia čestného doktorátu na Karlovej univerzite pred vyše dvadsiatimi rokmi predniesol tieto slová: „V našom zmätenom čase sme ako vtáci, ktorí bez obtiaže lietajú v noci; vidia horizont, ktorý musia dosiahnuť, ale ťažšie vedia posúdiť krajinu, cez ktorú práve letia. Aby sme však rozpoznali svetlo na obzore, musíme mať určité zásadné presvedčenie; koniec-koncov je to iba náboženská viera, dôvera v bezprostrednú blízkosť tak vzdialeného absolútna, ktorá takéto presvedčenie môže ponúknuť.“ V Akatiste k Životodarnému Svätému Duchu vyznávame, že sme ako pútnici, ktorí v nočnom zmätku v lese zablúdili a vyčkávajú rannú zornicu, túžime po blahodarných lúčoch Božieho Ducha, aby sme nezahynuli, ale našli cestu večného života. Odpoveď hľadajme v starobylom veľkonočnom chválospeve Exultet: „Tá zornica, ktorá nikdy nezapadá je tvoj Syn Ježiš Kristus.“ Obráťme k nemu svoju pozornosť.

Prv ako ukážem význam sily Kristovej tváre a načrtnem umenie nazerania na jeho obličaj, je potrebné urobiť exkurz o tom, kto je človek a čo znamená tvár.

Osoba človeka – ikona Trojice

V čom spočíva veľkosť človeka? Otcovia cirkvi sú v tomto zajedno: Človek je Boží obraz. Je stvorený na Boží obraz a Božiu podobu (Gn 1, 26 – 27). Toto je pravá „prirodzenosť“ človeka – prirodzenosť zbožstvenej bytosti. Boh je trojjediný: on nie je večná samota, ale večná láska, láska, ktorá zakladá vzájomnosť troch osôb a je prvou príčinou a pôvodným základom celého bytia a každej formy života. Najkrajšiu výtvarnú podobu tohto tajomstva nám daroval Andrej Rubľov v XV. storočí, usudzuje aj Joseph Ratzinger v homílii na sviatok Sv. Trojice v katedrále Bayeux (2004). Táto Božia láska, obeta, sebažertva osôb Trojice predchádza samotné stvorenie, dodáva Pavel Evdokimov. Biblický plurál: „Urobme človeka“ je svedectvom tohto altruizmu Božích osôb. Pri tvorení človeka na svoj obraz a podobu, Boh Otec v láske Ducha pozerá na svojho Syna a podľa neho ako podľa predlohy tvorí človeka, muža a ženu. Náuka apoštola Pavla nám dáva nahliadnuť do tohto tajomstva: „Kristus je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia“ (Kol 1,15).

Je nepopierateľnou zásluhou kresťanskej náuky, že dokázala rozlíšiť, kedy je človek osobou a kedy len individualitou. Až teológovia, hlavne kappadócki otcovia kresťanského staroveku: sv. Bazil Veľký a sv. Gregor Naziánsky, dali osobe atribúty jedinečnosti a vzťahovosti. Tento koncept osoby sa vyvíjal ako súčasť teologickej rozpravy na kresťanskom Východe pri precizovaní pravovernej náuky o osobách svätej Trojice a ich vzájomnom vzťahu – pochádzaní jednotlivých osôb. Berďajev vo svojej znamenitej rozprave O otroctve a slobode človeka vystihol, že na rozpracovanie učenia o človeku ako osobe mala veľký význam náuka o osobách sv. Trojice: „Bolo by možné povedať, že toto pochopenie Boha ako osoby predchádzalo pochopeniu človeka ako osobnosti.“

Súčasný filozof Jan Sokol pri skúmaní človeka ako osoby kriticky poznamenal, že liberalistické koncepcie vlastne nedokážu zodpovedať kľúčovú otázku: „Kto je človek?“ Namiesto toho tu máme servírované zástupné odpovede: na človeka sa hľadí podľa Darwina ako na produkt prírodných síl, podľa Marxa ako na produkt spoločenských a nakoniec podľa Freuda ako na produkt nevedomých sexuálnych síl. A čo povedať o redukovaní osoby človeka na spotrebné, konzumné indivíduum blahobytnej spoločnosti? „Pokrivené a nástrojové používanie Božieho obrazu je rovnako nebezpečné ako popieranie Boha, ktoré besnilo v ideológiách XX. storočia a v nasledujúcich totalitných režimoch, ktoré učinili zo sveta vyprahnutú púšť, vonku i vnútri, až v hĺbkach duše“, rezultuje Ratzinger. Nepokračuje to ďalej, keď sebavedomé bezbožnícke elity experimentujú v rámci neomaltuziánstva s človekom a ľudskou populáciou? Máme tu antropologický regres: vraciame sa k pôvodnému pohanskému chápaniu „osoby“ – „prosópon“, čo je divadelná maska v antike. Stávame sa tým, čo sme nútení hrať. Kdežto skutočná osoba sa rozvíja vo vzťahoch slobody a obetujúcej sa lásky. Napriek vzmáhajúcemu pesimizmu a strachu smieme ešte obhajovať biblický antropocentrizmus a zvolať: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8,5).

Tvár – prienik Božského do ľudského

Tvár, obličaj je niečo, čím sa odlišuje ľudský rod od ostatnej živočíšnej ríše a zároveň je aj výsostným odlišovacím znakom v ľudskom rode. Nie nadarmo používame od nepamäti slogan „zachovať si vlastnú tvár“ či „stratiť tvár“, ktorý je univerzálny a zrozumiteľný aj nižšie mravne uvedomelým jedincom. Stratiť tvár znamená určite stratiť vlastnú česť, spreneveriť sa svojej osobe. Hrdinovia politických procesov išli na smrť so vztýčenou a neraz aj odhalenou tvárou.

Duch, duša a telo človeka sú zjednocované práve v osobe a jej výraze – tvári. Pre Berďajeva nie je tvár v prvom rade výsledkom činnosti prírody, ale pôsobením duchovnej sily. Je výrazom neuchopiteľnosti a neopakovateľnosti osoby človeka, cez ňu poznávame nie telesný, ale duševný stav človeka. „Ľudská tvár je tým najúžasnejším, čo sa nachádza v tomto svete, skrze ňu presvitá iný svet. Tak vstupuje osobnosť do vývoja sveta.“

Tieto slová filozofa vychádzajú z poznania originálnej duchovnej koncepcie človeka a dejín spásy, kde je tvár výrazom opravdivého stretnutia človeka s človekom a Bohom. O Mojžišovi sa tvrdí, že on jediný tvárou tvár komunikoval s Jahvem ako priateľ s priateľom (Ex 33,11); zároveň Písmo trvá na transcendencii Boha: „Moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl a ostal nažive“ (Ex 33,20). Jeho tvár po stretnutí s Bohom natoľko bola jasná, že budila rešpekt v ľude (Ex 34,29n). V starozákonných žalmoch čítame, že človek túži vidieť svetlo Pánovej tváre, rozjasnená tvár Pána je znamením Božej priazne – lásky, odpustenia.

Prienik Božského do ľudského sveta je kvalitatívne nový v osobe Krista. „Slovo sa telom stalo, a prebývalo medzi nami“ (Jn1,14). Ten istý Ján Teológ pokračuje, že hoci Boha nikto nevidel, jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť (Jn 1,18). Na otázku apoštola Filipa: „Ukáž nám Otca?“, odpovedá: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9), pretože jeho tvár je odlesk Božej slávy, výraz jeho podstaty (Hebr 1,3). Toto empirické poznanie Boha prostredníctvom Syna, mocou Ducha, ktorého Ježiš daroval cirkvi, je natoľko silné, že apoštol Pavol píše: „Zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista“ (2 Kor 4,6). Poznanie skutočne oslobodzuje a malo by sa v cirkvi odovzdávať.

Osvietenstvo a liberalizmus ruší organické väzby v horizontálnom smere: egoizmus a utilitarizmus predsa nepozná pojem blížny a ateizmus nepozná Boha. Celok je tvorený nie osobami, ale atomizovanými indivíduami. Človek ostal nakoniec sám. Toto najhlbšie rozdelenie ľudí sa odzrkadľuje práve v liberálnom individualizme (Berďajev: Zmysel histórie). Nedajme sa zmiasť, v novom nanútenom životnom štandarde – v prekrytí tváre nejde primárne o zdravotné hľadisko. Medicína, veda „unisono“ by už dávno vyslala jasný signál.

V prekrytí tváre, ktorá sťaby závoj tmy zahalila aj sociálny život, hľadajme aj niečo iné: vzburu voči Stvoriteľovi sofistikovaným spôsobom. Prekrytý je nos, do ktorého bol vdýchnutý dych života od Pána a človek sa stal živou bytosťou (Gn 2,7). Boží Duch nás drží pri živote (Ž 104, 29), preto má tretia Božská Osoba atribút: Pán a Oživovateľ. Prekryté sú ústa, ktoré sú výrazom Slova, ktoré bolo na počiatku u Boha a skrze neho povstal svet (Jn 1,1n). Ústa sú nástrojom viery a spásy (Rim 10,9). Je to rozbitie vzťahového princípu človeka vo vektore k Božským osobám a k ľudským osobám. Je to finále závadového liberálneho procesu egoizmu a individualizmu: uzavretie indivídua do jeho škrupiny, v ktorej odviazaný od osobových väzieb je v hladomorni vlastného strachu a ničotných myšlienok.

Ikona – upretie našej mysle na Pánovu tvár

Kedysi som nechápal, prečo v chrámoch a kaplnkách byzantského obradu sú pred ikonami Krista a Bohorodičky umiestnené lampády vo výške ich tváre, zdalo sa mi, že zakrývajú tváre. Raz pri nočnej modlitbe v kaplnke som zapálil jednu lampu pred Ikonou Krista väčšieho formátu. Jeho tvár sa zrazu rozžiarila natoľko, že som sa zľakol a cúvol som. Ocitol som sa pred jeho svätou tvárou a všetko som pochopil.

Aby sme neprepadli tlaku sveta a démonickej deštrukcii je nutné denne pozdvihnúť myseľ k Bohu. Modlitbou, meditáciou vytvárame puto s osobami sv. Trojice, vstupujeme do Trojičného diania. Modlitba nás formuje ako človeka božského. Ide tiež o úkon existenciálno-spirituálneho ponorenia sa do tajomstva božsko-ľudskej prirodzenosti Ježiša Krista.

Najdôležitejšie je pre nás hľadieť do tváre nášho Pána na ikone – posvätnom obraze. Pánova tvár je omnoho viacej než portrét. Jeho prítomnosť je v spoločenstve veriacich, ako nás učí záverečná definícia Druhého nicejského koncilu (787). Ikona teda nie je obyčajný náboženský obraz, akokoľvek umelcom precítený a dokonca aj povýšený, určený pre kultovú oblasť. Ten slúži veriacim len ako ilustrácia. Ikona berie svoje oprávnenie na základe vtelenia Logosu, druhej Božskej osoby. Posledný východný cirkevný otec sv. Ján Damašský prehlásil dávno pred zmieneným koncilom: „Kedysi bol bez tela a bez tvaru, a preto ho nebolo možné nijako zobraziť. Ale dnes, keď sa Boh zjavil v tele a prebýval medzi ľuďmi, uctievam Stvoriteľa hmoty, ktorý skrze hmotu uskutočnil moju spásu.“ Ikona je tak pozvanie k počúvaniu a poslúchaniu Toho, ktorý je slovom Božím, má pedagogickú funkciu, pretože nás vedie k podstatnému: k Slovu, ktoré sa stalo telom, uvádza v intenciách cirkevného otca Egon Sendler. Nielen veľká lampáda chrámu, ale i malá sviečka v izbe pred ikonou nám osvieti tvár Krista.

Kristova trpiaca tvár

Tento z modlitby vychádzajúci pohľad do tváre Krista má dva duchovné deje: utrpenie a sláva. Viera je spojená s utrpením, ktoré vedie k sláve.

Najprv je to pohľad do tváre ukrižovaného Ježiša, keď jeho nevládne telo dali do náručia Matky. Týmto vnímame Krista, ktorý si pre naše hriechy nechal zmrzačiť svoju svätú tvár. Jednou z najkrajších ikon na túto tému je Snímanie z kríža Novgorodskej školy z XV. storočia. Božia Matka s nesmiernou nehou drží hlavu svojho Syna a má oči plné sĺz. Pritláča mu svoje ústa na tvár. Je to matkino lúčenie. Podobne dojímavá je freska v Macedónskom Nerezi z XII. storočia, ktorá patrí k najslávnejším pamiatkam ľudstva. Na tomto obraze bolesti a smrti maliar vďaka svojmu prenikavému zmyslu pre zachytenie ľudskej povahy znázorňuje gesto a mimiku bolesti prekypujúcu nehou. Spája sa tu výraz ľudskej vznešenosti a duchovného námetu: Mária, poznačená hĺbkou bolesti, dvíha oči k Synovi, ktorého naposledy drží v rukách. Niet ľudským spôsobom hodnovernejšie zachytená táto dráma tváre Bohočloveka a tváre Bohorodičky. Podľa proroka Izaiáša Ježiš sa dostane až do takého stavu, že nebude mať podoby a výzoru, po ktorom by sme zatúžili (Iz 52,14; 53,2). Tvár si nezakryl pred potupou a slinou a bradu pred tými, ktorí ju trhali (Iz 50,6).

Kristova tvár bola nespočetnekrát v dejinách zmrzačená v ľuďoch v dôsledku vojen a násilia, chorôb i duševného utrpenia. Aj náš výzor je poznačený tieňom smrti v tejto snáď poslednej globálnej revolte voči Bohu a črtajúcej sa novej liberálno-kumunistickej totality. Naša tvár nie je znehodnotená mučením a vojnou. Človek je povinne dištancovaný od blížneho za asistencie súčasnej hromadnej indoktrinácie: „spolu to dokážeme“, „držme spolu“! V týchto našich tvárach smieme vidieť Ježišovu potupenú tvár – v tom je Ježiš s nami solidárny. V našej bezmocnosti a strachu. Smrteľná úzkosť Ježiša v záhrade Getsemani pred jeho zatknutím bola taká, že na jeho tvár vystúpil až krvavý pot. Podobne ako on, sme vedení na politické experimenty sťa ovce, ktoré onemejú pred strihačom (Iz 53,7). Môžeme vytvoriť jednotu nielen s tajomstvom Krista, ale so samotným Kristom.

Pri pohľade na naše zamaskované tváre nemali by sme prepadnúť tomu viditeľnému javu. Za maskami smieme objaviť a vidieť pravú podobu človeka, lež nie ako ateistickým humanizmom kreované indivíduum – „prosópon“, ale živú osobu stvorenú na Boží obraz a Božiu podobu. Aj ikona, pre racionalizmom zmoreného človeka, je deformovaný obraz. Len nábožné oko v ňom vidí vtelenú krásu a božskú podobu. Pri hľadení na Ukrižovaného nestačí, keď vidíme veci len naturalisticky: tržné rany a podobu bez krásy. V tomto viditeľnom predstavení je treba vždy rozpoznať onú tvár a siluetu a ničím neporovnateľné znamenie, že Boh sa dáva vidieť. Nezmazateľné znamenie neviditeľného vo viditeľnom. Za prekrytými tvárami smieme vidieť obličaje bohoľudskej dôstojnosti človeka. To je krása človeka, ktorú sa len prechodne pokúsili narušiť nateraz mocní vysmievači Boha Stvoriteľa. Ich pokus o vytvorenie novej kreatúry – bez tváre nevyjde, lebo Boh sa vysmievať nedá (Gal 7,6).

Kristova oslávená tvár

Evanjeliá nám hovoria o jednej mimoriadnej udalosti: Ježiš pred vystúpením do Jeruzalema, kde bude vydaný do rúk bezbožnej nábožensko-politickej elite, ukazuje na okamih na vrchu Tábor svoju oslávenú bohoľudskú tvár kľúčovým svedkom. „Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo“ (Mt 17,2). Apoštoli boli natoľko zasiahnutí touto mocou Pánovej oslávenej tváre, že autor Druhého Petrovho listu so značným časovým odstupom píše, že nesledovali vymyslené bájky, keď boli svedkami tejto Táborskej udalosti.

Cirkev oboch tradícií si uvedomuje toto mystérium, ktoré je „prototypom“ každej vnútornej skúsenosti opravdivého, premenou zmýšľania a skutkov obráteného človeka. Kresťan, v ktorom prebýva Duch svätý (1Kor 6,19), keď zhliadol túto oslávenú tvár, zostáva týmto svetlom života a záchrany osvietený a pretvorený natrvalo a nie iba dočasne ako Mojžiš na hore Sinaj (2 Kor 3,7n). „A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz“ (2Kor 3,18). Kým popierači Boha majú zahalenú myseľ, aby im nesvietilo svetlo Evanjelia a Kristova sláva (2Kor 4,2), nás Božia sláva osvecuje v tvári Ježiša Krista (2Kor 4,6).

Kresťan, ktorý je premenený Duchom Kristovým, má preto istotu, že raz uzrie tvárou tvár toho, ktorého vidí teraz akoby v zrkadle (Mt 5,8), bude poznať Toho, ktorý nás sám pozná (1Kor 13,12). Z našej tváre zotrie každú slzu zármutku a utrpenia (Zjv 7,17; 21,4). Bude postavený  trón Víťazného Baránka, budeme sa mu klaňať a pozerať na jeho tvár (Zjv 22,3n). Druhý pohľad je do tváre osláveného Krista, sediaceho po Božej pravici, ktorému Boh Otec na konci dejín definitívne odovzdá moc, je triumfálnym pohľadom. Predtým, každá ľudská vláda bude položená ku Kristovým nohám (Ef 1,22; 1Kor 15,25n). Ikony Krista Pantokratóra – vševládcu, sú vyjadrením tejto našej empírie viery a nádeje, ktorá nezahanbuje, pretože láska Božia je rozliata v našich srdciach prostredníctvom Ducha Svätého. Príznačne slovami teológa Róberta Sarku: „Trinitárne posolstvo tváre je v tom, že cez Syna možno vidieť Otca (Jn 12,9; 14,9). Syn sa stáva Bohom s ľudskou tvárou. Možno ho stretnúť uprostred dvoch – troch tvárí, ktoré sa zišli v jeho mene, možno ho teda stretnúť vo vzťahoch. Pri stretnutí tváre s tvárou nastáva dialóg, ktorý patrí k prejavom Boha, pretože Boh nie je Monologos, ale Dialogos, pretože On je Láska.“

Pravá religiózna bytosť sa v tomto svete, ktorý má iné pravidlá ako sú Ježišove blahoslavenstvá, bude sa aj naďalej prejavovať paradoxne. Z takejto tváre vytryskuje útočný jas. Preto nosíme v sebe túžbu: „Príď a obnov v nás svoj zatemnený obraz“ (Akatist k Svätému Duchu: Ikos 9).

Kristus – Pantokratór (všemocný vládca). Vzácna ikona z pol. VI. storočia z Kláštora sv. Kataríny na vrchu Sinaj. Vyjadruje podstatnú pravdu o Bohočloveku, v ktorom je nezmiešane spojená božská a ľudská prirodzenosť Krista, tzv. hypostatická únia. Božstvo je pravá strana a ľudská prirodzenosť je ľavá strana Kristovej tváre.

8. 12. 2020 PhDr. PaedDr. Peter Grečo, PhD.

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň