sobota, 2 júla, 2022
spot_img
ÚvodNárodnostné vzťahySto tokov od prijatia centralistickej ústavy

Sto tokov od prijatia centralistickej ústavy

V deň našich posledných parlamentných volieb v prestupný deň prestupného roka uplynulo práve sto rokov od prijatia ústavy Československa. Po celonočnom rokovaní poslanci Dočasného národného zhromaždenia zrušili Dočasnú ústavu z novembra 1918 a v skorých ranných hodinách v nedeľu 29. februára 1920 schválili ústavu novú. Napriek mnohým  námietkam a oprávnenej kritike zostala 18 rokov a niekoľko mesiacov v nezmenenej podobe.

Ústava ČSR sa oficiálne nazývala Ústavná listina Československej republiky. Bola rozdelená do šiestich hláv a obsahovala 134 paragrafov. O každom poslanci hlasovali osobitne a to nie zdvihnutím ruky, ale povstaním. Tak sa totiž voľakedy schvaľovali najdôležitejšie zákony.  Po skončení hlasovacieho maratónu, najmä  postarších poslancov od nekonečného vstávania  a sadania riadne boleli  nohy. Text ústavnej listiny vypracoval kolektív právnych expertov pod dohľadom ministra Antona Švehlu. Obsahovo sa opierala o ústavu Francúzskej tretej republiky z roku 1875, o decembrovú ústavu Rakúskeho cisárstva z roku 1867, ale za vzor jej slúžila aj americká a švajčiarska ústava z roku 1848. 

Dodnes sú námietky voči československej ústave z roku 1920 oprávnené. Ani obsahovo ani  formou prijatia nezodpovedala hlasne propagovaným demokratickým zásadám a humanizmu.  Členovia Dočasného národného zhromaždenia, ktorí ju odsúhlasili neboli riadne zvolení, ale  nominovaní krátko po Prevrate.  Českí a moravskí poslanci boli roku 1918 dosadení na základe výsledkov volieb do rakúskeho Ríšskeho snemu konaných ešte z roku 1911.  Slovenských poslancov vyberal Šrobár v spolupráci s pražským centrom a ani zďaleka  nereprezentovali  politické  a ideové  rozvrstvenie  slovenskej spoločnosti. Chýbali aj zástupcovia  v republike  žijúcich Nemcov, Maďarov a Rusínov, ktorí tvorili takmer tretinu obyvateľov Československa. S ústavou sa malo počkať pár týždňov, aby o nej debatovali a schvaľovali ju legitímne zvolení poslanci. Parlamentné voľby sa konali už v polovici apríla.  Diskusia o obsahu ústavnej listiny na pôde  Dočasného národného zhromaždenia  bola nezvykle krátka, trvala len dva dni, od  piatku do sobotnej noci. Rozhľadení českí politici  na čele s Karlom Kramářom upozorňovali na deficity demokracie a prílišný centralizmus. Aj Matúš Dula vyjadril obavy o budúcnosť Slovenska v tieni takto koncipovaného základného zákona štátu. Ústava sa prijímala v zložitých domácich aj medzinárodných pomeroch.  Maďari stále otáľali s podpisom mierovej zmluvy a spochybňovali hranice ČSR, na rieke Berezine stáli proti sebe poľské vojská a Červená armáda, ktorá sa chystala na ofenzívu, aby vyhnala Poliakov z Ukrajiny a Bieloruska a zároveň vyvolala v európskych krajinách ďalšiu boľševickú revoltu. Poľská politická reprezentácia  si nárokovala na zmenu  hraničnej čiary na Orave, na Spiši v neprospech Slovenska a rada by si pripojila územie v okolí Tešína. Na Slovensku panovala bieda a veľká nespokojnosť s režimom. Ľud charakterizoval nové pomery lakonicky: „Z  maďarského dažďa sme sa dostali pod český odkvap“.  

- Podporte nást -

Predseda Slovenskej ľudovej strany a poslanec Dočasného národného zhromaždenia  Andrej  Hlinka sedel od októbra vo väzení na Mírove a jeho osud bol neistý. Ďalší popredný slovenský politik  Milan Rastislav Štefánik „bol havarovaný“ ešte v máji predchádzajúceho roka. Poslanec ľudovej strany Florián Tománek iba pred krátkym časom opustil celu v ilavskej väznici, kam ho bez súdu zavreli, lebo si v novinách dovolil kritizovať pomery aké vládli na Slovensku. Časť slovenských poslancov v Dočasnom národnom zhromaždení bola  zastrašená, iní snívali o „zbytkových statkoch“, ktoré im dôverne ponúkali v rámci „spravodlivého riešenia“ pozemkovej reformy.

Ešte pred záverečným  rokovaním politické strany uzavreli dohodu, že sa nebude otvárať diskusia k fundamentálnym otázkam návrhu ústavy. Súčasne s ústavou bol prijatý volebný poriadok do poslaneckej snemovne, zákon o zložení a právomoci senátu, jazykový zákon a zákon o župných a okresných úradoch. Preambula potvrdila čechoslovakistickú orientáciu  štátu, keď deklarovala vydanie ústavy v mene nejestvujúceho československého národa.   V úvodnej časti sa zdôrazňovalo, že jediným zdrojom všetkej moci v Čekoslovenskej republike je ľud, štát bol definovaný ako demokratická republika na čele s voleným  prezidentom. Tento úrad mal vyárendovaný T.G. Masaryk,  no v ústave sa  už pamätalo na Eduarda Beneša. Na rozdiel od obvyklých zvyklostí mať na čele štátu prezidenta aspoň  štyridsaťročného, ústava  znížila požadovaný vek hlavy štátu na 35 rokov. Ak by totiž prezident „Osvoboditel“ náhle zomrel, Beneš, ktorý sa práve tridsaťpäťky dožil, mohol zaujať  jeho miesto. 

Na túto prvú ústavu ČSR sa žalo­vali všetky národy najviac Slováci. Domáhali sa jej revízie, ale márne. Bola ústa­vou typicky centralistickou. Jej tvorcovia sa nepoučili z príkladu Rakúsko – Uhorska, že centra­lizmus v živote štátu je deštruktívnym prvkom, ktorý rozleptá aj najmocnejšie ríše. Rozpad bývalej monarchie nevedel jej tvorcov odvrátiť od úmys­lu, dať českému národu do rúk hegemóniu nad všetkými ostatnými národmi ČSR a ústavnou formou  centralizovať všetko rozhodovanie do Prahy. Prakticky to vyzeralo nasledovne: Moc zákonodarná sa sústreďovala v pražskom parlamente, kde zasadalo 300 poslancov. Z tohto počtu 58 poslancov bolo zo Slovenska, dokonca o 16 menej, než Slovensku patrilo. Ako sa týchto 58 poslancov zo Slo­venska mohlo uplatniť proti obrovskej väčšine poslancov z českých krajín? Mohli by zabrániť, aby pražský parlament neodhlasoval Slovensku škodlivý zákon? V žiadnom prípade! V ústave neexisto­vala nijaká poistka proti majorizácii slovenských poslan­cov. Slo­venskí poslanci si mohli hrdlá vykričať, mohli rečniť celé dni a noci, zákon Slovensku škodlivý sa jednoducho od­hlasoval. Slováci nemali ani teoretickej možnosti úspešne bojovať na pôde pražského parlamentu. Boli vydaní úplne na milosť a nemilosť väčšiny poslancov z českých krajín. S mocou výkonnou to nebolo o nič lepšie. Ako za bývalej mo­narchie, kde všetka rozhodujúca moc sústredená bola do Vied­ne a potom i do Pešti, tak isto sa o všetkom rozhodovalo v Prahe. Tu sa rozhodovalo nielen o veľkých, ale aj o celkom nepodstatných veciach. Praha rozhodla nielen o tom, kto má byt prezidentom Slovenskej krajiny, ale aj o tom, kto bude notárom v Lozorne,  Praha  určovala prezidenta  bratislavského hlavného súdu, aj okresného sudcu v Malackách. Praha menovala riaditeľa gymnázia v Trnave, ale podľa jej želania sa  obsadzo­valo učiteľské miesto trebárs aj vo Veľkých Ripňanoch. Miesto pre­zidenta bratislavského poštového riaditeľstva záviselo od vôle Prahy, ale jej patrilo posledné slovo aj pri rozhodo­vaní o tom, kto bude poštmajstrom vo Voderadoch. Prijať policajného strážnika pre bratislavskú políciu bolo v kom­petencii Prahy. Zadať nejakú dodávku, prácu alebo služ­bu na Slovensku bolo možné len s privolením Prahy. Tak­to by sa dalo pokračovať  do nekonečna. Súdna moc bola tiež centralizovaná do Prahy, resp. do Brna. V Prahe mali najvyšší správny súd a v Brne najvyšší súd. A keď aj nebola súdna moc v niektorých inštanciách tak centralizovaná, špičky nižších inštancii boli dôkladne obsadené Čechmi, len aby, nedaj­bože, Slováci neprišli k slovu pri súdnom rozhodovaní.

Takto to vyzeralo až do 6. októbra 1938, keď bola vyhlásená autonómia Slovenska. To bol koniec centralistického Československa aj nejestvujúceho československého národa aj ústavy z februára 1920. Jej veľkou novelou prijatou Národným zhromaždením 22. novembra 1938   vzniklo Česko – Slovensko, vlasť dvoch rovnoprávnych národov. V daných európskych pomeroch však ani tento zväzok nemal nádej na dlhšiu existenciu.  

Doc. PhDr. Ivan Mrva, CSc.

image_printTlačiť článok
SÚVISIACE ČLÁNKY

Najčítanejšie od autora

Najčítanejšie (všetci autori)