nedeľa, 4 decembra, 2022
spot_img
ÚvodPoučme sa z dejínSvedectvo vo veci udelenia milosti pre Dr. Jozefa Tisu - výňatok z...

Svedectvo vo veci udelenia milosti pre Dr. Jozefa Tisu – výňatok z pamäti Jána Ursínyho

Vo veci udelenia milosti odsúdenému Dr. Jozefovi Tisovi z druhej strany, vydáva výrečné svedectvo Jan Ursíny, človek, ktorý z politického hľadiska bol jeho súperom, ale cenil si Dr. Jozefa Tisu pre jeho prácu v pozícií prezidenta republiky počas svetovej kataklizmy a jeho mravné hodnoty.

Ján Ursíny počas svojho politického účinkovania v rokoch 1926 – 1948 bol nepochybným politickým protivníkom Dr. Jozefa Tisu.  Obaja súperi do roku 1938 boli poslancami Národného zhromaždenia a účastníkmi pamätných politických porád 5. októbra v Žiline. Napriek tomu, že stali na opačných stranách politického zoskupenia predsa Ján Ursíny, bol neochvejným zástancom udelenia milosti Dr. Jozefovi Tisovi, i keď bol za politickú činnosť počas Slovenskej republiky 1939 – 1945 väznený a nakoniec odsúdený k trestu smrti. Ján Ursíny v roku 1945 sa stal podpredsedom vlády ČSR a z tejto politickej pozície robil všetko  vo vláde ČSR i Demokratickej strane, aby Dr. Jozefovi Bola udelená milosť.

Nižšie je výňatok  z knihy vydanej MS, v roku 2000 – Jána Ursínyho, bývalého podpredsedu vlády ČSR, ktorý vydal svedectvo vo veci udelenia milosti pre Dr. Jozefa Tisu, bývalého prezidenta Slovenskej republiky ako aj uznesenie vlády ČSR z 16.4.1947 vo veci neudelenia milosti Dr. Jozefovi Tisovi s podpisom Gottwalda – predsedu vlády a Eduarda Beneša – prezidenta ČSR.

Pre mňa je záhadou, prečo sa s týmto prameňom našej histórie nezaobchádza rovnocenne ako s ostatnými svedectvami.

S prácou Jána Ursínyho by sa mala zoznámiť široká nielen slovenská verejnosť, ale aj naši susedia.

Ján Marcinko


Ján Ursíny

Z môjho života – Príspevok k vývoju  slovenskej národnej myšlienky

Vyd. MS, 2000, ISBN:80-7090-570-0,

Výňatok  od strany 113

Vláda i po voľbách roku 1946 zasadala pravidelne raz alebo dvakrát týždenne. Debaty vo vláde, ako som už uviedol, bývali neobyčajne ostré. Neraz mi pripadalo, že sa bijem sám, okrem našich so všetkými. Tento pocit som mal hlavne pri pojednávaní o Tisovom prípade. Ani som nemohol čakať pomoc, lebo za každú stranu v tejto veci prehovoril len jeden jej zástupca. Za našu stranu som ním bol ja. Ale táto história mala už dlhú predohru. Prezident Dr. Beneš bol roku 1946 nejaký čas v Topoľčiankach.Tam ho navštívila delegácia legionárov, medzi ktorými bol aj Dr. Igor Daxner. Po skončení návštevy vyžiadal si Daxner od prezidenta, aby ho ešte na chvíľu prijal. A tu sa Daxner prezidenta opýtal, ako sa má zachovať ako predseda Národného súdu, keď príde na pojednávanie Tisov prípad. Nato mu prezident Dr. Beneš odpovedal: „Já myslím, že zaslouží smrt, ale je to vecí neodvislého soudu.“ O krátky čas zvolal Daxner úradníctvo Národného súdu a povedal im prezidentov názor, že Dr. Tiso má byť odsúdený na smrť. O tejto udalosti som sa dozvedel v Bratislave a keď som sa vrátil do Prahy, hneď som žiadal prijatie u prezidenta a predložil som mu otázku, či naozaj tieto slová povedal. Bez váhania sa priznal, že to povedal. Ja som mu odvetil: „Pán prezident, stala sa chyba. Už ste Tisa odsúdili na smrť.“ Bolo mu to veľmi nepríjemné, ale stále zdôrazňoval, že veď upozornil, že je to vecou nezávislého súdu. Ja som stál na svojom stanovisku, že sa dopustil chyby. Potom i v tejto veci písal ešte šéf Kancelárie prezidenta republiky Dr. Smut­ný, ktorý sa všemožným spôsobom snažil túto vec ospravedlniť a vysvetliť. To  však jednoducho nebolo možné.

Zanedlho po tejto udalosti som sa dopočul, že arcibiskup Beran, ktorý bol pred krátkym časom vo Vatikáne, priniesol odtiaľ správu, že Vatikán sa nezaujíma o Tisa. Zhodou okolností usporiadal arcibiskup Beran v krátkom čase recepciu. Na tú som bol pozvaný i ja. Šiel som ta s tým, že si správu overím. Požiadal som arcibiskupa, aby podišiel so mnou k obloku a tam medzi štyrmi očami som sa ho opýtal, či správa o stanovisku Vatikánu vo veci Tisovej zodpovedá pravde. Nato mi on odpovedal, že áno. Vatikán sa nezau­jíma o Tisa. Ešte som sa ho opýtal, či sa o tejto veci zmienil pred viacerými osobami. Odpovedal mi: „Ano, já jsem to řekl.“ Nepovedal som arcibisku­povi Beranovi nič, len som si pomyslel – zasa ďalšia osudná chyba! Keď sa veci takto vyvíjali i z podnetu našich katolíckych bratov, nastolil som túto otázku v predsedníctve strany. Predsedníctvo po debate sa jednomyseľne uznieslo, že my, zástupcovia za DS v predsedníctve SNR i vo vláde, máme všetci hlasovať za omilostenie Dr. Tisa. Bolo to podľa môjho vedomia a pre­svedčenia jednomyseľné, všetkých nás zaväzujúce uznesenie. I podľa môjho najlepšieho vedomia a svedomia správne a spravodlivé. Neviem, či bol prí­tomný na tomto zasadnutí i Milan Polák, ale domnievam sa, že bol.

… 115

Dňa 2. decembra 1946 sa začal proces s Dr. Tisom. Hneď po Novom roku 1947 som dostal predvolanie od Národného súdu ako svedok vo veci Tisovej. Bolo mi to krajne nepríjemné. Videl som v tom úmysel spraviť mi mrzutosť. Bolo mi jasné, že ak nepôjdem, budú na mňa útoky, a ak pôjdem, bude mi hľadieť vyviesť nejakú nepríjemnosť Daxner. Po úvahe som sa rozhodol ísť. V okolí súdu boli urobené náramné bezpečnostné opatrenia. Auto mi neustále pristavovali členovia ZNB a legitimovali ma. Konečne som sa ta dostal.

… 122

Súdne pojednávanie s Dr. Tisom vyvolalo na Slovensku značný rozruch tak v radoch bývalých príslušníkov HSĽS, ako aj v radoch komunistov, slo­vom, v celom obyvateľstve Slovenska. Prví sledovali proces s veľkým znepo­kojením, v obave o život Dr. Tisa, tí druhí všemožne horlili za najprísnejší a najtvrdší rozsudok. Ale aj medzi komunistami sa našli takí, ktorí si nepriali rozsudok smrti nad Tisom. A nepriali si ho ani tí, ktorí nepatrili ani k bývalým príslušníkom HSĽS, ani ku komunistom. Od Dr. Jozefa Soltésza, vtedajšie­ho ministra sociálnej starostlivosti, som sa dozvedel, že bol v okolí Bánoviec v jednej komunistickej rodine, kde mali zarámovaný Tisov obrázok, na kto­rom bola v rohu zelená vetvička. Manželka príslušného komunistu ukázala na obrázok so slovami: „Pán minister, nepopraviť!“ Keď mi toto Dr. Šoltész povedal, doložil: „Ale keby si toto niekomu povedal, tak to popriem.“

Vedel som i o tom, že už roku 1943 poslala ilegálna skupina Flóra prezi­dentovi Benešovi do Londýna správu, v ktorej žiada, aby po skončení vojny prezident Tiso popravený nebol, lebo jeho pôsobnosť má mnoho kladných stránok a za jeho pôsobnosti nikto na Slovensku popravený nebol. Dr. Tiso chcel zachrániť, čo bolo v jeho silách. Toto bolo stanovisko všetkých spolu­pracovníkov skupiny Flóra, do ktorej patrili: Ing. Dušan Viest, Kvetoslava Viestová, Ing. Pavel Blaho, prof Ján Kudla, Dr. Karol Koch, Dr. Ján Beharka, Juraj Kapinaj, Dr. Andrej Maxian, Dr. Jozef Jurčo a ďalší.77

Na Slovensku sa traduje, že Tisa zavraždili Česi slovenskí evanjelici. Schválne uvádzam zostavenie senátu Národného súdu, z ktorého jasne vi­dieť, tak ako aj zo zostavy členov obžaloby, že sú tu zastúpení predovšetkým katolíci, evanjelici sú v menšine:

– Predseda senátu Dr. Igor Daxner, pravoslávny.

– Členovia súdu Pavel Polák, Andrej Pátek, Ľudevít Benada, Jozef Štau-tlutger, Šimon Struhárik, Ján Demjan.

– Žalobci Dr. Jiří Šujan, pplk. Dr. Anton Rašla, Dr. Rigan.

– Obhajcovia Dr. Ernest Žabkay, Dr. Martin Grečo, Dr. Július Kšiňan, I )r. Štefan Kráľ.78

Počas procesu s Dr. Tisom ma raz navštívil žalobca Dr. Šujan. Informoval ma, že sa Dr. Tiso veľmi zle bráni. V obžalobných spisoch sa údajne našiel koncept Tisovej reči, ktorú povedal po zatlačení Povstania do hôr v Banskej Bystrici. On že povedal Dr. Tisovi: „Veď vy ste si tú bystrickú reč sami nepripravovali, ale vám ju nadiktovali Nemci.“ Tvrdil však, že si ju pripravil sám. Môj názor je, že Šujan sa snažil Tisovú situáciu uľahčiť. Aj mne samému bolo nepochopiteľné, prečo by si bol Dr. Tiso koncipoval reč po nemecky.

So súdnym pojednávaním s Dr. Tisom, trvajúcim od 2. decembra 1946 do 15. apríla 1947, keď bol vynesený rozsudok, bolo zohraté trápne a tragické divadlo. Zdôrazňujem ešte, že sám som na zostavenie Národného súdu žiad­ny vplyv nemal, lebo podľa nariadenia SNR o potrestaní zradcov akolaborantov členov súdu, ako i predsedov senátov, menovala Slovenská národná rada, vlastne jej predsedníctvo. Daxner si z menovaných členov vybral do senátu tých, ktorých sám chcel. Nepochybujem o tom, že na všetkých bol vyvinutý strašný nátlak. A réžia celého procesu diala sa mimo súdu. Dr. Tisovi hrozila nezadržateľná tragédia. Rozhodnutiu o nej padlo 15. apríla avykonaná bola 18. apríla – Tisovou popravou. Samo súdne pojednávanie nestačilo. Organizovali sa podpisové akcie, deputácie i zhromaždenia pracujúcich, ktorými sa dokazovala nevyhnutnosť prísneho potrestania Dr. Tisa. Nie je neľahké vytvoriť trebárs i pochybenú psychózu širokých más.

Na druhý deň po vynesení rozsudku volal mi predseda SNR Dr. Jozef Lettrich, že v predsedníctve SNR žiadosť Dr. Tisa o milosť prerokúvať nebu­dú.  Žiadal som ho naliehavo – s odvolaním sa na uznesenie predsedníctva DS vo veci Dr. Tisa – aby žiadosť bezpodmienečne prerokovali. Nato ma volal druhý raz a odvolával sa na dohodu medzi vládou a SNR, v ktorej sa hovorí len to, že všetky návrhy majú ísť, či sa to týka omilostenia, alebo me­novania úradníkov od I. po III. platovú stupnicu, prostredníctvom predsed­níctva SNR vláde republiky. Nato som mu s nevôľou odpovedal: „A ste vy poštový úrad? A prečo ste dosiaľ všetky prípady prerokúvali a tento najpolitickejší chcete jednoducho hodiť na krk vláde a sami nenavrhnúť milosť?“ Keď som bol v jeseni roku 1967 v USA, hovoril som s Dr. Lettrichom len telefonicky. V dlhšom telefonickom rozhovore som mu opätovne vyčítal Ti­sov prípad. Až teraz mi oznámil, že ho nemohol dať prerokovať v predsedníctve SNR, lebo člen predsedníctva za DS Milan Polák by nebol za omilostenie hlasoval, ale proti, a tak by sme vec prehrali.[1] A Milan Polák, ktorý bol proti omilosteniu Dr. Tisa, bol katolík.

Dr. Lettrich volal ma tele­fonicky do Prahy ešte i tretí raz. Potom som mu už namrzený odpovedal, aby nešpekulovali a aby návrh prerokovali. Návrh však neprerokovaný po­slali do Prahy. Poznamenávam, že v päťčlennom predsedníctve SNR mali sme troch členov: Dr. Jozefa Lettricha, predsedu, kanonika Andreja Cvinčeka a Milana Poláka, podpredsedov.

Návrh poslali do Prahy lietadlom, ktoré zároveň dopravilo do Prahy i deputáciu Zväzu partizánov a Svojpov-u. Zväz partizánov zastupoval Vi­liam Žingor, Berco Buocik, Tamara Bahurínska a jeden mne neznámy par­tizán. SVOJPOV zastupoval jeho podpredseda, na meno sa už nepamätám.

Zasadnutie vlády bolo zvolané na štvrtú hodinu odpoludnia.83 Vtedy som ešte o delegácii nevedel. Národní socialisti84 podali návrh, aby vláda vrátila Tisov prípad predsedníctvu SNR, aby sa k nemu vyjadrilo. Ja som našich upozornil, aby sme hlasovali za vrátenie. Keď dal Gottwald hlasovať o tomto návrhu, spolu s jeho hlasom bola rovnosť hlasov. Dal teda hlasovať po druhý i a/ a tu už bola väčšina za prerokovanie návrhu ihneď. Potom predseda vlá­dy prerušil zasadnutie s tým odôvodnením, že v susednej miestnosti žiada delegácia Zväzu partizánov a SVOJPOV-u zo Slovenska o prijatie a aby sme s.i zástupcovia za každú stranu odobrali na ich prijatie.

Až neskoršie som sa dozvedel, že podnecovaní partizáni sa vyhrážali, že ak bude Tisovi udelená milosť, vyvolajú nepokoje a že idú ako deputácia do Prahy. Týmito slovami volala partizánka Tamara Bahurinská Kvetoslavu Viestovú, aby sa i ona k päťčlennej delegácii pridala. Tá však svoju účasť krajne rozhorčená kategoricky odmietla.

Ako som už uviedol, išli sme za každú stranu jeden zástupca túto delegáciu prijať. Za delegáciu prehovoril Viliam Žingor a žiadal, aby vláda Dr. Tisa omilostiť nenavrhla. Na slová odôvodnenia jeho návrhu sa už nepamätám, Po ňom hovoril za neomilostenie Dr. Tisa Zdeněk Fierlinger. Nato Tamara (Mária) Bahurinská zvolala: „Pán predseda, ja vám ďakujem za vaše ľudské stanovisko.“ Krajne ma to vzrušilo a vystrúc ruky proti nej som jej povedal: „Nuž, prosím vás, povedzte mi, odkedy sú popravy ľudské?“ Druhý som prehovoril ja a kategoricky som vyhlásil, že my demokrati sme za omiloste­nie. Nato mi ten neznámy partizán dal otázku: „Pán podpredseda, povedzte mi, s kým vy chcete ísť, s ľudáckym podzemím, alebo s nami?“ Kategoricky som sa ohradil proti tomu so slovami: „Samozrejme, že môžeme ísť len spo­ločne, ale nechajte nás vlastným rozumom rozmýšľať, tak lepšie poslúžime pravde a republike. To právo si nedáme nikomu vziať, ani vám!“ Nato parti­zán Berco Buocik zahriakol tohto výbušného partizána: „Takéto reči nemajú miesta, pán podpredseda, vy ste jeden z najväčších partizánov.“ Za lidovcov prehovoril Dr. Hála, ktorý sa k môjmu stanovisku pripojil. Za národných socialistov sa vyslovil predseda Dr. Peter Zenkl, že oni vzhľadom na to, že predsedníctvo SNR nehlasovalo v Tisovej záležitosti, majú svoje uznesenie, ale to povie až vo vláde. Ak ma pamäť neklame, za KSS a KSČ neprehovoril k deputácii nikto, to znamená, že boli už vopred dohovorení.

Po tomto intermezze vláda pokračovala vo svojom zasadnutí. Nezbadal som, že by sa bol Dr. Clementis hlásil o slovo, ale predseda vlády mu ho udelil so slovami: „A tož, Dr. Clementis.“ Ten vo svojom dlhšom prejave zdôrazňoval, že činy Dr. Tisa sú neospravedlniteľné a končil tým, že je pre­svedčený, že sa v tejto vláde nenájde muž, ktorý by povzniesol svoj hlas za omilostenie Dr. Tisa a svoju ruku za toto omilostenie zdvihol. Potom sa Gottwald priamo pozrel na mňa: „A tož, kolega Ursíny!“ Bol som bájne znervóznený, vidiac, aká nespravodlivosť sa má odohrať. Od nervozity sa mi ruky, ktoré som mal na stole, priam chveli. Vzniesol som všetky možné argu­menty na obranu spravodlivej veci, až mi Široký zlostne zavolal: „Spojenca brániš, čo?“ Nato som jeho smerom opovržlivo mávol rukou a vo svojej ob­rane pokračoval. Uviedol som množstvo dôvodov za omilostenie. Nato po­tom prehovoril Dr. Peter Zenkl v tom zmysle, že vzhľadom na to, že pred­sedníctvo SNR vec neprerokovalo, oni, národní socialisti, hlasujú za neomilostenie. K nemu sa pripojil Dr. Stránsky so slovami adresovanými na nás demokratov: „Na Slovensku věc hodějí jednoduše na krk vláde,“ a obrátil sa ku mne, vystrúc ruky proti mne, povedal toto: „Pánové, vy demokraté, kam nás to vlečete? Je to hrúza, co nám vy děláte!“ K tomu mi ešte prichodí do­dať, že som sa potom neskoršie opýtal Dr. Drtinu, ako by sa boli zachovali, keby bolo predsedníctvo SNR navrhovalo omilostenie. Odpovedal mi: „Já ti řeknu úprimně, my bychom se pravdepodobně byli zdrželi hlasovaní.“ Teda ani hlasovanie predsedníctva SNR by Dr. Tisovi nebolo pomohlo.

Zasadnutie vlády sa skončilo o desiatej hodine večer hlasovaním. Za omilostenie sme hlasovali my a lidovci, spolu 9 hlasov. Všetci ostatní za neomilostenie. Teda, nepočítajúc ministra Jana Masaryka, ktorý na zasadnutí prítomný nebol, 16 hlasov. Na predchádzajúcom zasadnutí vlády vyhlásil, aby vláda vzala na vedomie, že on hlasuje za neomilostenie.

Toto zasadnutie vlády ma náramne rozrušilo. Videl som našu bezmocnosť, ale videl som tiež i cynizmus našich kolegov vo vláde. Ani najpresvedčivejšie a najvecnejšie dô­vody ich neboli schopné presvedčiť.

Zaumienil som si, že hneď na druhý deň ráno vyhľadám Dr. Beneša a budem sa snažiť všemožne ho presvedčiť, aby Dr. Tisa omilostil. Zostával mi už len jeden argument: že za jeho omilostenie bojujú takmer dve tretiny zástupcov Slovenska a pretože ide o vec eminentne slovenskú, to má rešpektovať. Nerobil som si ilúzie, že sa mi ho podarí ľahko presvedčiť, predsa však som len dúfal, že moje dôvody ho k tomu pohnú. Hneď ráno som si telefo­nicky zavolal kancelára Dr. Smutného a oznámil som mu, že ho žiadam na­liehavo, aby mi sprostredkoval prijatie u prezidenta. Odpovedal mi: „Bohužel, nemohu, pane místopředsedo, poněvadž pan prezident odjel.“ Prezident asi predpokladal, že budem chcieť u neho intervenovať nutnosť omilostenia dr. Tisa, preto radšej odišiel, ako sa nazdávam, do Sezimovho Ústia. Bolo mi jasné, že uznesenie vlády o neomilostení už podpísal. To znamená, že uznesenie vlády odniesol Gottwald hneď po skončení zasadnutia vlády ešte v noci na podpis prezidentovi republiky.

Ortieľ bol podpísaný a nijaká nádej, ani možnosť záchrany pre Dr. Tisa nebola. Deň popravy – 18. apríl bol neodvratný.

Bolo povinnosťou bratislavskej mestskej rady ku každej poprave vyslať svojho zástupcu. Ale v deň Tisovej popravy -18. apríla 1947 – predsedníctvo mestskej rady pozostávajúce z primátora Dr. Kyselého, zástupcov primátora Jozefa Kubáňa, Jozefa Fábreho za DS a Dušeka za KSS na protest proti poprave Dr. Tisa neúradovalo, a tak túto úlohu splnil zástupca primátora za KSS Dr. Anton Vasek.

Tak, ako bol nátlak na vládu zo strany partizánov, SVOJPOV-u a rôznych organizácií za neomilostenie Dr. Tisa, tak vznikali už pred procesom a počas jeho trvania i po jeho skončení prudké, no nie také zjavné nápory za jeho omilostenie. Zjavné nemohli byť preto, lebo ich tlmili orgány ZNB. V každom prípade však bolo Slovensko v nepríjemnom vare, bez ktorého by sa bolo obišlo, keby nebolo toho cieľavedome pripraveného rozsudku.


[1] Dr. I. Štefánik, povereník spravodlivosti predložil Predsedníctvu SNR návrh, aby trest smrti bol zmenený na doživotný žalár. Predsedníctvo SNR sa uznieslo, návrh predložiť vláde, bez toho, aby zaujalo vlastné stanovisko.

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň