15. 5. 2021 PhDr. PaedDr. Peter Grečo, PhD.,
Filozof Nikolaj Berďajev vo filozofickej autobiografii Sebapoznanie, prečítanej celým kultúrnym zahraničím a neskoršie aj „podsovietskym“ Ruskom“, sa vyznáva zo svojho vzťahu k svojej vlasti, z ktorej ho komunisti vyhostili po revolúcii. V tomto diele uvádza, že zmeny a zlepšenia môžu vzísť iba z vnútorných procesov v ruskom ľude. Táto zásada je kľúčová pre každý národ slovanskej rodiny.
Tieto vnútorné, teda duchovné, procesy v ľude pochopil aj farár malej a na prvý pohľad zapadnutej dedinky Vyšný Slavkov, Donát Čarnogurský. Obec je situovaná pod Smrekovicou, najvyšším vrchom pohoria Branisko a svojím výdatným životodarným prameňom pitnej vody zásobuje okresy Sabinov a Prešov.
V čom je originalita „posledného panslavistického farára“ pri uplatňovaní tejto Berďajevovej zásady? V tom, že si uvedomuje na troskách multikulturalizmu a liberálneho kozmopolitizmu potrebu vrátiť sa ku živým koreňom národa. Toto aj uskutočňuje prístupným, zrozumiteľným a invenčným spôsobom v troch okruhoch: farský pozemok – gazdovstvo, múzeum – drevenica so stodolou a sakrálny priestor – kostol. Ich vzájomné prepojenie odkazuje k ontologickým a organickým základom života človeka a pospolitosti, ktorej svorníkom je národ.
Farský pozemok – gazdovstvo
Vstup na farský pozemok neujde pozornosti nikomu, kto prechádza obcou, pretože okoloidúceho turistu, či návštevníka víta mohutná brána na spôsob gazdovskej brány. Hoci je z dreva, pripomína svojou výzdobou a blízkym okolím skôr víťazný oblúk, pretože odkazuje k prameňom života Slovenského národa. Pred pravým pilierom stojí drevená ľudová socha Sedembolestnej Panny Márie, našej patrónky. Sedem mečov zabodnutých v jej hrudi odkazuje k nespočítateľným trápeniam bezmenného slovenského človeka i nášho národa, o ktorých sa nedočítame v oficiálnych učebniciach dejepisu a neraz ani v kronikách. Vedeli by sme premeniť na drobné to, čo sa v liturgii na jej sviatok 15. septembra modlíme: „Veď ona vždy preukazovala nášmu ľudu útechu v utrpeniach a pomoc v nebezpečenstvách. Ani teraz neprestáva orodovať za nás a s materinskou láskou sa stará o bratov a sestry svojho Syna.“ Pred druhým pilierom je socha Veľkomoravského kniežaťa Rastislava, ktorý rozpoznal znamenie časov a od byzantského cisára Michala III. vyžiadal na epochálnu misiu sv. solúnskych bratov Konštantína – Cyrila a Metoda. Táto misia významom prekročila rámec nášho národa. Rastislav v posolstve píše: „Učiteľa nemám takého, ktorý by nám v zrozumiteľnom jazyku pravú vieru kresťanskú hlásal. To pošli nám biskupa a učiteľa takého. Lebo od Vás vždy dobrý zákon vychádza.“ Na bráne je vyobrazená aj včela, ktorá je prasymbolom Slovanov. Z vnútornej strany brány nás osloví panel napísaný v hlaholike a slovenčine – slávny Proglas – úvod k prekladu Evanjelií od sv. Konštantína, ktorý je po obsahovej a formálnej stránke skvostom európskej lyriky. Koľkí z nás vedia naspamäť aspoň úryvok z jeho 110-tich veršov? Vnímavý návštevník, ktorý vstupuje a hlavne opúšťa pozemok, sa pri Proglase určite zastaví a odchádza s jeho imperatívom: „A preto čujte, čujte toto, Slovieni: dar tento drahý vám Boh z lásky daroval“. Zaznieva cez stáročia aj pre nás, ktorí počúvame a neraz nepočujeme hlas Slova, lebo svetské starosti, plytkosť mysle a nestálosť srdca nedovolí jeho vteleniu a rastu. Ako zdôrazňuje Donát Čarnogurský, brána bola prvým artefaktom, ktorý postavil po svojom príchode do farnosti. Tým odkazuje na živú realitu Krista, ktorý o sebe prehlásil: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu“ (Jn 10,9).
Za bránou nás zaujme impozantný reliéf sv. Konštantína – Cyrila a Metoda. Pred Solúnskymi bratmi je z kameňa zhotovený pôdorys kresťanskej akadémie z Devína – sídla Rastislava, kde podľa najnovších výskumov privítal byzantskú misiu. Vedľa reliéfu je situovaný kovový kľúč v podobe dvojkríža, ktorým sa otvárajú duchovné dejiny. Zaujímavé je, že informačný materiál pôvodného pôdorysu akadémie na Devíne, zrealizovanej podľa byzantského vzoru, len skromne hovorí o význame tejto inštitúcie a ešte skromnejšie o príchode vierozvestov…
Farský dvor je v podstate kultivované gazdovstvo s koňom, ovcami, húskami a s viacerými atrakciami na spôsob interaktívneho skanzenu, ktoré určite vzbudia pozornosť: dom baby Jagy na stračej nôžke, figúry Maťka a Kubka, či vartáša. Koliba slúži v sezóne na uskladňovanie postrojov pre koňa a v zime je z nej Betlehem. Až do vynúteného umlčania bohoslužobného života tzv. pandemickými opatreniami sa pri tejto kolibe po polnočnej omši, na ktorú prichádzali pútnici z okolitých obcí, hlavne zo Šindliara a Lipoviec, zišli ľudia a vytvorili živý Betlehem.
Donát Čarnogurský podľa vzoru národných buditeľov aj praktickou činnosťou, ktorou je gazdovanie, ukazuje na prepojenie fyzickej práce kultivovaním pôdy s duchovnou a osvetovou činnosťou. Priemyselná éra postupne človeka odtrhla od pôdy a boľševici v Rusku násilníckym rozvratným spôsobom v tom pokračovali. Proces informačnej revolúcie, uzatvorenie osoby do virtuálnej reality „microsoftových produktov“, zdá sa, dokončil túto skazu deštrukcie človeka. Preto aktivity slavkovského farára sú príkladom učenia sa vzťahu a vernosti k pôde, k zemi, z ktorej bol človek Stvoriteľovým úkonom lásky vzatý. Jeho aktivity ukazujú na nutnosť ustanoviť hierarchiu hodnôt a poriadok bytia. Takto sú protiváhou k ekoradikálnym ideológiám a hnutiam, z ktorých sa vytvorilo nové „ekonáboženstvo“ naberajúce na politickej sile. Vo viacerých publikovaných rozhovoroch, ale aj pri osobnom stretnutí hovorí, že toto netradičné gazdovstvo je živá katechéza. Sama realita nenásilne ľudí učí, čo je podstatné. Každý tu môže cítiť človečinu vychádzajúcu z Boho-ľudskej reality, že Syn Boží sa stal človekom, vyučil sa remeslu, pracoval a hlásal prichádzajúce Božie kráľovstvo a v jeho šľapajach apoštoli. Sv. Pavol zdôrazňoval, že napriek svojmu vzdelaniu, fyzicky pracoval, aby nebol nikomu na príťaž. Nenastavuje zrkadlo mnohým duchovným, ktorí sa nechávajú veriacimi hojne vydržiavať?
V kontexte legitímnej cirkevnej a národnej tradície, že vodca ľudu by mal byť vyučený v remesle a dokázať sa uživiť svojou prácou, pán farár tvorivo rozvíja aj svoje pôvodné zručnosti strojného zámočníka. Dokladom toho sú rôzne technické pamiatky, akou je zrekonštruovaná Škoda Tudor, potom koč typu Viktória, ktorý zapriaha pri slávnostných podujatiach v obci, či Velorex „hadraplán“ spropagovaný v chýrnej komédii „Vrchní, prchni!“. Najväčšou atrakciou hlavne pre mužskú populáciu je zaiste vojenská sajdka Dneper. Donát Čarnogurský spolupracuje s klubom vojenskej histórie a na Deň víťazstva 9. mája s nimi organizuje svojskú vojenskú prehliadku. Ako poznamenáva – a sami to vnímame, dochádza k prudkému falšovaniu dejín, keď je bagatelizované utrpenie ruského ľudu, ktorý znášal v druhej svetovej vojne hlavné bremeno nacistického nemeckého besnenia. Podobne v anglosaskom prostredí sa drzo vynecháva hlavná zásluha Červenej armády na porážke Hitlerovej tretej ríše, takže sa história môže prepísať do tej miery, že za krátku dobu sa v on-line „výučbe“ budú školáci „učiť“, že nás oslobodila americká armáda. Aby sme odľahčili politické dusno, tak všade na dvore vidíme rôzne vtipné didaktické a katechetické slogany, ktoré aj pri krátkom zamyslení môžu znamenať vážne konsekvencie pre naše osobné príbehy. Invencia sa týmto spája s udržiavaním dejinnej pamäti a nenásilnou výchovou pre poznanie hodnôt Slovanstva.
Múzeum – drevenica a stodola
Zriadenie múzea je príkladom kooperácie farnosti a obce pri zachovávaní miestnych a regionálnych tradícií. Pôvodnú dvojizbovú dreveničku zo začiatku XX. storočia, ktorá bola v stave pred asanáciou, rekonštruovali šesť sezón. Remeselníci a pracovití ľudia dedinskej pospolitosti doň vložili nielen prácu, ale aj svoje srdce, takže z odborného pohľadu môžeme povedať, že drevenica je zameraná na insitné umenie. Zaujalo ma v nej nielen organické prepojenie ľudového a náboženského fenoménu, ale aj historické fotky zo spoločenského života Vyšného Slavkova. Toto múzeum môže každý dotvárať svojím umením a artefaktmi.
Za drevenicou je stodola, ktorá je pokračovaním múzea. Aj tu môžeme vidieť pedagogickú a katechetickú tvorivosť pána farára, ktorú umocňuje jeho zmysel pre vynaliezavosť a humor. Okolie stodoly dotvárajú napríklad „veselé úle“ a nadživotná socha zbojníka. Neprehliadnuteľným náučným prvkom sú informačné panely, podobné tým, ktoré poznáme napríklad zo Slovenskej národnej knižnice – Literárneho múzea v Martine. Panely sú venované histórii Slovanov a Slovákov, zvlášť Veľkomoravskej ríše. Dnes, v čase systematického odnárodňovania, falšovania dejín, mazania kolektívnej pamäte a neraz aj straty posledných zvyškov národnej cti, keď vlastná vláda vedie psychologickú vojnu proti svojmu ľudu, nám dobre padne štúdium mapy historického územia Veľkej Moravy od prof. Jána Stanislava. V čase sofistikovanej národnej poroby a epigónstva je to povzbudenie. Podrobné štúdium panelov môže trvať niekoľko desiatok minút a k tomu pripočítajme aj komentáre tvorcu múzea, takže sa tu nejedná o nejakú povrchne zhliadnuteľnú atrakciu. Iste, kým dospelí sa venujú informatívnemu čítaniu a výkladu, deti tu majú primerane svojmu veku veľa malieb a predmetov, ktoré im zaberú pozornosť a hlavne si odnesú domov veľa zážitkov. Znovu sa tu prejavuje princíp živej katechézy. Donát Čarnogurský sa tu zrejme inšpiroval stredovekým katechetickým umením Biblia pauperum – Biblia chudobných, teda základné pravdy viery a mravov sú v podobe obrazových príbehov umiestnené ako fresky obvykle na severnej stene kostola. Región Spiša je na nich bohatý.
Značný vertikálny priestor stodoly je rozdelený tak, že z horného poschodia je miestnosť na spôsob kaplnky. Jej prirodzené osvetlenie a hlavne zariadenie na spôsob prieniku byzantského a tridentského latinského liturgického štýlu umne poukazuje na význam Slovákov, ktorí sú priesečníkom východnej a západnej originálnej kultúry, a preto v Európe máme svoje autentické poslanie. Toto nám viackrát prízvukoval prvý pápež slovanského pôvodu Ján Pavol II. Zdá sa, že ešte nenadišiel čas ani spôsob túto víziu vteliť, pretože národ ešte vyzrel, no úsilie hľadať zdroje našej identity a sebaúcty na spôsob Donáta Čarnogurského je inšpiratívne. Odkazuje nás to k prorockej téze Berďajeva, že obnova ľudu a národa môže vzísť iba z jeho vnútorných procesov. Ktoré sú zdroje vnútorných procesov v slovenskom ľude? Tvorca múzea na prezentáciu duchovných procesov v národe používa tradičnú metaforu stromu. „Strom je zakorenený hlboko v zemi, jeho koruna sa však dvíha vysoko k oblakom. Symbolizuje spojenie Neba a Zeme“ (Marián Benka). Na spôsob reliéfu máme oproti vchodu v stodole umiestnený „strom národa“. Na konároch „stromu národa“ sú tieto tabuľky: dedičstvo otcov, významné osobnosti, významné udalosti, starobylé písomnosti, pozoruhodné pamiatky, archeologické nálezy, historické lokality, pútnické miesta, prírodné unikáty. Koreňom je pravá a životodarná viera, ktorú nám odovzdali a vyučili v nej sv. Solúnski bratia. Koľkokrát z úst polovzdelaných politikov a povrchných duchovných pastierov naprázdno zaznievajú frázy bez obsahu o dedičstve otcov? Vo vlasteneckom pochode Proščanje Slovjanki – Lúčenie Slovaniek, ktorá sa stala aj hymnou admirála Kolčaka a Bielych v jej pôvodnom refréne z roku 1912 sa spieva: „Vstaň za vieru ruská zem, sme dĺžni vyplniť závety otcov.“ Neplatí tento imperatív aj na náš národ?
Sakrálny priestor – kostol
Nad obcou za farským pozemkom je situovaný kostol. Hoci je postavený v pseudogotickom slohu z roku 1884, jeho mnohé konštrukčné kamenné prvky, ako sú ostenia, dverové portály a rebrá klenieb pochádzajú z pôvodného chrámu stojaceho kedysi v údolí dediny. Početné záplavy primäli veriacich postaviť nový kostol na vrchu.
Chrám zasvätený sv. Michalovi archanjelovi je zrekonštruovaný a vznešene jednoduchý. Krížová klenba svätyne je vyplnená modrou farbou s hviezdami. Je to častý motív stredovekej výzdoby, ktorý má človeka upriamiť na majestátnosť Stvoriteľa: „Keď hľadím na nebesia, dielo Tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si stvoril“ (Ž 8,4). Zároveň je to aj mariánsky motív, pretože obloha predstavuje plášť Božej Matky – jej lásku a ochranu veriacich: „Raduj sa, ochranný plášť sveta širší ako obloha!“ (Akatist k presvätej Bohorodičke, Ikos 6). Ona je „Matka Hviezdy, ktorá nehasne.“ (Akatist, Ikos 5).
Motív životodarného stromu je prítomný aj vo výzdobe svätyne. Od portálu vchodu do sakristie až po štít klenby je namaľovaný obraz stromu slovenských svätých. Cez jeho korene je nápis v podobe stuhy „Koreň múdrosti nikdy neodumrie.“ Týmto koreňom je misia sv. Konštantína a Metoda, v ktorej pokračovali jeho svätí žiaci. Podľa spisu sv. Teofila Orchidského sú to: Gorazd, Kliment, Naum, Sávu a Angelár. Preto vedľa koreňa je umiestnený obraz Svätých sedmopočetníkov – súhrne označenie Solúnskych bratov a jeho najvýznamnejších učeníkov. Násilné zmarenie cyrilo-metodskej misie franským duchovenstvom náš národ usmernil na trajektóriu submisivity a neraz aj epigónstva. Vyhnanie intelektuálneho a mravného výkvetu a varovanie sv. Metoda sa naplnilo: za vyše tisíc rokov sme mali ťažkosti vybudovať kontinuálnosť národnej elity tak, ako to dokázali ostatní Slovania. Budeme to vedieť prekonať? Zároveň majme na zreteli germánskeho ducha „boha“ Wotana, na ktorého upozornil Carl G. Jung, ktorý v celých dejinách ukazuje svoje stopy násilia a ohňa i vedomia nadradenosti germánskej kolektívnej duše voči iným slovanským národom. V posledných dvoch storočiach sa prejavuje hlavne cez ničivé ideológie marxizmu, kultúrneho marxizmu, freudizmu, nietzscheovského prístupu k životu. Toto znamenie odporu voči Bohu a jeho obrazu – človeka, reprezentuje priemyselné likvidovanie človeka nacizmom.
Vráťme sa ku freske stromu – lipe. V jeho mohutnej korune, v strede so štátnym znakom, je dosť miesta na slovenských svätých: Bystrík, Andrej – Svorad a jeho žiak Benedikt. Potešujúce je vidieť mená našich nových hrdinov, blahoslavených: Titus Zeman, Zdenka Schelingová, Peter Pavol Gojdič, Vasiľ Hopko a Metod Trčka. Ich príbehy, ako aj ďalších bezmenných svedkov viery, hlavne v krutých päťdesiatych rokov, dávajú nádej na vyplnenie toľkokrát uskutočneného proroctva Tertuliána: „Krv mučeníkov je semeno nových kresťanov“. Potrebujeme mať pre svoje životné situácie vzory v kritických situáciách, kde sa neraz lámu charaktery, ba životy. Všemocný „kult“ kreatúr zábavného priemyslu, tzv. celebrity nie je skutočná realita, pretože tu dochádza k osudovej zámene cností s neresťami, ako to vystihol Patrick Buchanan: „Staré hriechy sa stali cnosťami a staré cnosti sa stali hriechmi.“
Nad korunou stromu je nápis „Slavimo slavno Sloveni – Slávme slávne Slovania.“ Ide o skladbu pre mužský zbor a organ Franza Liszta podľa diela dubrovníckeho básnika Meda Pucića, skomponovaná k miléniovým oslavám príchodu slovanských apoštolov svätého Cyrila a sv. Metoda na Slovensko. Oslavy sa konali v Ríme v júli 1863, organizované pápežom Piom IX., na ktorých bol prítomný aj sám skladateľ.
Mnohé z toho, čo sme mohli vidieť a počuť počas výkladu, dotvára aj epilóg v kancelárii farského úradu, ktorá pripomína sieň národnej cti. Donát Čarnogurský erudovane a pútavo prezentuje naše dejiny a to aj verejnosti málo známe fakty napríklad o osude žiakov sv. Cyrila a Metóda, o ich úcte mimo naše hranice. Tak prispieva svojim vkladom aj k vyvracaniu mnohých klamstiev a zavádzaní, ktorými sme vystavení v liberálno-kozmopolitickom podaní masírovanej „verejnej mienky“, ale žiaľ aj v školách.
Inšpirácie a výzvy
Prázdno v srdci moderného a postmoderného človeka, po Nietzschem ohlásení „smrti Boha“ zapĺňajú kruté ideológie. „Zoologický nacionalizmus“ (Vladimír Solovjov) a revolúčny socializmus striedajú zdanlivo pokojnejšie ideológie popierajúce personálnu, kultúrnu, náboženskú a národnú identitu. Berďajev ich však demaskoval v ich zárodkoch už po prvej svetovej vojne: „Dokázali ste zviesť mnohých, pritiahli ste si srdcia pod maskou dobra. Toto prevracanie hodnôt, tento podvod a klam, začali ešte pred vznikom socialistického internacionalizmu vo vašom humanistickom pacifizme, liberálnom kozmopolitizme a slobodomurárstve.“
Malé a podrobené národy si veselo vymazávajú svoju individuálnu a kolektívnu pamäť. Pomocou agendy silne etablovaného mimovládneho sektora sa dostávame do štádia, že cudzie prijímame a svoje odmietame. Ak filozof vznáša obvinenie, že noví ľavičiari chcú svojím revolučným demokratickým rozumkovaním umlčať hlas predošlých generácií a zahubiť cítenie minulosti, tak nestačí iba vedieť o tejto stratégii, ale ju nutné ju ľudom odrývať ako zlo a hlavne vytvárať záchrannú protiváhu.
„Národný princíp predstavuje v spoločenskom živote danosť kvalitatívnu, nie kvantitatívnu“, tvrdí Berďajev (Filozofia nerovnosti). Ak platí jeho negatívne vymedzenie: „Tá generácia, ktorá preruší všetky spojivá s národnou minulosťou, nikdy nedokáže vyjadriť ducha a vôľu národa“, tak iste jestvuje aj pozitívne: „Tá generácia, ktorá nájde a obnoví spojivá s národnou minulosťou, dokáže vyjadriť ducha a vôľu národa.“ Donát Čarnogurský nie slovami od „zeleného stola“, či kazateľnice, ale tvorivou usilovnou činnosťou obnovuje ontologické väzby nášho národa. Preto jeho aktivity sú „živé múzeum“. Človeka iste osloví táto invenčná metóda živej katechézy a didaktiky. Jeho dôraz na návrat k pôde má aj celkom prozaický motív. V čase nadvlády kyberpriestoru sme sa dostali do falošnej reality: stlačením tlačidla elektroniky sa všetko uskutočňuje hneď a naraz. Ilúzia, že všetko sa dá urobiť naraz, nás zbavila akejkoľvek trpezlivosti a pokore pred tajomstvom života i neschopnosťou znášať svoje kríže. Naopak, poľnohospodár čaká, kým malé semienko vzklíči, vyrastie a prinesie úrodu. Takto sa deje náprava od neživého virtuálna k živej realite.
Môžeme tu vidieť aj analógiu so znamenitým dielom Malý princ od A. de Saint-Exupéryho. Múdrosť tohto autora je v tom, že jeho príbeh je dostupný, zrozumiteľný detskej, mládežníckej i dospelej duši. Aj po viacnásobnom prečítaní nanovo nás oslovujú staré pravdy. Podobne je to aj s návštevou Živého múzea slovenskej a slovanskej kultúry. Každý, školák aj vzdelanec, robotník či učiteľ z neho odchádza obohatený a povzbudený, že náš národ nie je celkom stratený, jeho koreň nevyschol. „Posledný panslavistický farár“ doslovne uskutočňuje imperatív „nového Sokrata“ – Berďajeva: „Je najvyšší čas, aby sme sa obrátili už nie k ľudu, ale k národu, čiže, aby sme prešli od vonkajšku k hĺbke, od kvantity ku kvalite.“ Realizuje to v triáde: zem – tvorba – nebo. Zem – poľnohospodárstvo na farskom pozemku, tvorba – drevenica so stodolou, kultúrne a historické aktivity a napokon nebo, cieľ nášho snaženia – sakrálny priestor a liturgia. Zaiste sú naňho hrdí všetci z panteónu našich dejateľov, počnúc Jurajom Fándlym, Jánom Kollárom, aj tými, ktorí sa hlásili k programu Ľudovíta Štúra.
