pondelok, 5 decembra, 2022
spot_img

Elita

Slováci sú starobylým, historickým a kultúrnym národom. O tom niet sporu. Však… správame sa tak?

            Niet pochýb ani o tom, že najvzácnejším majetkom a „conditio sine qua non“ pre rast a rozvoj na zabezpečenie úspešného života je – využívanie získaných skúseností. Využívame tento svoj najväčší poklad, získaný za cenu tých najväčších útrap a obetí, zaplatený tým najdrahším…? A využívame ho – rozumne, múdro, účinne…?!

            Ak má človek rodinu – je ženatý a má deti – či ak má národ štát, je dospelý, aj keby sa mu nechcelo. Jednoducho – musí byť dospelý! Zákony a zákonitosti civilizovaného sveta ani nedovoľujú taký právny stav, aby nedospelí – či inak nespôsobilí –  subjekt mal rodinu alebo štát. A my, Slováci, už od nášho vstupu na javisko dejín sme  prirodzenou súčasťou civilizovaného sveta. A nielen preto, že sme opustili jaskyne a založili  mestá. Byť dospelý a byť civilizovaný znamená – nielen byť, ale najmä – správať sa zodpovedne.

            Na rozdiel od detí,  život dospelého subjektu je sústavným sledom povinností. A to až takým dôsledným, že dokonca aj zábava – oslava, večierok, rekreácia… sú pre dospelých formami povinností – ako si uctiť sviatok, ako sa uvoľniť, ako zregenerovať svoje sily… A tak byť zodpovedne pripravený konať ďalšie povinnosti. Poviete si – aká suchárina! Svojim spôsobom áno, ale máme snáď inú reálnu možnosť byť úspešní?

            Medzi najzávažnejšie povinnosti dospelého, po každej stránke osobnostne zrelého, subjektu patrí – povinnosť vedieť. Nie čudovať sa, ale – chápať, rozumieť, správne predpokladať... všetko čo od nás život vyžaduje. V prvom rade vedieť – čo sa vlastne deje. Kde a v čom je koreň či prameň udalostí a kam, a s akými možnými následkami, smerujú. Pritom – a to sa od dospelého subjektu vyžaduje ako samozrejmosť – dokázať nájsť z danej situácie  rozumné, správne, pozitívne a aj perspektívne východisko. Najlepšie východisko – optimálne.

            Akékoľvek iné správanie sa, napríklad – vytváranie si ilúzii, unikanie do mystiky či vyžadovanie zásahu nadprirodzena… je rovnako účinné ako meditovanie nad horiacou strechou namiesto hasenia požiaru. Takéto správanie sa patrí za brány „rajskej záhrady detstva“, od ktorej však – a celkom prirodzene – majú kľúče práve dospelí, čiže zodpovední. Pritom umelé predlžovanie si detstva „už dávno šedivými“ je nielen nenáležité a sebecké, ale pre skutočné „vekom oprávnené deti“ spravidla a zákonite aj – tragické…

            Často sa stretávame s postojom – pritom inteligentných a vzdelaných ľudí – „veď to nie je ešte až také zlé…!“ Ide o veľmi rozšírený „jav intelektuálneho alibizmu“, ktorý celkom prirodzene vychádza z mentálnych vlastností ako – pohodlnosť, samoľúbosť, zbabelosť… a ďalších. Teda obyčajne nevychádza zo skutočnej krátkozrakosti či slepoty – očnej či duševnej.

            Tancovanie na topiacom sa Titanicu je typickým príkladom takéhoto správania sa. O čo malebnejšie, o to tragickejšie! Pritom Slovákov na Titanicu takmer alebo vôbec – nebolo… Aj strkanie hlavy do piesku pred blížiacou sa pohromou je všeobecná ľudská vlastnosť, ale predsa – niektorí ňou oplývajú mimoriadne štedro. Svetoznáme „maňána“ tiež prekvitá oveľa viac medzi tými – jednoduchšími… Áno, keby hlúposť kvitla, boli by mnohí samý kvet!

            Treba zásadne rozlišovať medzi „stavom a javom“.  Kým k hlupákovi možno prejavovať aký-taký súcit či toleranciu (tzv. ľudskosť), s hlúposťou treba skoncovať rázne a nemilosrdne a – pokiaľ možno – definitívne. Je smrteľná! Teda, prinajmenšom – zabíjajúca.

            Zásadná osudová otázka znie: kto môže mať záujem na „tradovaní“ takéhoto nepoučiteľného a teda nevývojaschopného „materiálu“? Život…? Ľudstvo…?!

            S touto otázkou bezprostredne súvisí ďalšia otázka – kto je za takýto stav zodpovedný? Pritom zodpovedný nezastupiteľne!

            Každý organizmus ako živá a žijúca bytosť má svoje orgány, časti, údy a každý z nich má svoje povinnosti. Pritom všetci spolu majú jednu základnú povinnosť a tou povinnosťou je – prežiť. O tom je národná stratégia. O „holom“  prežití. Môžeme ho nazvať aj biologickým či primitívnym. Otázku – ako prežiť? – už rieši štátna stratégia. Kým stratégiu národného prežitia môžu, viac či menej úspešne zabezpečiť biologické danosti a vlohy „pospolitého ľudu“, komplexne označované ako – životaschopnosť, otázky štátnej stratégie – teda toho, ako bude národ žiť – či slobodne, nezávislo, dôstojne… alebo na iných stupňoch kvality života, sú už otázkami výlučne určenými pre tú časť spoločnosti, ktorá je  – po každej stránke! – najlepšie, teda elitne,  pripravená túto „úlohu všetkých úloh“, ktorou je vedenie celej spoločnosti – úspešne zvládnuť.

            Aj keď sa mnohým možno zdá, že definovanie pojmu „elita“ je nosením dreva do lesa – neplatí to pre každú spoločnosť rovnako. Navyše, opakovanie je matkou múdrosti. A pohŕdať matkou či múdrosťou sa neopláca ani tým najpočetnejším a najživotaschopnejším.

Združenia slovenskej inteligencie vznikli preto, že strecha – naša slovenská strecha – horela. A horela očividne, kým slovenská inteligencia – očividne spala. A ak aj celá nespala zjavne, tak spala intelektuálne! Veď ako inak, než „ťažká intelektuálna zaspatosť“ možno označiť skutočnosť, že po páde tzv. komunizmu v samotnom epicentre vtedajšej „ríše zla“ postihnutej záplavami slov „glasnosti“ a zasiahnutej dobrovoľným, o to však ničivejším „zemetrasením perestrojky“ –  práve  časť „intelektuálov“ s právnickým vzdelaním a práve priamo na Právnickej fakulte UK! – založila obrodný krúžok s priam dobovo  neuveriteľným názvom – „Leninská iskra“….?! K toľkej prázdnote do biela vygumovaných miest zakladateľských mozgov tohto krúžku intelektuálnych samovrahov možno už dodať iba ono slávne a nehynúce – „Začém búkvy? Vsjo jásno!“ Človek by sa aj zasmial, keby sa to odohralo niekde v pralesoch Novej Guiney, ale u nás doma– v srdci Európy! Možno v takomto prípade hovoriť o elite?  To si ani nezaslúži analýzu. A ak, tak analýzu psychoanalytika či skôr – psychiatra. Predsa však, veď ide o – náš krk, našu hlavu, našu budúcnosť…

Pokúsme sa teda, lebo ako svedčia fakty, skutočne to potrebujeme, nevyhnutne  potrebujeme pripomenúť si a zopakovať aj to, čo je vo „vyšších triedach“ školy nášho sveta už dávno nad slnko jasné. Pokúsme sa definovať dávno, vlastne odvždy definované: aké vlastnosti, nie „mala by mať…“, ale – musí mať a všade aj má – skutočná, funkčná, normálna elita, aby mohla plniť svoje poslanie v spoločnosti „ktorej je prirodzenou a organickou súčasťou“.

Pri vzniku ľudských spoločenstiev – aj spolkov či klubov – je nevyhnutné zoradiť hodnoty tak, aby pomáhali dosiahnuť vytýčený cieľ. Hodnoty vymýšľať netreba, tie jednoducho sú. Idea bola a aj bude vždy prvoradá. Na zhnitom základe neobstojí ani najkrajšie vymaľovaný dom. Tu nejde o „znovuvymýšľanie kolesa“ tu ide o uznanie „kolesa“ ako ideálneho tvaru a o vlastný, osobitý a osobnostný prístup k potvrdeniu, ale najmä k aplikovaniu zákonitosti, ktorá pomáha žiť a prežiť. Je to proces prirodzený a zákonitý, ktorý sa bude opakovať do konca dejín života a sveta ako nevyhnutnosť – sebe i svetu dokazovať tvorivú schopnosť tých, ktorí – majú to šťastie a česť – žiť. Život je práve o tomto sústavnom dokazovaní svojich síl a schopností.

Názov KORENE má „korene“ svojho vzniku dávno pred oným pamätným zakladateľským stretnutím, ktorého sa – začiatkom jari 1990 v mojom ateliéri – zúčastnil okrem iných osobností aj majster slova Milan Rúfus. Do slovného spojenia, a ako sa ukázalo po vyše desiatich rokoch – spojenia osudového – „Maliar a korene“ – ich dal geológ, priateľ a neskorší člen SSI KORENE Vlado Bezák. Ja som „KORENE“ ako možný názov predložil zakladajúcim osobnostiam, ktoré ho – bezvýhradne a jednomyseľne prijali. Ba prijali ho s nadšením! O tejto našej vlastnosti – vášnivo sa nadchýňať  – potom však „keď treba platiť krvou a dokazovať potom“ – rovnako „vášnivo ochabovať“ – si ešte povieme neskôr. Tak isto ako o ďalších erbových znakoch našej národnej povahy – vernosti, skromnosti, pokore, ale aj o našom „špecificky Slovenskom“ chápaní kresťanstva.  Teda, aj napriek základnej modlitbe kresťanov „Otče náš…“ chápať Boha –  ani nie tak  ako svojho Otca, ale ako nášho Pána…

Ako vyplýva z názvu KORENE úlohou členov je hľadať podstatu. A keď korene, tak predovšetkým – nášho rodostromu.  Navyše naša historická skúsenosť potvrdzuje, že slovenský národ bol viac ráz – ako strom vyťatý až po úroveň zeme – a to, čo nás znovu priviedlo k životu, boli práve naše –  „korene“. Ich túžba žiť a vzdorovať nepriazni ako – pre cudzích  – až neuveriteľná  a,  aj pre samotných Slovákov, prekvapujúca životaschopnosť. Slovenský národ ako aj ostatné slovanské národy obstáli v tomto základnom kritériu života výnimočne úspešne. Čo však ich – elita…? V čom sú príčiny očividného chronického zaostávania slovanstva za trendmi svetového vývoja, ktoré sa prejavuje tým, že fakticky iba sekundujeme a reagujeme na to, čo vytvorili iní?

Elita –  ak chce tento titul nielen oprávnene nosiť, ale si aj zodpovedne plniť z neho vyplývajúce povinnosti –  musí byť po každej stránke tou najvyššou kategóriou mysliaceho a tvorivého  potenciálu spoločnosti, ktorá  z vlastného presvedčenia riadi rozhodujúce procesy zabezpečujúce úspešný, ľudsky dôstojný a perspektívny život celého spoločenstva. A považuje to za svoje nezastupiteľné životné poslanie.

Aby mohla byť  skutočná elita funkčná a normálna,  mala by byť aj – morálna. Tu treba byť – z hľadiska normálnych zdravých, civilizovaných a kultúrnych vzťahov spoločnosti – mimoriadne opatrní. Musíme byť vnímaví a bystrí, ale  aj  nemilosrdne prísni a už preventívne likvidovať patologické javy vedúce k oslabovaniu, degenerácii a zániku spoločnosti, aby sme „od samej dobroty“ neskĺzli po slize liberálnej tolerancie až na samé dno pojmu – elita. Mohli by sme sa – tam na dne – osobne presvedčiť, že sú aj elitní gangstri a zabijáci, že aj zlodeji, podvodníci, banditi, vrahovia či prostitúti a degeneráti všetkých druhov majú svoje – dokonca čoraz častejšie a už aj čoraz masovejšie  uznávané a uctievané – „elity“. Skutočné a pravdivé označenie takýchto „elít“ – pretože nemajú všetky, napríklad nemajú morálne kvality, môže byť iba – pseudoelita čiže spodina.

Nie „moralizovanie“, ale tá skutočná, praktická, žitá… morálka,  najmä vo vzťahu k životu a k hodnotám ľudskosti, má čoraz väčší a absolútne nezastupiteľný význam, ale aj akútnu a zároveň permanentnú úlohu. Vlastníctvo zbraní hromadného ničenia v množstve schopnom niekoľkonásobne zničiť nie iba ľudstvo, ale všetko živé na našej planéte – v rukách tých, ktorým morálka vôbec nič nehovorí, ba ani len nepripomína – je mementom, ktoré hovorí za všetko!

Kto nás to – a už v globálnom rozsahu – sústavne, od rána do večera, presviedča, že tí čo  ovládajú  rozhodujúce funkcie nášho súčasného sveta sú – autority, celebrity, smotánka… čiže elita? A čo tým sleduje? Nabáda nás, aby sme si zvykli na príslušnú prezentovanú „úroveň“ a naučili sa rešpektovať a aj nasledovať propagované – celebrity. Nasledovať kam? No – len tam, na akej úrovni sa nachádzajú tieto oslavované pseudoelity. Na dno, k spodine…

A čo na to hovorí, teda ako konkrétne koná skutočná elita? Je schopná, teda vnútorne presvedčená, dostatočne odhodlaná a silná zmeniť tento trend – pseudoelít? Myslím, že realita, ktorú prežívame hovorí dostatočne zrozumiteľne. Svoj  pocit  sa pokúsim charakterizovať veršami

Akademici

Čo z krídiel

keď sú z olova

Načo je komu

múdrosť

– keď je jalová…?

Sivý prach políc

a

živá pôda zeme

sú odvždy- navždy

presne oddelené

činom!

Nebude nikdy

dcérou ani synom

papier ani prach

čo bude aký vznešený…

Semeno vôle

oplodnené silou

je treba zasiať

do ženy!

Samozrejme, ani tieto slová – ak zostanú iba na papieri nič zásadné nezmenia. Pravdou je, že my – Slováci a Slovania vôbec – radi unikáme k umeleckému slovu. Hľa, aj tu platí – nomen omen.

Výnimočná, až zarážajúca ochota slúžiť cudzím – nami nevytvoreným ideológiám – a zároveň až oddaná vernosť k prospechu či pamiatke ich tvorcov, je typickým a markantným prejavom vnútornej neslobody.

Je prirodzené, že každý si vytvára myšlienky – idey, ideológie či projekty svojej budúcnosti predovšetkým na svoj osobný prospech. Či už momentálny alebo na zachovanie svojho mena  a svojej pamiatky. Len chorý alebo zvrhlý či inak poškodený – tak nekoná. Preto, ak vyznávame a aj žijeme cudzí projekt cudzej budúcnosti, nesmieme byť prekvapení, že je to vždy oveľa viac na prospech jeho tvorcov ako na prospech náš.

Každý – či chce alebo nechce, či si to uvedomuje alebo nie – vychádza zo svojej vlastnej prirodzenosti. Ak je normálny, nielen že nemá, ale ani nehľadá niečo, čo z jeho prirodzenosti nevyplýva. Navyše, bolo by to aj nezodpovedné – vytvárať niečo, čomu sám nerozumiem a ani neverím.

Koľko ideológií – ponúkli či vnútili – Slovania iným? Koľko trendov vývoja sveta vytvorili…?

Z čisto etického hľadiska je takéto chovanie správne. Veď čo majú jedni riešiť za iných ich problémy. Je však etické voči sebe – rôzne cudzie návody ako žiť, ako sa správať a riadiť svoju spoločnosť… prijímať od cudzích? A je rozumné si cudzie návody privlastňovať či – dokonca sa s nimi aj stotožňovať? Spomeňme si na „Leninskú iskru“…

Syndróm väčšiny slovanských elít – nechuť  vládnuť si, zato chuť slúžiť – vyplýva z falošnej a nemiestnej skromnosti „nepchať sa dopredu“. Pramení však z chronickej nízkej náročnosti voči svojmu životu a, žiaľ, tiež chronickej – pohodlnosti. Najmä pohodlnosti myslieť – a to – myslieť aktívne a perspektívne.

Hromžíme síce „Hľa, akí úbožiaci vládnu!“ – pritom, boli to takto neživotaschopne a zvrátene mysliace, ale najmä konajúce – či skôr nekonajúce – „elity“, ktoré uvoľnili miesto – burine. A burina vládne iba tam, kde sú zanedbané kultúry. Pritom, ani ten najprimitívnejší pastier si nepomýli vrch s dolinou ani nezamení smotanu za srvátku. Vzdelaní ľudia však, ako to vidíme u nás dnes, celkom pokojne znášajú, že im vládne v úlohe elity – spodina.

Ideálom slovenskej intelektuálnej elity je azyl „ticha pracovne“, kde je rozhodná aj smelá, kde má vždy pravdu (aj keby ju nemala) a kde ju život zbytočne – neotravuje. Vôbec ju netrápi, že do erbu povinnosti skutočnej elity patrí nielen múdro písať, ale predovšetkým – presviedčať, získavať, nadchýňať, organizovať… A patrí tam aj veľmi nepohodlná a nepríjemná povinnosť –  za ideály, ktoré sama vytýčila  pre ľud a národ aj osobne bojovať a byť príkladom pre všetkých,  ktorí to potrebujú. A keď je to nevyhnutné –  musí vedieť zaplatiť aj tým najvzácnejším… Táto schopnosť „obetovať sa do dôsledku“ je rozhodujúca nie preto, aby sme všetci pomreli na bojiskách sveta, ale preto, aby sme sa nemuseli ustrašene a s hanbou pozerať na vlastné ponižovanie spôsobené vlastnou zbabelosťou a postupné potupné vlastné zanikanie z vlastnej vôle a neschopnosti.

Až taká  nemilosrdná je skutočná  dialektika dejín, ktorá je takou celkom správne a spravodlivo, lebo je  odvodená od požiadaviek života. Nech si aj  – hoci zbožne – prajeme, že sa kvôli nám zmení – stojíme na slepej koľaji nepochopenia toho, o čom je život. Skutočná elita vždy bola a vždy bude nielen intelektuálnym riadiacim centrom, mozgom spoločenstva, ale aj za všetko – dobré aj zlé – zodpovedajúcim svedomím národa či ľudstva. Kde je však takáto – svedomitá elita? Je ešte vôbec…?!

Naša súčasnosť, nech už je akákoľvek, zatiaľ ešte stále dokazuje, že skutočná – po každej stránke  elitne pripravená, ale aj odhodlaná brániť hodnoty života –  existuje a je. Musí byť, lebo  by sme sa – vzhľadom na vražiace kapacity, ktoré vlastníme a svoju krvilačnosť a vynaliezavosť v smrtiacich „hrách“ – už dávno do posledného vyzabíjali! A často skutočne iba pre pletky vyplývajúce z nezdravej, nenormálnej a neprirodzenej „riedkej koncentrácie elít“ presne tam, kde by ich malo byť najviac. Najviac skutočných elít musí byť na rozhodujúcich postoch v reálnej politike rozhodujúcej o osudoch nášho sveta. Tu viac ako kdekoľvek inde platí nemilosrdná pravda, že – ak vládnu béčka, na vine sú áčka! Zároveň niet nebezpečnejšieho stavu ako keď sa „spodina vyhlási za „elitu“ a – obecenstvo jej tento podvod svojou  neschopnosťou sa zorientovať ešte aj – posvätí. Napríklad – voľbami! Hoci aj „slobodnými a demokratickými“. Práve toto je náš súčasný stav… O pocite z neho je nasledujúca výpoveď:

Prešustrovávanie sa…

 

Postačia prázdne sľuby

netreba dýku ani bič…

V kožuchoch novosmotánky

na vlci medzi baránky

ako – posvätené nič

votrú a

– potichu „sa vžijú“

Chce to len

hlúposť, zbabelosť, čas…

a už nikomu z nás

nevadí

keď namiesto slov

– vyjú…

*

Chorý čas temna

opäť raz dozrel

– na vred

keď čvarga, zberba, háveď…

na stoloch moci

pretransformovaná

na spodinu

ako páchnuci ocot

– vládne voňavému vínu.

*

V mútnej tme na dne

vždy víťazí

– vadné

vavríny falše nosia

vždy a zásadne

– hriešne nádoby…

Čestní a čistí zákonite hynú

buď

na všežravú špinu

alebo

na mor chudoby

*

Zločin zas vládne

hrdzavým tupým nožom

vo svete ľudí

dávno už nie božom…

vrahovia vzťahov

cti otvárajú rany

sklady a sýpky budúcnosti

„sa zverili“

– na potkany…

*

Supy na výsostiach

v kokpite

pýchou na zobák

slávou opité

– vytrvalo krúžia

svorkám susedov

chute na lúpež

oči úžia

– až do bezočivosti

a od chamtivosti

im tečú besné sliny

– po papuli…

*

Zradený vlastnými

sa národ

inštinktívne chúli

v poslednom útočisku

– už iba sám do seba…

Z takejto pasce

bez priezoru do neba

– nieto úniku!

Strach ako bolesť

predzvesť zániku

mu srdce ľadom zviera

chveje sa ako

– stádo bez pastiera

*

Zatiaľ si zhavranelí bratia

krákaním krátia

vzácne chvíle

a reči

od podstaty hnilé

ledabolo trúsia

– aby sa nepovedalo!

*

Už sa aj

vlastným slovám hnusia

za tu úbohú almužnu

nemužnú

ktorá je ešte

– menej ako málo!

Ďalší sa hryzú ako besní psi

a elita národa?!

– spí!!

Ľahla si na vavríny

čo krvou

– zaplatili iní…

*

Národ a vlasť?

tie vôbec netušia

– o nej

sladučkospiacej

šípkoruženkovej…

nadutej prázdnom

čo nevie ani o cti

ani čine ráznom

– už ani len snívať!

Zato sa kochať

v zrkadielku slávy

– to vie dokonale…!

*

V nárokoch – veľké papule

v daroch – dušičky malé

kasta

čo rada tituly ráta

s obľubou do rýdzeho zlata

dáva liať svoje slová

sama rypákom vžratá

až po dno do válova

– samoľúbosti!

Prisahajúca verne

iba na kosti

a kódex – svätého Ega…

*

Jeho prikázanie prvé:

– vážiť si len sám seba!

druhé: mať len seba rád!

ďalšie:

– len svoju pravdu uznávať!

chrániť len svoj dom – svoj hrad

– národ nech si živorí…!

Vrch tohto „desatora hnoja“

nech tvorí

ešte aj po smrti

– pyramída moja!!

*

Pre túto zvrhlosť

hovie na vrchole slávy

krivonos supí

holokrkohlavý

globálne znesväcuje svet!

Ako vša dotieravý

prilepený na lož

ako hnida

len kydá, kydá, kydá…

nenávistný jed

rozosieva skazu a smrť

kultúry aj Zeme

a my?

– lamentujeme!

Vraj takej sily niet

čo by sa zlu tmy

postavila v boji

a zachránila svet…

*

Hoci sme všetci

v jednom vreci

a až po dôstojnosť

– v hnoji

každý sa radšej doma

osamote bojí

– len sa nespojiť s vlastnými!

Radšej velebiť bludy

a namýšľať si

plané nádeje

zaprisahávať sa

svätosväte

– veď sa vlastne nič nedeje!

*

Pritom každý z nás vie

a až priveľmi dobre

ako sa doma

z vlastného

od cudzích pánov

suchá kôrka žobre!

A aj to

že sa drzí cudzí

vycierajú nám

čo sme im s úctou a slávou

ale s prázdnou hlavou

na zboje u nás dali

– agremán

Za to nám  oni

na vysokom koni

bez štipky bontónu

a pansky pohŕdavo

pľujú do tváre

– a kadia na hlavu!

Takto sme už raz

presne takto, bratia!!

prešustrovali ríšu

– Veľkú Moravu!!!

*

Len takto, bratia

v zbabelosti ďalej

pohŕdať sebou

ako bez pamäte…

Dosť bolo takých

v našom šírom svete

iba bolo!

– už ich niet…

Už sa ich Život

na nič neopýta

sú víno bez slnka

sú pena bez piva

mŕtvi už za živa

zbytoční a smiešni

– ako šuster bez kopyta

*

Za naše činy

nečestné

zo smrtných dolín

zlovestne

mŕtve ticho vanie

Ťahajme rýchlo z bahna

zapadnuté kolesá!

Zastavme, bratia

vlastné zanikanie

to naše vlastné

osudové

– prešustrovávanie sa!!!

Aby sme mohli pochopiť vonkajšie procesy a ich zákonité súvislosti – musíme „sfárať“ čo najhlbšie, pokiaľ je to len možné. Ku koreňom –  a až  k ich podstate, čiže až do podvedomia človeka či povedomia národa. Ku prameňu jeho síl – alebo slabosti a nedostatočnosti – teda zostúpiť (či vystúpiť?) až k jeho – mentalite.

Mnohí sociológovia (a som presvedčený, že mnohí zámerne) podceňujú, znevažujú a dokonca odmietajú pojem a zároveň jav – národná povaha. Je síce pravdou, že národy sa skladajú z miliónov jedincov – jednotlivcov, ktorí majú svoje vlastné individuálne povahy. Pritom to vôbec neznamená, že sa skladajú aj z rovnakého počtu – osobností. Je však tiež nespornou, očividnou a aj dokázateľnou pravdou, že –  Rusi sú iní ako Nemci, Slovania sú iní ako Germáni, černosi iní ako, povedzme, obyvatelia ľadových pláni.  A nielen vzhľadom či farbou pleti. To ich – ako ľudí – rozlišuje či rozdeľuje najmenej. Preto aj tzv. rasizmus,  ako ho vnucujú do vedomia ľudí a národov mocní tohto sveta, je charakterizovaný a prezentovaný – tendenčne a nesprávne. Vôbec nejde o „rasový“ konflikt vonkajších morfologických znakov (tzv. farební kontra tzv. bieli), ale o konflikty vyplývajúce z rôznych mentalít a ich kultúr. Čiže o konflikty hodnotových systémov ako vykryštalizovanej skúsenosti v dlhodobom kontakte s rôznorodými prírodnými alebo historickými podmienkami a okolnosťami ich – vždy špeciálneho, originálneho a neopakovateľného – vývoja.

Aj slovenský národ – tak ako každý iný kultúrny národ – je určovaný prostredím v ktorom žije a vyvíja sa. Životný priestor Slovákov – je, bol a robme všetko pre to, aby aj navždy zostal – nielen geografickým, ale aj geopolitickým stredom a odvekou križovatkou nielen obchodných ciest, ale najmä kultúr a civilizácií. V takomto neuralgickom bode – byť jednoznačne vyhraneným – je veľmi ťažké, zložité a možno aj v ideálnom zmysle – neuskutočniteľné… Kríž je skrátka kríž a krížom aj zostane. Rátajme s tým a považujme to za konštantu, ktorá je našim osudom. Zažili sme už aj, a neraz, najmä pri skutočných či tzv. revolúciách, zmenách systému či režimu,  premenu – „transformáciu kríža na vrtuľu“. Treba však úprimne povedať, že to nie je – nič moc! Musíme však obstáť v akejkoľvek skúške. Taká je požiadavka života. A reparát z predmetu: život – sa nekoná.  Nikdy a pre nikoho…

Isteže, Krovák či Inuita sú z hľadiska vplyvu prírodného prostredia takí jasní ako „betlehemská hviezda“ a majú to nezmazateľné napísané ešte aj na tvári. Ako maliar – portrétista môžem zodpovedne potvrdiť, že Slovák – od blonďavého horenosa až po čiernokučeravého orlonosa – to až tak jednoznačne v tvári napísané nemá. Na druhej strane – menili by ste za ich – suchým bušom či večným ľadom determinovanú jednoznačnosť – naše štyri ročné obdobia?

Hovorí sa – a je to aj pravda, že vonkajší vzhľad ľudí je výrazom ich vnútorných vlastností. Skúsme si odpovedať na otázku, pre nás veľmi lichotivú otázku – prečo majú Slováci toľko a takých pekných – vzhľadných a urastených dievčat a žien? Prosté! Krása sa u nás jednoducho „nosí“ a aj sa cení. Na rozdiel už napríklad spomenutých Nemcov, ktorí si na ženách – na svojich ženách, ktoré im rodia deti a vychovávajú im rodinu –  cenia skôr iné hodnoty. A to už nie je pre nás – ako národ krásy – až také lichotivé. Možno zodpovedne konštatovať, že kým Slováci (aj Slovania) sú skôr a oveľa viac „vyznávačmi slova a krásy“, tak mlčanliví – „nemí“ Nemci  skôr vyznávajú „čin a rozum“. Tak! A teraz poďme – a priamo do čierneho, lebo práve tu je zakopaný, nie pes, zato však ten najneduživejší koreň nášho národného dedičstva, priamo vyrastajúci z našej mentality.  

Nedostatok racionality a priamo „ischémia“ aktívneho a zodpovedného prístupu k riešeniu „dokonca aj tých najzákladnejších otázok“ nášho národného a dnes už aj štátneho života. A opäť – kto za to môže, kto za to zodpovedá? Pospolitý ľud, telo a údy národa? Určite nie!  Zodpovedá za to – či sa jej to už páči alebo nie – elita.

Možno síce pripustiť, že aj „mozgy“ ako riadiace centrá sú rôzne vybavené a teda aj rôzne funkčné a výkonné, skutočnosť je však taká, že ich neschopnosť či lajdáctvo ich  zodpovednosti v žiadnom prípade – nezbavuje.  

Z množstva potrebných a užitočných vlastností, ktoré inteligencii – ako hlavnej zásobárni elít  – nesmú v žiadnom prípade chýbať, som vybral – tri. Náročnosť, kritickosť, tvorivosť. A pre prácu v združení slovenskej inteligencie som vytýčil základné heslo: múdrosť, svornosť, vytrvalosť.

Hovorí sa „tres faciunt collegium“ – trojica tvorí spoločnosť. Preto teda nie dve, a ani nie zbytočne viac ako tri. Načo? Kiež by sme dodržiavali „aspoň“ tie vytýčené, a nami spoločným hlasovaním  aj –  a opäť s nadšením – aj prijaté „za naše!“

Tieto „triády“ sú odvodené nielen z poznania ľudských vzťahov, ale najmä zo zákonov prírody a sveta, kde vždy „až ten tretí“ (bod či bytosť) poskytuje stabilitu tým dvom a zároveň všetci všetkým navzájom. Takto trojnásobne „istený“ útvar sa môže stať – oporným bodom istôt – pri hľadaní, ale najmä riešení problémov.  Poďme však k pojmom, javom, hodnotám… určujúcim  kvality elity  spoločenstva.

Čo je to vlastne – múdrosť? A čo s ňou…?! Všetky ľudské kultúry a civilizácie uznávajú múdrosť ako najvyššiu métu ľudského života. Pritom múdrosť je ešte oveľa viac ako méta na piedestále úcty. Múdrosť je jav. Je to ideál života, nie však v podobe „byť múdry“, ale – „žiť múdro“ – teda správať sa múdro a múdro konať. Čo to znamená? Odpoveď je pomerne jednoduchá (na rozdiel od realizácie v praxi): byť v správny čas na správnom mieste a správne – čiže pre nás vhodne –  konať.

Teraz si musíme položiť otázku, ktorú si – najmä z tých úspešných kladie málokto. Preto iba málokto, lebo odpoveď je pre väčšinu „racionálne zameraných“ – úplne samozrejmá. My, Slováci, si ju však kladieme a až osudovo často si na ňu odpovedáme – nesprávne. Ta otázka znie: čo je to – konať správne?

Každý normálny, zdravý a úspešný subjekt si celkom prirodzene na ňu odpovie – konať správne znamená konať na svoj prospech! Tí „pomýlenejší“ si odpovedia – konať správne znamená nekonať proti svojmu prospechu. Či už čisto osobnému, rodinnému či národnému. Skrátka –  „bližšia košeľa ako kabát“.

My sa však konať na svoj prospech – najmä ten spoločný národný prospech – akosi hanbíme. Pred kým?  Veď, čo na to povedia naši susedia? A hanbíme sa tiež pred – našou kresťanskou morálkou. Tá si najvyššie cení – sebaobetovanie sa pre druhých.

Ak sme si vybrali cestu „hanbenia sa za vlastnú prirodzenosť“ – a je  už jedno z akých dôvodov – predom a dobrovoľne sme sa nanominovali do úlohy permanentných obetí – hrdinov, martýrov, mučeníkov, sluhov cudzieho prospechu… a zároveň sme aj „sami seba“ už dopredu odsúdili na neúspech a zánik. Svojim – teda našim – spôsobom sme vlastne pohrdli tým najvzácnejším darom – darom života. O jeho dôstojnosti ani nehovoriac… A to je vážny a veľký hriech, ba urážka. A to najmä preto, že sme zdraví, je nás aj počtom všetkých Slovanov – viac ako mnohých iných, suroviny máme, úrodnú zem, dostatok vody… Skrátka, nič nám nechýba! Iba – akosi sa nám nechce…

Práve lenivosť – a najmä lenivosť či pohodlnosť myslieť – je tým najväčším prečinom, ba zločinom, proti sebe a aj proti životu. Je neodpustiteľná a ani nebýva odpúšťaná. A celkom správne! Život sa nemá hniť, ale žiť. Na hnilobu je po ňom – času dosť…

Z tejto našej – jemne povedanej – ľahostajnosti vyplýva nielen náš „civilizačný sklz“, ale aj postoj iných k nám. Napríklad aj vypočítavá (lebo veľmi presne vypozorovaná a aj vypočítaná) drzosť s akou nám – takmer s istotou, že u nás uspejú – vnucujú cudzí rôzne „experimenty s ľudskou prirodzenosťou“ a s virtuozitou skúsených iluzionistov a manipulátorov vládnu nielen nad našimi zdrojmi a územiami, ale aj nad našou – nami opustenou a zanedbanou – dušou!

Je to múdre, je to zodpovedné – pasovať sami seba do úlohy „výskumného materiálu“ a potom nariekať nad svojim krutým osudom v cudzích rukách? Sclavi, Esclavo, Slave… sa stalo nie synonymom ale priamo pomenovaním otrokov v jazykov Rimanov aj Britov. Opäť – nomen omen.

Aj koreň tohto problému (pritom čisto nášho) je hlboko vrastený do podstaty  hlavného mentálneho zdroja väčšiny našich Slovensko-slovanských problémov. Je to naša – nízka náročnosť. Aj voči sebe, aj voči životu a svetu. Čudujeme sa teda, že nás všetci tí náročnejší považujú za ľahkú korisť a pomocný materiál pre svoje zámery a ciele?

Našou povinnosťou je vedieť a konať, nie sa čudovať! A pozor na „písačky a navrávačky“. Na tie zvlášť, lebo aspoň u nás, Slovanov – ide o únik pred realitou. Živá obraznosť a živá tvorivosť sú dve rôzne, aj keď nie celkom protichodné veci.

Dráždenie osudu

Po každej bitke

príde všedný deň

krv zaschne

nadšenie sa stratí

a rany

zrastú s nami

– ako skúsenosť.

*

Osud nám doprial

jaziev dosť

na vlastnom tele

dosť aj na duši

až toľko

že sa nesluší

čudovať sa

byť prekvapení

nech sa už stane

– čokoľvek!

*

Doliny jaziev

a našich osudových riek

vymleté krvou

plné potom

sa opäť hrozia

vyliať v povodni

keď vidia

  • ľahostajnosť našich dní…

*

Chceme zas

za naše chabé

– takmer všetko

za naše

– impotentné nič

Aby vzal osud na nás

 oprávnene

– bič…?!

Podmienky a pravidlá určujúce – status elity – sú presné, prísne a nemenné. Elita jednoducho – musí! Musí vždy, musí všetko a musí za akýchkoľvek okolností. Zároveň aj – spoločenstve, ktorého je elitou – za všetko zodpovedá. A to bez výhrad a výhovoriek. Jej základnou úlohou je – byť pozitívnym príkladom všetkým a vo všetkom.  Musí však aj  aktívne pôsobiť a vlastnou činnosťou na zodpovedných postoch spoločnosti realizovať svoje idey. Jej povinnosťou je kultivovať spoločnosť.  Preto by skutočná elita národa mala pôsobiť najmä v pedagogických povolaniach.

            Kultivácia však nie je  – nesmie byť!  – „zmľandravovaním“ a nesmie viesť k degradácii či dokonca k degenerácii základných vitálnych síl spoločenstva. Skutočná – potrebná a nevyhnutná – kultivácia je komplexným „upgradovaním“ životaschopnosti o nové užitočné vlastnosti a účinné spôsoby potrebné v zápase o život a jeho kvalitu.

            Kým v prvých rokoch vývoja ľudskej osobnosti má kľúčový význam pre jej správny rast – výchova, v celom ostatnom živote preberá kľúč od úspešnosti ďalšieho vývoja – vzdelanie. Výchova učí  vzťahu k hodnotám a vzdelanie k ich správnemu – užitočnému a účinnému používaniu.

            Len po každej stránke čo najlepšie pripravená osobnosť môže uspieť v každodennom zápase, ktorý – či si to uvedomujeme a pripúšťame alebo nie – vedieme stále a neprestajne už každým vdýchnutím vzduchu či úderom srdca posielajúceho krv rozniesť všetko potrebné organizmu na prežitie. Aby malo naše žitie zmysel, musí každá naša snaha viesť k sústavnému zdokonaľovaniu sa na ceste k vytýčenému ideálu, všetkými kultúrami a civilizáciami najčastejšie nazývanému – Boh. Práve tu má elita nezastupiteľnú zodpovednosť.

            Elita musí všetko, čo je potrebné pre spoločnosť. Keď je to nevyhnutné, musí aj – byť všetkým. Najhlavnejšou úlohou, ktorá korunuje zmyslom všetku jej činnosť je však – a je to úloha priam stvoriteľská – vytvoriť funkčný,   zdravý a životaschopný organizmus spoločenstva.

            Dialektika tohto činu – či skôr sústavnej a nepretržitej činnosti – je v tom, že tak ako spoločenstvo zo svojich primárnych biologicko-genetických zdrojov generuje „svoju elitu“, tak elita – svojou uvedomelou a cieľavedomou intelektuálnou činnosťou aktívne tvorí stále novú a stále vyššiu kvalitu spoločenstva a umožňuje mu – a tým aj sebe – lepšie a úspešnejšie obstáť v konkurencii iných. Táto spätná väzba je pre oboch – spoločenstvo aj jej elitu – osudová.

            Elita sústavne tvorí a čím je jej spoločenstvo početne slabšie – tým viac alternatív a možných pozitívnych východísk musí vytvoriť.

            Elita nekomentuje. Načo? Má vždy pripravený svoj preventívny projekt a zbytočne nestráca čas ani sily komentovaním toho, čo vytvorili iní.

            Osudom elity je – protiprúd. Ísť „po prúde“ znamená vždy – ísť dolu… To dokáže aj kus dreva či mŕtvy hmyz, ktorý za elitu nepovažuje ani ten najzarytejší ideológ hniloby.

            Aktívny princíp prístupu k životu je základom úspechu, kým pasívny princíp znamená – smrť. A osudom elity nie je „pohodlne splývať“, ale nekompromisne stáť na strane života! A nielen z vďačnosti…

            V čase, keď horí strecha nad našou hlavou –  a to je naša „slobodná a demokratická“ súčasnosť – je úplne jedno či „mŕtvymi chrobákmi“ skutočne sme alebo sa iba hráme „na mŕtvych chrobákov“ – treba hasiť! A nie rečami, ale tým, čo skutočný oheň skutočne uhasí. To, že niekto oheň „až taký nebezpečný“ nevidí, vôbec neznamená, že ten oheň – „až taký nebezpečný“ v skutočnosti nie je!

            Dokázali sme – ako skutočná slovenská elita –  účinne bojovať  reálnymi prostriedkami za dôstojné postavenie nášho materinského jazyka – slovenčiny… Nebáli sme sa  – v lone Č-S federácie – jednoznačne presadzovať na mnohodesaťtisícových zhromaždeniach na námestiach Bratislavy  zvrchovanosť Slovákov na ich vlastnom samostatnom štátnom území… Dokázali sme sa spojiť – so všetkými, ktorí mali rovnaký názor – do bloku národných síl a spoločne sme presadili na prestol moci tie politické subjekty, ktoré prijali zvrchovanosť, ústavu a aj uskutočnili obnovenie slovenskej štátnej samostatnosti vznikom Slovenskej republiky 1. 1. 1993… A čo dnes? Sú snáď iné časy…? Nie, my sme iní! Zásadne iní a iní – k horšiemu…

            Ani konštatovanie, ani lamentovanie, ani hromženie nás však z biedy nevytiahne. Zdá sa, že už ani „naša múdrosť“ nie. Na riešenie tejto situácie treba novú, zdravú a dravú silu, ktorá sa nebojí činov na prospech svojho národa. Tu treba mladosť, ktorú nebolí každý pohyb svalov či rozumu a má nezaťaženú tvorivú fantáziu, ale aj odvahu uskutočniť svoje sny a plány o vlastnom reálnom živote v konkrétnych podmienkach a v danom čase.

            A či máme vôbec ešte nejakú nádej? Máme! Naša nádej je presne taká veľká, aká veľká je naša vôľa, naše odhodlanie, naša odvaha a sila… zmeniť veci na náš prospech. Schopnosti na to  – dokázali sme to už  neraz – máme!

Akad. maliar Viliam Hornáček

image_printTlačiť článok
- Podporte nas -
Predchádzajúci článok
Ďalší článok
SÚVISIACE ČLÁNKY

Najčítanejšie od autora

Najčítanejšie (všetci autori)