sobota, 14 decembra, 2024
spot_img
ÚvodNa zamyslenieZa prahom únosnosti

Za prahom únosnosti

a ako ďalej …

Každý národ má svoje spôsoby prežívania. A každý národ ich má také, aké sa mu osvedčili a ktoré mu pomohli prekonať nepriaznivé okolnosti, ba nie raz – aj vlastnú národnú smrť. Niekto šteká, niekto syčí, niekto mlčí, niekto kričí… My v čase ohrozenia – skamenievame.

To je náš postoj a to je dôkaz, že je skutočne veľmi zle. A vtedy Slováci trucujú mlčky a zanovito, odmietajú spolupracovať a akoby stvrdli do podoby žulovej skaly. Ako tie naše Tatry…

         Naše súčasné „skamenievanie“ je naša obvyklá reakcia na situáciu, ktorá je už jednoducho – neúnosná. Čo to znamená –  „za prahom únosnosti“? Čo sa deje za touto – inak veľmi presnou a konkrétnou – hranicou možností vydržať, odolávať, vzdorovať? Nepoddať sa tlakom, úderom, ponižovaniu, drancovaniu, ožobračovaniu… ?! Za touto hranicou – v našom prípade hranicou ľudských možností – je už len deštrukcia a ničenie. Za touto hranicou je aj zánik a smrť! V každom prípade však možno zodpovedne povedať, že za hranicou ľudských možností, sú už iba možnosti – neľudské…

         Koľkoráz už túto hranicu našej odolnosti skúšali, koľkokrát bezočivo prekračovali prah únosnosti našej odolnosti a testovali našu najvzácnejšiu vlastnosť – životaschopnosť – kadejakí „odkundesi“?  Ale aj vlastní zradcovia.

         Áno, vydržali sme! Zatiaľ… Ale, aké sú následky toľkých , na nás vyskúšaných – „zaprahových stavov“, keď sme museli nielen skamenievať, ale aj strácať akúkoľvek citlivosť na hodnoty ľudskej dôstojnosti? To predovšetkým!

         V priebehu našich dejín sme tak často boli „za prahom svojich možností“, že sa to stalo súčasťou našej povahy, ba stala sa z toho akási osudová závislosť a keď sa v takomto stave nenachádzame – dožadujeme sa ho sami! Čím? Aj svojou neochotou konať preventívne a dopredu sa zabezpečovať proti tým, ktorí nás permanentne ohrozujú expanzívnou konštantou svojej politiky!

A ako musí byť, aby sme sa už konečne odhodlali konať?! To musí byť už skutočne – „sakramentsky zle“! No aj potom len veľmi neradi vychádzame zo svojho azylu – takmer chrámu – takzvaných morálnych víťazov. Ktorí sú síce vysoko nad vecou, ale  konkrétne riešenia problémov blahosklonne prenechali na   pánov. Zabúdame pritom  a zabúdame radi, že – morálnych víťazov sú plné cintoríny, kým reálnych sú plné paláce! Pritom, o živote sa predsa nerozhoduje ani sa nevládne – z cintorínov…

         Akosi sa nám nechce byť pánmi. Dokonca ani na svojom. Ani si vládnuť nechceme a už vôbec sa nám nechce vládnuť aj nad inými. Jednoducho – pohŕdame tým! A celému svetu zároveň ukazujeme, ako pohŕdame aj sami sebou. Prečo?

         Zvyk je tá najželeznejšia košeľa a my sme si už privykli, že – aj poslúchať a slúžiť má svoje čaro. Netreba byť pritom veľmi zodpovední, ani mozog si netreba až tak veľmi namáhať. A sme pri koreni veci a aj nášho chronického, ale aj súčasného stavu.

         Je ním naša – česť jednotlivým výnimkám! – naša spoločná celonárodná aj celoslovanská – nízka náročnosť k sebe, k životu aj k svetu. Čo to znamená – nízka? Nízka náročnosť je náročnosť – nedostatočná! Taká, ktorá neobstojí v konkurencii tých, čo už dávno nerozbíjajú atóm kladivom a mikrón je u nich vždy mikrón a nie milimeter. Hovorím o všetkých tých, ktorí nás prevyšujú nielen technologicky a organizačne, ale najmä svojou ambíciou – víťaziť a byť vždy a vo všetkom prví. A prevyšujú nás tiež zodpovedným plnením si prirodzených aj profesionálnych povinností. A keď sú cieľavedomí, tak – na rozdiel od nás – sú cieľavedomí výhradne na – ich spoločný prospech! My sme vsadili – na priemer. A nemáme veľmi v úcte ani vlastných ľudí, ktorí priemer prekračujú, ktorí vynikajú. Preto aj máme takých predstaviteľov…

Z našej nízkej náročnosti k sebe, k životu a k svetu nepramení iba naše, už  chronické,  zaostávanie za vyspelejším svetom. Ruka v ruke s týmto neduhom nás valcuje na úroveň „podkladového materiálu“ pre cesty iných k ich úspechu a úžitku ďalšia vážna slabosť – nedostatok úcty k sebe a k hodnotám nášho národného dedičstva, vlastnej kultúry a civilizácii. Práve z tohto nedostatku sebaúcty vyplýva aj naša výnimočná ochota nekriticky preberať cudzie vzory a aj naše časté odpadlíctvo, ochota emigrovať a asimilovať sa, ale najmä – zradcovstvo našich elít. Práve ono – zradcovstvo a zapredanectvo našich elít – je tým najhorším, pre nás najškodlivejším a najodsúdeniahodnejším prejavom podceňovania sa a pohŕdania sebou, svojimi vlastnými a ich dejinotvorným výkonom! A takéto naše správanie sa je zároveň, celkom prirodzene, aj tým najvýdatnejším prameňom pohŕdania iných nami a bohatým zdrojom ich sebavedomia. Takže – škoda je pre nás dvojnásobná!

         K erbovým – ale ani zďaleka nie pozitívnym – vlastnostiam Slovákov a Slovanov všeobecne, patrí ich vysoký prah trpezlivosti. Naša trpezlivosť je takmer nekonečná! Veď preto si na nás už kadekto tak úspešne vyskúšal kadejaké – na iných úplne nemysliteľné! – zvrhlosti. A nielen  ideologické. Aj ekonomické či priam neľudsky drastické v našom slovenskom zdravotníctve ako sme toho práve svedkami, ale najmä – obeťami. A obeťami mimoriadne trpezlivými…

         Pritom trpezlivosť je to najmilosrdnejšie označenie nedostatkov oveľa horších a zhubnejších. Počínajúc našou nízkou aktívnosťou z vlastnej iniciatívy a z vlastnej spontánnej potreby presadiť sa v konkurencii iných, teda – nízkou ambicióznosťou, pokračujúc naprosto nedostatočnou, až urážajúco nízkou úrovňou sebaúcty a úcty k vlastným hodnotám, neopodstatnene nízkym sebavedomím… a ani zďaleka nekončiac, napríklad, takou – pre nás príznačnou – nechuťou si vládnuť!

         K prejavom nedostatku sebaúcty patrí aj naša neochota sa poučiť – čiže vyvíjať sa k vyššej kvalite a zdokonaľovať sa – na základe vlastných skúseností. Toto pohŕdanie tým najvzácnejším, čo každý má – svojou vlastnou pamäťou –  pamäťou ako základom inteligencie! – sa neodpúšťa a tvrdo sa vypomstí každému, kto takto nerozumne koná! Aj naša neochota vzájomne spájať vlastné sily, pomáhať si navzájom a spolupracovať medzi sebou, je z toho istého súdka – najtrpkejšieho odkazu – našej národnej povahy. A čo naša bezhraničná a úplne neopodstatnená dôverčivosť? V nej sme odnepamäti prekračovali akýkoľvek prah únosnosti a robíme tak dodnes.

         Zato vynikáme v únikoch pred zodpovedným konaním na úrovni dospelého a vyspelého subjektu. A to najradšej útekmi či úletmi do ireálna, do mystiky… alebo –  k závislostiam. Tieto cesty únikov vedú nielen mimo reálny svet a prislúchajúce praktické riešenia našich konkrétnych problémov, ale aj mimo reálny úspech, čo sa najčastejšie kompenzuje ďalším únikom z reality k ďalším závislostiam,  napríklad – na alkohol či iné odpútavače pozornosti a rozpúšťadlá zodpovednosti. Toto vždy viedlo a vedie iba do slepých uličiek nekonštruktívnosti, bezradnosti, zanedbanosti, apatie až – letargie. Až sem nás často dovedie náš prebytok citovosti a nedostatok racionality.

         Používame však aj vznešenejšie úniky od reality. Napríklad – únik do ticha pracovne! Strecha nad hlavou horí, ale my píšeme básne, eseje, ba traktáty…  presvedčení o tom, že „stav katastrofy“ treba presne pomenovať  a umelecky popísať, ale najmä zachovať ho ako dôkaz našej vznešenosti a dôkaz – ako vysoko sme „nad vecou“! Pritom, keby sme to urobili včas a s predstihom, mohli by sme snáď aj pomôcť odvrátiť chystajúcu sa katastrofu, ale… My máme vždy dosť času! Teda, aspoň si to myslíme…

         Samozrejme, že za takéto postoje a za našu príslovečnú chápanlivosť, ústretovosť, trpezlivosť a pohostinnosť – nás naši noví páni chvália. Veď práve tieto vlastnosti im vyhovujú najviac. Veď práve ony im umožňujú ovládať nás a využívať na uskutočnenie svojich cieľov. Nakoniec, aj naše čakanie a snaženie sa o pochvalu je prejavom nesebavedomia a  sluhovstva. Pán ako suverén nepotrebuje, aby ho niekto chválil. Chvália a dostatočne ho uspokojujú výsledky jeho práce  na svoj – samozrejme, že osobný –  prospech.

         Kým ešte raz zhrniem negatíva našej národnej povahy, považujem za svoju povinnosť povedať, že tieto vlastnosti sa bezprostredne týkajú zhruba 75 až 80 percent populácie. Lebo – podľa výskumov Gallupovho ústavu verejnej mienky (ako najväčšej, globálne pôsobiacej špionážnej centrály), až toľko percent ľudstva! – bez ohľadu na rasu, národnosť, kultúru, konfesiu, pohlavie, vek a čokoľvek iné… si nedokáže vytvoriť svoj vlastný názor o živote, jeho zmysle a hodnotách. Inteligencia – ako mysliaci a tvorivý potenciál spoločnosti,  teda elita každého národa a aj ľudstva – však nemusí otrocky podliehať týmto stereotypom. Elita môže mať – ak chce a ak to dokáže uskutočniť! – aj iné vlastnosti, ktoré môžu a mali by byť, príkladom pre spoločnosť a dvíhať ju hore k vyššej kvalite a dokonalosti.

         V rámci európskej integrácie  dezintegrujú telo nášho štátu na „euroregióny“, naši slovenskí predstavitelia zbavujú suverenity náš vlastný štát,  rozpredali naše strategické podniky a banky, zbavili nás úspor a zbavujú nás aj ľudsky dôstojnej budúcnosti…  Tak čo sa ešte musí stať, aby sme zareagovali tak ako by zareagovali  iní a aby sme už konečne povedali – dosť?! Kde je dno našej dôstojnosti?  Naše otáľanie už dávno prekročilo všetky hranice únosnosti, ba aj hranice nádeje na našu národnú úspešnosť. Takéto správanie  nás však predovšetkým vykazuje za prípustné hranice našej vlastnej zodpovednosti za seba aj za vlastný národ – tu a teraz, v reálnom živote na planéte Zem!

         Pretože platí starorímske nomen – omen, aj to, že naša povaha je našim osudom, nám už nestačí sa polepšiť, ale my sa musíme,  čo najrýchlejšie a najzásadnejšie – zmeniť! 

         Najmä nesmieme za žiadnu cenu dopustiť, aby prišlo k ohrozeniu spoločných hodnôt ako sú – národné dedičstvo, kultúra, štát… a samozrejme, najvyššie a nenahraditeľné hodnoty ako sú – sloboda chápaná ako zvrchované rozhodovanie o svojich veciach a vzťahoch.

         Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ani nie tak samotné vlastnosti, ako ich nesprávne – to znamená pre nás škodlivé využívanie – je tou príčinou, ktorá nám bráni byť úspešnými. A aj to, že my pričasto – aj napríklad pri tolerancii či súcite – prekračujeme prah únosnosti alebo ich používame nenáležite a často aj zvrátene. Sme tolerantní tam, kde by sme byť nemali a súcitní tam, kde to nie je potrebné. Neblahého dedičstvá národnej neslobody a absencie štátnosti sa musíme čo najskôr zbaviť. Kým my sa rozdeľujeme a drobíme – konfesionálne, regionálne, národopisne či inak – našim nepriateľom je úplne jedno či ide o Tisa alebo Clementisa. Len nech je o Slováka menej a pre nich viac životného priestoru. Duchovného aj materiálneho…

         Keď pred niekoľkými rokmi chicagská agentúra skúmala úroveň národného sebavedomia v Európe, určite vedela prečo. Veď každá reťaz je taká silná, aké silné je jej najslabšie ohnivko. A ten, kto chce reťaz roztrhnúť, zameria sa práve na toto – najmenej pevné ohnivko. Slováci sa v tomto americkom prieskume umiestnili suverénne – na poslednom mieste…

         Sebavedomie je prvou a základnou podmienkou úspechu. Čo teda vyplynulo zo zmieneného prieskumu? Po jeho zverejnení sa každý dozvedel, kto je to „najslabšie ohnivko“, kde je ten „raj na zemi“ pre jeho expanziu. A dozvedeli sa aj o tom, ktorý národ si najmenej váži vlastnú zvrchovanosť, či štátnu samostatnosť.

         Určite sa o Slovákoch nedá povedať, že nie sú historickým národom. Ako si však ctia svoju históriu? Tiež sa nedá o nás povedať, že nie sme kultúrnym  národom. Podľa našich prejavov si však oveľa viac, a zdá sa, že aj radšej,  vážime a propagujeme cudziu kultúru. Nemožno o nás tvrdiť, že sme leniví. Veď koľké Pešte, Prahy, ale aj Chicága… sme stavali?  Aj táto naša aktivita však dokazuje, že oveľa radšej a oveľa zodpovednejšie staviame cudzie mestá – ako svoje. Stačí sa pozrieť na hlavné mesto nášho štátu. A to ani nehovorím o tom, čo sa deje v súčasnosti s našou – len nedávno krásnou a rázovitou – slovenskou dedinou…

         Porovnateľným príkladom v tejto oblasti  nám môžu byť Fíni. Je ich asi toľko ako Slovákov a ich pôvodná architektúra je síce menej bohatá ako naša, ale – oni vytvorili autentickú, osobitú a vo svete uznávanú –  fínsku architektonickú školu. My bez akejkoľvek koncepčnej urbanizácie staviame a bezohľadne zastavávame svoje hlavné mesto nielen podľa cudzích záujmov, ale aj podľa plánov a projektov cudzích architektov. A to všetko vo vlastnom samostatnom štáte a v podobne slobodných podmienkach aké majú napríklad už spomenutí Fíni. Nie je náš postoj aj k tomuto problému náhodou – celkom zvrátený?! Ako ďalej? Nuž, takto určite nie!

         Jediným východiskom z tohto vlastného marazmu je výchova a vzdelávanie našich detí v duchu pravdivého a správneho obrazu a zmyslu našich dejín! Ale kto, kedy a čím… v našom školstve vyučoval naše slovenské deti podľa našej „Národnej biblie?“ Podľa tej „biblie“, kde sa nachádzajú naše skúsenosti a najvzácnejšie skvosty nášho ducha, náš najväčší a najvzácnejší poklad – slovenské báje, legendy, rozprávky… slovenské porekadlá, pranostiky a múdrosti…? Že nie je „slovenská národná biblia“ napísaná? Dávno je! Len ju treba poskladať a vzkriesiť živou vodou nášho úprimného záujmu o jej posolstvo.  A ona sa nám určite za to odmení tým, že prebudí k životu nás. Veď prečo iné žili, tvorili a nezištne sa obetovali, ba mnohí aj svoj život položili – naši najväčší? Naša súčasnosť dokazuje, že aj naša neúcta k ich odkazu, je – ďaleko, ďaleko za prahom únosnosti… A – ako ďalej?

         Po našom, ako obyčajne, stereotypne takmer bezvedomom a dobrovoľne ľahostajnom – „vstupe do EÚ či NATO“ – sme sa, a nielen my Slováci, začali zamýšľať nad vlastnou identitou. Nad svojou totožnosťou. Presne povedané – nad tými vlastnosťami a hodnotami, ktoré sú pre nás najtypickejšie a s ktorými sme sa ako národ stotožnili. Naše negatíva, príčiny nášho zaostávania za vyspelejším a úspešnejším svetom si síce treba uvedomovať, ale – stavať na nich nemožno. Na čom teda môžeme stavať svoju budúcnosť?  

Stavajme predovšetkým na svojom – skutočne oprávnenom sebavedomí. Veď náš vstup na javisko európskych dejín bol skutočne impozantný. Impozantný a výnimočný, ba ojedinelý je aj fakt, že sme bez vlastného štátu prežili ako kultúrny a dnes už znovu aj politický národ. Žili sme z vlastnej duchovnej a hmotnej podstaty a vytvorili sme vlastnú autentickú kultúru. Na svoje prežitie sme nepotrebovali ani cudziu zem, ani parazitovanie na cudzej práci. Je to snáď málo pre oprávnené sebavedomie národa?

Určite nie je! Takých národov je skutočne málo – ak vôbec sú. Treba sa len sebavedome prihlásiť k našim dejinám a k ich osobnostiam. A tiež sa treba menovite prihlásiť k nášmu podielu na dejinách iných a treba ich  interpretovať zásadne a výhradne tak, ako to robia všetci ostatní – z hľadiska svojich národnoštátnych záujmov. A čo ďalej?

Príkladov máme dosť – a nie hocijakých! Pokračujme v skutkoch svojich veľkých predchodcov a ako prvú skutočne veľkú úlohu si stanovme – ešte predtým ako ho prekročíme smerom k našej budúcnosti –  vyčistiť si pred  vlastným prahom. Ujasnime si – kto sme a kam kráčame. A považujme za svoju výhodu, že sa  nemusíme – na rozdiel od väčšiny iných – nikomu ospravedlňovať a ani nie sme nikomu nič dlžní. Čo viac si môžeme priať pre náš nový začiatok?

         Pre nový začiatok však treba aj – novú motiváciu. V čom tkvie? Žiaden príslušník z dnes žijúcich generácií Slovákov si nepamätá také slobodné prostredie pre náš rozvoj v akom žijeme dnes. Využívame ho? Tak ho teda do dôsledkov využívajme! Čo nám v tom bráni? Strach…

Strach ako starý stereotyp, strach ako pečať perzekúcií a diskriminácie, strach ako ešte páliaca otvorená rana, ako biľag dávneho a dlhodobého ponižovania. Ale aj strach ako výraz nášho až pridobrovoľného služobníčkovania… Preto potrebujeme mladých, ktorí si nepamätajú korbáč ani dereš, ktorí nezažili vešanie a strieľanie – často iba za úprimné slovenské vlastenectvo!

Naša nová motivácia celkom prirodzene spočíva v tom, aby sme sa zbavili strachu a naučili sa cítiť, myslieť a žiť ako slobodné sebavedomé bytosti, ako príslušníci národa, ktorý má byť oprávnene na čo hrdý!

Som presvedčený, že učiť sa znovu byť slobodnými je tá najkrajšia motivácia, akú si národ, ktorý chce žiť a chce žiť dôstojne a úspešne vôbec dokáže predstaviť! A pevne verím, že práve táto motivácia nadchne aj mladú slovenskú generáciu, lebo to je pre budúcnosť nášho národa – rozhodujúce. A konkrétne skutky?

Ak chceme, aby o nás vedel náš národ, ak ho chceme svojimi názormi osloviť a získať pre nie ľahkú, ale jedinú čestnú a dôstojnú cestu k budúcnosti – musíme sa presadiť v médiách. Aspoň vo verejnoprávnych, lebo to nám zaručuje zákon a aj Ústava. Základom demokracie je predsa – pluralita názorov a ich slobodná prezentácia. My musíme na dodržiavaní zákona trvať. A keď nie inak, tak si to musíme vynútiť – tak ako je to všade v slobodnom svete – aj protestnými akciami! A musíme trvať na tom, aby tí, ktorí zákon porušujú odišli zo svojich funkcií. Pritom všetkom musíme byť dôslední a vytrvalí. Áno, je to nóvum v našom živote,  ale inak sa to nedá, inej cesty niet. Tak museli bojovať všetky národy, kým nedosiahli svoje právo žiť podľa svojich predstáv.

Slobodný občan slobodného štátu sa má a musí správať ako živá a sebavedomá bytosť. Tak sa musí správať aj slobodný národ.

Urážajú nás? – nedajme sa! Ponižujú nás? – sťažujme sa! Ubližujú nám? – bráňme sa! Nepáči sa nám? – protestujme! Nerešpektujú nás? – vynúťme si rešpekt! Krivdia nám? – uplatníme svoje právo sa vzbúriť!

Život sa odohráva v prúde sústavných konfliktov, neustálom zápase o zabezpečenie a presadenie svojich záujmov. Len najaktívnejší, najsilnejší, najschopnejší… majú šancu sa presadiť. Preto musíme nasadiť celkom iné, ďaleko vyššie tempo a oveľa dôraznejšie sa musíme presadzovať.  Na to je potrebná predovšetkým sila a odvaha, ambicióznosť, tvorivosť a dynamika… A to sú vlastnosti, ktoré sú výsadou mladých. Preto je nevyhnutné, aby sa mladá slovenská generácia – najmä inteligencia – chopila svojej zodpovednosti, ale aj svojej životnej šance. Lebo aká bude jej budúcnosť, taká bude aj budúcnosť slovenského národa!

Predchádzajúci článok
Ďalší článok

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň