štvrtok, 30 júna, 2022
spot_img

Prejdime od slov k činom

Ste povolaním akademický maliar, prečo ste sa dali po nežnej revolúcii na politiku?

Predovšetkým – za starostlivo propagovaným názvom „nežná či zamatová revolúcia“ sa skrýva mocnými tohto sveta cynicky dohodnutý a pomocou nastrčených bábok rafinovane uskutočnený prevrat. Jeho zámerom je nové usporiadanie sveta, ktorým sa majú stať silní ešte silnejšími na úkor slabších a chudobnejších. Pritom už nejde o národy a štáty, ale o „bohorovné“ záujmy zopár jednotlivcov a rodín. Prostriedkami na dosiahnutie tohto cieľa sú: likvidácia štátov a vyvlastnenie národov tým, že ich zbavia hodnôt, ktoré v priebehu svojich dejín vytvorili. Ide nielen o hodnoty materiálne /banky, poisťovne, strategické podniky, informačný systém, zdroje surovín a vody, energetika…/, ale najmä hodnoty duchovné, ktoré vždy boli rozhodujúcou oporou správneho smerovania pri zabezpečovaní ich života a budúcnosti. Subjekty zbavené svojej hmotnej a duchovnej podstaty – teda vlastnej kultúry – sú hračkou v rukách manipulátorov vlastniacich globálne pôsobiace inštitúcie, ale aj armády – no najmä! – elektronické média.

            Nebol som účastníkom ani aktérom tohto prevratu a od počiatku som mu nedôveroval. Najmä preto, že ho projektovali cudzí. Do verejného života a teda aj na námestia som vstúpil až vtedy, keď išlo o presadzovanie slovenských národných a štátnych záujmov. To už bol náš vlastný slovenský projekt. Bolo to 30. marca 1990 a presne vtedy vznikla v mojom ateliéri aj Spoločnosť slovenskej inteligencie KORENE.

- Podporte nás -

            Nedal som sa na politiku, ale do služby svojmu národu pri presadzovaní jeho prirodzených práv. Či už išlo o dôstojné postavenie nášho materinského jazyka – slovenčiny na území odvekej vlasti Slovákov alebo o zabezpečovanie zvrchovanosti slovenského národa na jeho vlastnom štátnom území. To sa nám spoločne aj podarilo dosiahnuť.

Slovenská republika  existuje už desať rokov. Niektorí ľudia tvrdia, že rozdelenie Československa nebolo potrebné. Aký je Váš názor ?

            Môj názor je mojim presvedčením. Vývoj všetkých národov smeruje k vytvoreniu takého prostredia, v ktorom sa národ optimálne rozvíja a slobodne a suverénne rozhoduje o svojich veciach a vzťahoch. Dejiny dokazujú, že takým prostredím môže byť iba vlastný štát. Nešlo teda o rozdelenie Československa, to bolo v prirodzenom a normálnom procese a emancipácie slovenského národa iba sprievodným javom. Je založenie vlastnej rodiny deťmi chápané ako rozbíjanie rodiny rodičov?

            Aktom obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti sme naplnili zmysel slovenských dejín, zmysel tvorivého úsilia všetkých generácii Slovákov a stali sme sa rovnoprávnym subjektom medzinárodného práva. Navyše, stali sme sa ním kultúrnym a ústavným spôsobom, po vzájomnej dohode oboch zainteresovaných národných subjektov – čo,  uznal s obdivom celý svet. Je prirodzené, že sa takáto „slovenská cesta“ nepáčila a nepáči tým, ktorí namiesto rokovania a dohody uprednostňujú metódy nátlaku, diktátu, vojenskej agresie… Títo  nám to dávali a dávajú patrične najavo. Je tiež prirodzené, že zánikom  bývalého Č-S štátu prišli o výhody všetci režimisti a čechoslovakisti. – a nebolo ich málo. No nebola ich ani zďaleka väčšina.

            Vývoj po 10-tich rokoch ukazuje, že aj zarytí nepriatelia obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti ju dnes akceptujú a mnohí aj skutočne chápu ako nevyhnutný krok na ceste k naplneniu nášho dejinného poslania. Nesvojprávny a nerovnoprávny subjekt sa nemôže úspešne zúčastňovať plnenia úloh, ktoré sú potrebné na prekonávanie problémov súčasného sveta. Bol najvyšší čas, aby sme sa európskej a celosvetovej spolupráce zúčastňovali pod vlastným menom a štátnymi symbolmi. Dnes je už iba našou spoločnou vnútornou vecou, či bude slovenské štátne občianstvo predmetom oprávnenej hrdosti alebo nie. Že je možné – bez ohľadu na rozličné odlišnosti – prežívať spoločne pocit hrdosti a šťastia dokázali napríklad naši hokejisti – majstri sveta. Podobný pocit sme spoločne zažívali pri prehradení Dunaja a postavení Gabčíkovského vodného diela. Určite toho bolo a bude viac, len nesmieme byť ľahostajní, nesmieme sa vzdávať, nesmieme prepásť dejinnú príležitosť nájsť cestu spoločného prospechu na princípe národného zmierenia, porozumenia a spolupráce.

Ste spokojný s vývojom, ktorým sa uberá naša republika?

            Ktorý rodič je spokojný s vývojom svojich detí? Ktorý tvorca si nevie predstaviť svoje dielo dokonalejším? Nakoniec vždy je iba tak ako nám to dovolia okolnosti, ale najmä vlastné schopnosti a vlastnosti. Divide et impera – rozdeľ a panuj je základom filozofie všetkých, ktorí nás počas dejín ovládali. Dôsledky tohto všeplatného hesla sa prejavujú v našej neschopnosti vzájomne medzi sebou priateľsky a vecne komunikovať, chápať sa a dokázať povýšiť spoločný záujem nad osobný. Nevieme sa tiež zjednotiť pre spoločný záujem a na spoločný prospech. Tieto vlastnosti spôsobili škody, ktoré budeme ťažko a dlho naprávať. Napraviť ich          však musíme! Nielen preto, že ich prevažnú väčšinu sme si spôsobili sami, ale najmä preto, že bez zásadnej zmeny nášho postoja k vlastným hodnotám sa ďalej nedostaneme. Na najvyššej priečke týchto hodnôt – ako hrad, ktorý chráni naše životy, slobodu, suverenitu, jazyk, kultúru… je náš štát – Slovenská republika.

            Aká je doterajšia bilancia desaťročia našej „národnej nedohody“?  Zničená ústava, vykradnutý štát, vyvlastnený národ… Nezamestnanosť najvyššia v Európe! A pritom všade práce ako na kostole… Žobráci bozkávajú ruky zlodejom, ktorí ich okradli, vrahovia sa vycierajú obetiam z obrazoviek, podvodníci sa stali „smotánkou“, ktorá učí – najmä mladých – ako žiť, ako sa prestrieľať, prestrkať, preintrigovať … k úspechu. Politickí chameleóni a hochštapleri udávajú tón. Čo na tom, že falošný?! Nie viesť národ a štát k prosperite – vládnuť a rozkazovať chcú. Nie hospodáriť – rozkradnúť aj posledné zbytky majetku a hodnôt vytvorených celým národom si chcú rozdeliť, nie vlastným rozvojové programy, ale cudzím daňové prázdniny… Tento – predovšetkým morálny rozvrat nespôsobili cudzí. Oni ho len šikovne využívajú na svoj prospech.

Ako predstaviteľ slovenskej inteligencie ste boli poslancom v NR SR. Je práca politika ťažšia ako maľovanie obrazov?

            Každá práca vykonávaná zodpovedne je ťažká. Namáhavá a náročná je najmä taká práca od ktorej priamo závisí život a osud ľudí, národa či štátu. Presne takou je práca verejného činiteľa, teda aj politika. Je preto prekvapujúce, ale žiaľ typické, že pre takúto prácu nie sú u nás stanovené žiadne kritéria. Lekár musí robiť atestácie, takisto iní musia svoje schopnosti a odbornú zdatnosť sústavne dokazovať a obhajovať pred rôznymi orgánmi a komisiami. Musia dokázať svoju oprávnenosť zastávať prislúchajúcu funkciu. Politikom môže byť kadekto.

            Keď som sa pripravoval na vstup do politiky čítal som rôznu odbornú literatúru. V knihe Maxa Webera „Politika ako povolanie“ som našiel mnoho cenných rád a tiež jedno zaujímavé hodnotenie: „… Macchiavelli je púhym odvarom Kautiliu – Čanakiu…“. Keď sa mi podarilo získať dielo tohto geniálneho praktika politiky a radcu kráľa Čandragubtu nazvané „Arthašástra“, kde sú presne a veľmi výstižné pomenované a aj opísané všetky dôležité povinnosti politikov ako aj funkcie a zmysel štátu, uvedomil som si prečo je úroveň politickej kultúry a jej výsledky u nás také, aké sú. Pokiaľ sa táto múdra kniha spolu s inými múdrymi knihami o povinnostiach politikov a politiky, o funkciách a zmysle štátu nestane samozrejmou súčasťou vzdelania všetkých verejných činiteľov nemôžeme čakať, že ctižiadostiví diletanti dokážu náš štát riadiť úspešnejšie ako je to doteraz.  Treba vychádzať z poznania, že neexistujú neriešiteľné problémy, existujú iba ľudia neschopní ich riešiť.

            Aj verejná aj umelecká činnosť vyžadujú úplné stotožnenie sa s prácou aj riešeným problémom. V čase záverečnej etapy zápasu môjho národa o rovnoprávnosť som pochopil výzvu doby tak, že som otvoril svoj ateliér pre národnú inteligenciu, lebo k národnej zvrchovanosti a štátnej suverenite sa maľovaním dostať nedá. Na to treba iné – výsostne politické nástroje.

            V čase môjho rozhodovania sa som okrem iných autorít a osobností navštívil spolu s Ing. Júliusom Binderom a prof. Jozefom Brillom kardinála Jozefa Tomka v Ríme, ktorý moje váhanie požehnal slovami: „… choďte tam, kde sa láme chlieb. Ja verím, že si v politike nájdete svoje miesto a budete pre slovenský národ užitočný“.  Ak sa mi to podarilo, tak som sa rozhodol správne.

Zbohatli ste na politike, postavili ste si honosnú vilu, kúpili ste si mercedes a trávili ste luxusné dovolenky v zahraničí?

            Vstúpil som do politiky s vyhraneným hodnotovým systémom, ktorého prvou priečkou rozhodne nebol a nie je môj osobný hmotný profit. Predsa som však neschudobnel, lebo som získal také vedomosti a skúsenosti, ktoré nie je možné získať inde ako v politike a už tobôž nie „v tichu pracovne“. Dnes už nie desiatky, ale stovky osobnosti z rôznych oblasti života slovenskej spoločnosti, ale aj zahraničné kontakty mi za trinásť rokov spoločnej práce umožnili urobiť si ďalšiu „univerzitu“, čo mi pomáha oveľa lepšie sa zorientovať a na oveľa vyššej úrovni chápať a hodnotiť procesy odohrávajúce sa u nás aj vo svete.

            Som vďačný všetkým, ktorí nezištne odovzdávali svoje tvorivé schopnosti do spoločnej pokladnice určite najkrajšej etapy našich novodobých dejín. Výsledkom tejto spoločnej práce a osobitým prínosom slovenskej inteligencie bolo, že sme svoj cieľ dosiahli nespochybniteľnými legálnymi prostriedkami a kultúrnym spôsobom.

            Nebyť tzv. privatizácie, ktorou bola skorumpovaná celá slovenská /tak ako aj iné/ politická scéna, mohli sme byť oveľa ďalej, najmä v kvalite života a vzťahov medzi občanmi nášho štátu. Aj samotný štát by bol oveľa silnejší a bol by schopný účinnejšie odolávať tlakom ekonomickej a následne aj politickej expanzie cudzích záujmov do našich vnútorných vecí.

            Hoci by som rád videl viaceré galérie a kultúrne pamiatky sveta, dynamická doba a rýchlo sa striedajúce udalosti nedovoľovali nadlho opúšťať „náš hlavný stan“. Na môj ateliér aj na mňa bol sústavne vyvíjaný taký tlak, ktorý neumožňoval odísť často ani v sobotu a v nedeľu k rodine. Napokon som bol rád, že môžem ísť niekde na Slovensko, ktoré ma toľko krás, že ich aj tak za celý život všetky nespoznám. Navyše, stretal som sa a diskutoval s ľuďmi, takže som spájal príjemné s užitočným.

Čo v súkromí neznášate?

            Pojem súkromia počas tých trinástich rokov stratil pre mňa svoj pôvodný význam. Inak to nebolo možné. Niekto ten účet musel zaplatiť. A bola to moja rodina.

            Keby bolo takých „ateliérov“ a „koreňov“ viac, aspoň po jednom v každom meste, mohli sme byť všetci ďalej a aj chýb a škôd mohlo byť menej. Pritom nebolo treba krvácať na barikádach ani obetovať životy na bojiskách. Stačilo len, aby zopár ľudí obetovalo trocha vlastnej pohodlnosti, sebeckosti, súkromia či vlastných ambícií na prospech celku národa, ktorého sme, či to už uznávame alebo nie, prirodzenou súčasťou.

            Každý národ raz touto etapou vývoja musel prejsť, aby dokázal sebe aj svetu, že si také vysoké hodnoty ako sloboda, nezávislosť, zvrchovanosť… skutočne zaslúži. Ide o výsady a tie sa nerozdávajú. Výsady sa dajú iba získať. Čím vyššia obeť tým viac si vedia národy vážiť dosiahnuté hodnoty. Podľa nášho vlažného postoja sa zdá, že my – naša generácia sme za ne zaplatili málo…

            Inak nielen v súkromí, ale vo všetkých vzťahoch neznášam ľahostajnosť, falošnosť, nespoľahlivosť, hlúposť…

Aké hodnoty sú pre Vás v živote najcennejšie ?

            Človek je spoločenský tvor a všetko čo robí sa odvíja od tohto určenia. Najvyššou hodnotou, ktorú človek môže v živote dosiahnuť je kvalita medziľudských vzťahov. Práve jej úroveň je podstatným a charakteristickým znakom, skutočným puncom pravosti a kvality nielen jednotlivej osobnosti, ale aj rodiny či celého národa.

            Pretože sme živé tvory, najvyššou hodnotou je a musí byť život. No nie iba život ako biologická, fyzická existencia organizmu, ale jeho kvalita, úroveň, jeho dôstojnosť, schopnosť rozvíjať sa, rásť a zdokonaľovať sa. Najvyššou hodnotou života je schopnosť tvoriť, meniť a vytvárať nové  vzťahy. Zo vzájomných vzťahov je najhodnotnejšie priateľstvo a láska. Láska je najkrajší ľudský cit – a to nie iba láska telesná, ale napríklad aj láska k vlasti či k národu a jeho hodnotám. Zdravie je ďalší významný fenomén hodnotového systému a bezpochyby aj – šťastia. Nie poživačné, sebecké, ale skutočné šťastie hodné človeka, šťastie ako pocit, ktorý náš život napĺňa zmyslom ľudskosti. Teda šťastie prameniace zo šťastia toho druhého.

Ktoré vlastnosti si na ľuďoch vážite a ktoré nie ?

            Najviac si vážim úprimnosť a statočnosť. Ako prejavy sily a pevnosti charakteru a vnútornej čistoty, ktorú považujem za najvyšší prejav krásy. Vážim si tiež všetky tie vlastnosti, ktoré neškodia iným. Z nich najviac tie, ktoré pomáhajú žiť a skultúrňovať čiže poľudšťovať život a svet. Viem a rešpektujem, že ľudia nie sú anjeli a každá individualita a chce presadiť. Vážim si však,  ak sa osobnosť dokáže presadiť čo najviac vlastnými schopnosťami a nie zneužívaním slabosti iných.

            Na druhej strane predovšetkým ľahostajnosť, sebectvo a zbabelosť považujem za základ všetkého zla medzi ľuďmi.

Čo nedokážete nikomu odpustiť ?

            Bezcitnosť, zradu a zbavovanie iných dôstojnosti.  Hlúposť dokážem odpustiť iným, ale sebe nie…

Aké máte koníčky ?

            Prírodu a všetko čo s ňou súvisí, kultúru a všetko čo ju tvorí a – snímanie masiek z tvári…

Máte čas chodiť do fitnescentra ?

            Svoju prebytočnú energiu radšej venujem ľuďom ako železám.

Bez čoho nedokážete žiť ?

            Bez presvedčenia, že stojím na tej správnej strane života a že robím to, čo je potrebné a užitočné. Bez viery, že všetko je možné ak nájdu správni ľudia ten správny spôsob a bez nádeje, že život sa dá neustále zlepšovať,  ak my sami nestratíme chuť a odvahu sa zdokonaľovať smerom k ideálu, ktorý sme si ako ľudia vytýčili. Áno, je vysoko, ale aj planéty na ktoré dnes lietame sa ešte včera zdali byť nedosiahnuteľné. Nikdy a za žiadnych okolností sa netreba vzdávať dobrovoľne – najmä tých pozícií, ktoré sme už dosiahli.

Splnili sa Vám všetky sny ?

            To som si ani nikdy neprial. Veď to by už nebol život, ale raj. Som však vďačný životu, že sa splnili – a to aj mojim pričinením – niektoré sny slovenského národa. Ak neprespíme či nepresnívame ďalšie roky a chopíme sa svojej príležitostí určite uskutočníme aj ďalšie sny. Napríklad aj ten, že Slováci raz pochopia vlastné dejinné poslanie národa tvorcov hodnôt, budú si vlastné hodnoty vážiť, chrániť ich a rozvíjať, nájdu cestu k sebe a zjednotia sa na princípe spoločného záujmu, aby žili taký život, aký si za svoje činorodé úsilie ako kultúrny národ právom zaslúžia.

Čo chcete ešte v budúcnosti dosiahnuť ?

            Pán Mikuláš Novota mi v novoročenke zaželal: Dobré zdravie, veľa tvorivej sily a armádu statočných spolupracovníkov. Presne to potrebujem, aby som sa mohol podieľať na tom, že jubilejný desiaty rok obnovenej slovenskej štátnosti sa stane rokom národného zmierenia, porozumenia a spolupráce a všetci „Slováci súci na slovo“ pochopia, že uspieť môžeme iba spoločne, za pomoci všetkých síl, zdrojov a schopnosti celého národa. Aby sme to dokázali nevyhnutne a neodkladne musíme zmeniť svoj doterajší chybný postoj k vlastným hodnotám a prejsť už konečne od slov k činom.

image_printTlačiť článok

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň