15. 9. 2021 Prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová, PhD.
Úvod
Ľahostajnosť voči hodnotám je v súčasnom ultra-progresívnom svete natoľko viditeľná až sa zdá, že iba slepí to nevidia. To, čo je humánne sa v súčasnom svete predstavuje ako identické s morálnosťou, ale pravdou je, že nie všetky humánne skutky musia byť aj morálnymi. Morálnosť vždy počíta so slobodným a dobrovoľným konaním. V mene humánnosti sú ľuďom veľmi často nanucované „tzv. dobrá“, ktoré v skutočnosti dobrom nie sú.
V posledných týždňoch sa v rámci celonárodnej očkovacej kampane dennodenne stretávame v slovenskej televízii so sloganmi „Vakcína je víťazstvom“ alebo „Vakcína je sloboda“, ale nikto sa nad týmito slovami hlbšie nezamýšľa a nekladie si otázku: je to naozaj pravda? Nie je azda vakcinačná sloboda ohraničená? Zelený pas má predsa platnosť len 12 mesiacov. Je jasné, že vakcinačné slogany sú zavádzajúce a zelené pasy časovo obmedzené. Z filozofických konceptov vieme, že ľudská sloboda je limitovaná a končí tam, kde začína sloboda druhého, aj preto je možnosťou. Geniálny ruský spisovateľ a filozof F. M. Dostojevskij (1821 – 1881) povedal o slobode toto: „Pre človeka niet nič lákavejšieho, ale ani nič trýznivejšieho…“[1] Tým potvrdil, že ľudská sloboda môže byť vnútorná aj vonkajšia, fiktívna, nerozumná až tragická, alebo aj pravá, to znamená morálna a zodpovedná, ktorá „(…) fascinuje v tom, že nepresahuje rámec svojich kompetencií, ani nevytvára mantinely, ale pripravuje pôdu na objavenie nových dimenzií vlastnej osobnosti a tvorivého „ja“ schopného komunikácie, dialógu, sebadarovania a jednoty“[2], alebo aj nepravá, nemorálna a nezodpovedná.
Morálnosť, či sa nám to páči, alebo nie, počíta so slobodným a dobrovoľným konaním, nie s vynútením konaním, a nie je ani v súlade s vonkajšími tlakmi, ktoré sú predstierané svedomiu jednotlivca ako „morálna povinnosť“ či dokonca ako „čin lásky“. Osobne sa neprestávam čudovať nad tým, že nielen štát a politici, ale aj cirkev a jej predstavitelia sa zapojili do spolupráce na pretekoch zla s dobrom. Morálka a jej princípy vždy vyžadovali a bezpochyby aj budú vyžadovať námahu, pretože cieľom morálky je rozumné dobro pre všetkých. Záväznou a najvšeobecnejšou morálnou povinnosťou všetkých ľudí v každom čase sú len dve určenia:
1. angažovať sa za ochranu života od narodenia až po prirodzenú smrť;
2. hľadať, objavovať, poznať a aplikovať to, čo je hodnotné v praktickom živote.
Z týchto dvoch určení sa žiaden človek nedokáže vyviazať bez toho, aby si svojou ľahostajnosťou voči nim nepokrivil charakter. Človek, ktorý vedome nekoná mravne, len aby získal pre seba nejakú výhodu, vždy porušuje práva iných. A navyše šťastie z takéhoto konania je len krátke a od samého začiatku je podmienené obavou a strachom z odhalenia a zo zneužitia všeobecných morálnych zásad. Z dlhodobého pohľadu je takéto počínanie len minimom šťastia, nie jeho maximom.
Človek, ktorý koná nemorálne, nie je slobodným človekom. Jeho nemorálne činy nielenže nezohľadňujú normy, ale nie sú ani koordinované podľa rozumu. Morálny subjekt, naopak, tým že si zvolí dobro, harmonizuje v sebe rozum so svedomím a s večným univerzálnym zákonom, ktorý človek nemôže zrušiť.
1. Nemýľme si hodnoty so pseudo-hodnotami a anti-hodnotami
V aktuálnom chaotickom svete sa hodnoty ľahko zamieňajú so pseudo-hodnotami a aj anti-hodnotami. Ľudia, keďže nie sú morálne formovaní, nerozlišujú medzi absolútnymi, duchovnými a materiálnymi hodnotami, ba ani medzi ľudskou dôstojnosťou a statusom zvierat. Aj preto sa stáva, že sa viac staráme o zvieracie útulky, ako o domovy pre sociálne slabých a chudobných ľudí bez domova.
Hodnoty v zmysle všeobecnom poukazujú na to, že vo svete sa nemôže nič vyjavovať inak ako v zmysluplných súvislostiach. Táto pravda odkazuje človeka na to, aby sa pozeral nielen pod nohy a pred seba, ale aj ponad a uvedomil si aktivitu Božej Sofie (Múdrosti). Hodnoty sú kvality, ktoré prináležia bytiam i veciam, no predovšetkým upriamujú našu pozornosť na transcendentálnu skutočnosť, ako aj na cenné udalosti, ktoré spolu vytvárajú ľudskú identitu.
Všetko, čo je hodnotné je také nielen „v sebe“, ale aj kvôli rozumnému hodnoteniu. Z tohto pohľadu existujú hodnoty nadčasové aj časné. Každý človek má pri rozhodovaní sa ambivalentnú možnosť rozhodnúť sa slobodne, ako sa chce vo svojom živote projektovať, či iba v smere horizontálnom, alebo aj v smere vertikálnom. Pre všetkých rozumných ľudí však vyvstáva povinnosť zaujímať sa o hodnoty a aplikovať ich v praktickom živote, pretože dimenzia ľudského bytia a života sa vyjavuje prostredníctvom hodnôt. Tam, kde je život, sú aj hodnoty, ale bytia a hodnoty predstavujú odlišné svety. Nemožno ich stotožňovať, ale ani oddeľovať, aj keď bytie má primát nad hodnotou. Bez bytia by totiž nebolo hodnôt.
Všetci ľudia majú v sebe cit pre hodnoty. Už Aristoteles (384 – 322 pred Kr.) akcentoval vo svojom traktáte O oddelených podstatách, že čím je hodnota väčšia, tým je menej deliteľná. Analogicky aj sv. Tomáš Akvinský (1225 – 1274) vo svojich premýšľaniach o dokonalosti a transcendentáliách vo svojej Teologickej sume napísal: „V Bohu je prvý počiatok i posledný základ hodnôt. On je pôvodca každej hodnoty i každej dôstojnosti, dobra i veľkosti.“[3]
Hodnota je cenná a hodnotná pre svoju vznešenosť, v ktorej rezonuje láska a pravda. Najviac dôležité je to, čo je nevyhnutné pre život (čistá voda, čistý vzduch, zdravá potrava, slušné bývanie). Podľa nemeckého filozofa Maxa Schelera (1874 – 1928) existujú hodnoty: absolútne (pripomína nám ich svedomie), morálne (robia ľudí mravnými, napr. láska) a relatívne spríjemňujúce život (jedlo, bývanie, umenie). V tomto delení treba ešte rešpektovať štyri úrovne hodnôt: zmyslové, vitálne, duševné a náboženské. Na vrchole schelerovskej pyramídy hodnôt stojí Boh. Hodnoty napomáhajú ľuďom vidieť racionálne usporiadanie bytí, sveta i vecí.
Aktuálna hodnotová benevolencia a chaotická dezorientovanosť v podobe mravnej dekadencie, spôsobenej prílišným zdôrazňovaním utilitaristickej úžitkovosti, ale aj materialistických koncepcií a neo-liberálnych trendov sa začali vnímať hodnoty bez akejkoľvek systematickej usporiadanosti. Niet ani výšky, ani hĺbky, ani ideálu, ani nádeje. Ľuďom sa ponúka iba názorová rovnošata bez slobody a konštruktívneho dialógu. Prechodné je predstavované ako neobmedzené a trvácne a falošné pseudo-hodnoty za jediné pravdivé. Duchovné hodnoty sú zatlačené do úzadia, alebo podriadené materiálnym hodnotám.
Je pravda, že existuje masa ľudí, ktorým stačia len materiálne hodnoty, pretože sa rozhodli kultivovať iba telo, ale nie aj dušu. Aj preto je neo-liberalizmus (masívne podporovaný etickým, kultúrnym, náboženským a politickým pluralizmom) otvorený predovšetkým voči tomu, čo sa páči zmyslom a telu (voľné mravy a nezáväzné vzťahy). Pseudo-hodnoty sú obľúbené obzvlášť preto, lebo pravda mnohých zväzuje, no zastieranie klamstiev sa im zdá kreatívnejšie a poskytuje im široký manipulujúci priestor. Iluzívne polopravdy však nedokážu nadlho nahradiť pravdu. Ľudia bez pravdy a hodnôt sa skôr-neskôr dostávajú do konfliktu sami so sebou a tiež s druhými. Takéto subjekty sa zakliesnia v prázdnote, odcudzenosti a veľkej osamelosti. Vidíme to napríklad na politických lídroch, ktorí túžia po stále väčšej moci a nadvláde nad inými, ale v skutočnosti sa ľudí stále viac boja (svedčia o tom ich opancierované autá, vysoké múry, ktoré im majú zabezpečiť bezpečnosť pred okolitým svetom, zábrany pred parlamentmi, pred prezidentskými palácmi a úradmi vlád). Absurdnou zbraňou mocných ostáva jedine narastajúca anti-hodnotová pýcha – matka všetkých nerestí, arogantnosť a spupnosť v dôsledku omámenia mocou, ktoré oponujú morálnym i humánnym cnostiam.
2. Nemýľme si vedu so pseudo-vedou
Poznanie hodnôt ovplyvňuje a kultivuje ľudské svedomie aj myslenie. Úlohou poznania, ktoré je výsadou ľudského intelektu a ľudskej aktivity, je ovplyvňovať praktické konanie. Systematické poznanie (s ohľadom na prísnu objektivitu) sa svojím exaktným obsahom identifikuje s polyvalentným slovom veda (scientia). Každá skutočná veda sa však opiera o pevné a dôstojné princípy, o logické objasnenia a o dôkazy. Veda má aj svoj špecifický predmet, povahu, bohatstvo, ktoré v sebe zahŕňa istotu, univerzálnosť a potrebu, ale tiež aj poslanie a cieľ či už špekulatívno-teoretický alebo praktický. Aristoteles vo svojich (porov. Analitici primi, I,2 71b) prihliadal tiež na logickosť dôsledkov, na užitočnosť, na legitímnosť a na potrebnosť vedy. Na základe jeho striktne racionálnych analýz možno povedať, že nie všetko, čo dnes pokladáme za vedu, je aj naozaj vedou. Ak cieľom vedy nie je objasnenie pravdy, ale zavádzanie druhých zo zištných dôvodov, jedná sa o pseudo-vedecké tvrdenia, ktorých cieľ je v konečnom dôsledku nečestný.
Aj v kontexte neoliberalizmu sú ľudia, ktorí si uvedomujú, že v komunikácii medzi vierou, vedou a morálkou existuje problém. Viera stojí na Božom zjavení a Božej autorite a na učení Bohočloveka Ježiša Krista. Božský intelekt transcenduje ľudský intelekt, no viera a rozum si nielenže neprotirečia, ale sa aj dopĺňajú. Viera teda nenástojí na dôkazoch. K viere stačí čisté srdce, preto môžu veriť aj malé deti a veľmi jednoduchí ľudia.
Veda, keďže je produktom nedokonalého ľudského intelektu, naopak, dôkazy potrebuje. Navyše, veda je v neustálom vývoji, čím potvrdzuje svoju nedokonalosť. Z tohto dôvodu ju nemožno absolutizovať, lebo sama v sebe zakúša mnohé obmedzenia. Príkladom toho je napríklad dlho vyzdvihovaná evolučná teória anglického vedca Ch. Darwina (1809 – 1882), ktorej sa nepodarilo vyvrátiť myšlienku nadprirodzeného Božieho plánu so svetom. Rovnako aj teória tzv. veľkého tresku má tiež svojho hýbateľa.
Medzi tým, čo je pravda a tým, čo je uskutočniteľné, je obrovský rozdiel. A práve tu je dôvod, prečo teológovia a kresťanskí filozofi opodstatnene skúmajú vzťah medzi morálkou a vedou. Mnohí veľkí vedci zmenili svoj život vďaka fascinujúcemu poznaniu pri výskume vesmíru, alebo aj ľudskej bunky, či stretnutiam s obetavými ľuďmi. Ľudia 21. storočia sa pýtajú, kde sú hranice toho, čo je dovolené? Kde je istota, že masívne propagované experimentálne vakcíny sú také dôležité, aby o nich dospelí ľudia nesmeli pochybovať, ale každý človek ich musel prijímať bez racionálneho úsudku a bez slobodnej vôle, ba dokonca už aj deti od piatich rokov? Nie sú to narýchlo vykvasení pseudo-vedci, ktorí za peniaze bohatých majiteľov farmaceutických firiem zapredajú vlastný národ a napokon aj vlastnú dušu?
V našich dňoch sa doslova prekračujú posledné hranice rešpektu voči Bohu, preto manipulácia s ľudskou mienkou a ľudskými životmi začína byť akútnym problémom. Hlbšie premýšľajúci ľudia vedia, že veda a právo potvrdzujú potrebu morálnych hodnôt, a to kvôli správnej životnej orientácii. Každý solídny vedec by si mal preto s veľkou pokorou uvedomovať vlastné limity, špecifickosť svojho povolania aj medze svojho poslania, ako aj zodpovednosť za to, že môže niekomu spôsobiť násilie a mnohým aj smrť. Morálny človek a vedec by mal cítiť vo svojom svedomí výčitku aj za to, že spôsobil smrť čo i len jedného človeka.
Ľudský život nie je závislý od experimentálneho vedeckého výskumu, ako sa nám to usilujú nahovoriť svetové politické elity. Ľudský život a život všeobecne existoval aj vtedy, keď veda a vedecký výskum ešte neboli. Veda negarantuje, že človek bude skutočne lepším a dokonalejším. Morálny život je možný aj bez vedy, no veda bez morálky a svedomia vyvoláva obavy a strach.
Skutočná veda, na rozdiel od pseudo-vied, je pokorná, nenárokuje si na to, že všetci sa sklonia a budú prijímať ich odporúčania bez toho, aby mali právo premýšľať, pochybovať a aj spochybňovať niečo, čo je proti ich svedomiu. Jednoducho povedané, iba vzájomný rešpekt viery, vedy a morálky vedie k akceptácii takých princípov, ktoré umožnia aplikovať vedecké poznatky v praxi bez obáv a so zreteľom na svedomie. Len tak možno predísť rizikám, ktoré poškodujú duchovnú, duševnú a aj fyzickú integritu ľudí, a rovnako tiež aj harmonickú rovnováhu a krásu života na zemi.
Záver
Etický relativizmus spôsobuje veľmi veľké problémy, ba v poslednom čase je problémové aj vyzdvihovanie ultra-progresívnosti, ktorá sa stala absolútnou normou a jedinou odpoveďou na všetko aj napriek tomu, že rozdeľuje ľudí a ničí jednotu v spoločnosti. Ako je možné, že to, čo bolo v minulosti považované za dobré, je v našich dňoch považované za príliš konzervatívne a v konečnom dôsledku aj za zlé? Aké objektívne dôvody existujú na takéto tvrdenia? Alebo azda, kto nekráča s davom, je jednoznačne zlý a nezodpovedný? Takéto trendy boli a aj sú nebezpečné v každom čase.
Pápež František 13. septembra 2021 na stretnutí s biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a katechétmi v Dóme sv. Martina vyzdvihol misiu sv. Cyrila a Metoda na našom území a tým podčiarkol, že to, čo bolo pozitívne v 9. storočí, zostáva pozitívne aj v našich časoch.
Rešpektovať slobodnú mienku a slobodné rozhodnutia ľudí je požiadavkou nadčasovou, lebo rešpekt je brzdou proti šíreniu nenávisti a ponižujúcim nálepkovaniam tých, ktorých videnie sveta je rozdielne. Politici 21. storočia (v globálnom rozsahu) majú tri znaky spoločné: sú veľmi netolerantní, nadradení až arogantní voči ľuďom a veľmi netrpezliví v uskutočňovaní svojich politických a často aj neetických zámerov. Hrajú sa na neomylných a pritom je ich moc len dočasná a oni tiež smrteľní. Zvečniť ich môžu len dobré a morálne činy, nie zlo. Zlé úmysly a podlé činy z nich môžu urobiť len tyranov podobných tým, ktorí ich predišli v predchádzajúcich storočiach.
[1] DOSTOJEVSKIJ, F. M. Bratia Karamazovovci I. Praha: Státní nakladatelství krásne literatúry a umění, 1965, s. 291.
[2] HREHOVÁ, H. Etický zmysel ľudskej identity a identifikácie v kontexte postmoderny. In: Acta Moraliia tyrnaviensia, III. Identita a identifikácia z pohľadu etiky a morálnej filozofie, s. 8-15.
[3] AKVINSKÝ, T. Summa theologiae, , I. q. 2, a. 3. Bologna: Edizioni Studio Domenicano, 1989.