nedeľa, 21 apríla, 2024
spot_img

Dva roky vojny, alebo pokoj, ktorý nechceme

Viem veľmi dobre, že tento text sa nie každému bude páčiť. Vôbec mi však nejde ani o „pozerateľnosť“, ani o „počúvanosť“, ktoré predávajú výskumné agentúry tomu, kto si ich pred-, pod-, za- platí. Chcem iba vyjadriť svoju mienku.

Dnešný svet je natoľko sužovaný vojnami a útokmi, že k nám bežným ľuďom sa len občas a úchytkom dostanú dobré správy. Jednou takou správou, ktorú odignorovali takmer všetky bojovou náladou posadnuté zdroje informácií, bolo, že hneď v prvých dňoch tohto roka bolo pri vzájomnej výmene zajatcov oslobodených 248 ruských a 230 ukrajinských vojakov. Bolo medzi nimi aj niekoľko civilistov a zdá sa, jeden americký vojak, ktorý bojoval za Kyjev so skromnou úlohou „inštruktora“. Výmenu sprostredkoval Katar. Šlo síce už o 49. výmenu zajatcov medzi bojujúcimi stranami, ale vzhľadom na zainteresovaný počet osôb to bola jednoznačne tá najdôležitejšia od začiatku konfliktu.

Tieto maličké kroky, ktoré sú beztak iba minimálnym prejavom ľudskosti dvoch znepriatelených strán, zostávajú systematicky utajované, ako keby to bola koordinovaná zaťatosť s cieľom hnať sa len a len do vojny. 

Vojna trvá už dva roky, nik však nehovorí ani o prímerí, tobôž o mieri. Tému pokoja však treba neustále predkladať s dobrou vôľou. Nastoľovať ju v presvedčení, že donekonečna bojovať neslúži ani jednej z rozhnevaných strán.

Je isté, že z pohľadu Ukrajiny Rusko Vladimíra Putina je agresor, ten, kto manu militari zaujal územie iných. Toto nikto nespochybňuje, tak ako na žiadnej mierovej konferencii nemožno spochybňovať právo Ukrajiny na vojensky obsadené územia.

Výzva na prímerie – možno zabezpečená prítomnosťou vonkajších síl, napríklad oddielov OSN sformovaných z krajín, ktoré nepatria do NATO – by určite nebola rozhodujúca. Dohoda bojujúcich strán o dočasnom zastavení bojov by však aspoň umožnila ušetriť ľudské životy, zamedzila materiálne ničenie a vytvorila by priestor na diskusiu o všetkých problémoch. Vieme, že v tejto chvíli napriek bojovým vyhláseniam, ktoré sa denne opakujú v Bruseli a v niektorých metropolách Európy, by prímerie viac vyhovovalo Volodymirovi Zelenskému ako Vladimírovi Putinovi. Ukrajina, jej armádne vedenie, si čím ďalej, tým viac uvedomuje, že sa jej nebezpečne stenčujú rezervy zbraní, lebo zahraniční „donori“, „obdarúvajúce krajiny“, sú čoraz menej ochotní podieľať sa na vyzbrojovaní ukrajinských ozbrojených síl a sú stále viac a viac znepokojení vývojom, kam sa vzniknutá situácia uberá. Isteže, jastraby v NATO budú protestovať, a tak isto budú namietať dodávatelia a výrobcovia zbraní, ktorí na tejto vojne zarobili už miliardy dolárov, ale niet pochýb, že verejná mienka v euroatlantickom priestore a predstavitelia iných krajín sú čoraz skeptickejší.

Nikto nechce vyznamenávať Vladimíra Putina, ani prijať „status quo“, ktoré vytvorila invázia, ale zdá sa málo uveriteľné, že Ukrajinci, hoci posilnení novými západnými zbraňami alebo americkými lietadlami F16, budú schopní vážne poškodiť nepriateľa, ktorý vedel čeliť oficiálnej izolácii, minulé leto odraziť protiofenzívu a fakticky sa vrátiť do stavu ofenzívy. Odhliadnuc od masívnej propagandy nemôžeme nekonštatovať: Rusko Vladimíra Putina veľmi neutrpelo dôsledkami euroatlantických sankcií, má úzke spojenectvá smerom na Východ, znásobilo kontakty s arabským svetom a s krajinami BRICS-u a, predovšetkým, čiastočne položilo na kolená západoeurópsku ekonomiku, ktorá sa len s ťažkosťami spamätáva bez [lacného] ruského plynu.

Bolo by to hlúpe popierať, aj keď – opakujem – nie preto by sa malo akceptovať podmanenie území zo strany Rusov, ale rozhodne nastal čas rozhýbať diplomaciu, začať rokovania, overovať každú možnosť, aby sa vytvorila – napríklad – nárazníková zóna pod medzinárodnou kontrolou.

Vladimír Putin sa nemusí javiť ako víťaz, ale zároveň by bolo hlúpe považovať ho za porazeného, pretože ním nie je, či sa to medzinárodnej tlači páči alebo nie.

Proti námietke, že „ak dnes Vladimír Putin pohltí Ukrajinu, zajtra pohltí celú Európu“, stoja holé fakty i samotné záujmy Rusov – urobiť to by nebolo žiadnou strategickou či vojenskou výhodou ani výhodou pre získavanie surovín.

Okrem toho Vladimír Putin si dáva veľký pozor na to, aby priamo neprovokoval NATO, a to napriek masívnej pomoci, akú aliancia poskytla a poskytuje Ukrajine.

Aj preto, že je tu ďalšia, veľmi dôležitá otázka, ktorá skôr či neskôr prepukne a ktorú napriek všetkému začíname cítiť zo západných mienkotvorných médií: Aká je skutočná transparentnosť moci v Kyjeve? Nejestvuje žiadna oficiálna správa, nejestvuje nijaký prieskum, ani nikto neodprisahá, že jedna časť rôznych pomocí a rozmanitých zbraní dodaných na Ukrajinu nekončí v tretích rukách, teda tam, kde nemá, alebo že tradičná ukrajinská korupcia akoby úderom čarovného prútika zrazu zmizla. Možno niekto iný, napríklad daktorí z iniciatívnych  europoslancov, by chcel vedieť aj niečo viac o demokratickej situácii Ukrajiny, kde „demokraticky“ vylúčili parlamentnú opozíciu a politické voľby „demokraticky“ tiež odročili ad kalendas græcas, teda na neurčito.

Okrem iného by prímerie či aspoň dočasné zastavenie bojov znamenalo pre Kyjev prísun fondov na rekonštrukciu krajiny, zlepšilo by materiálnu situáciu civilného obyvateľstva a zastavilo by závratný nárast padlých na oboch stranách.

Prečo je o tom zakázané hovoriť?

Aký zmysel má pokračovať v pozičnej vojne, v bojoch na pozíciách, ktoré sú po dvoch rokoch de facto vykryštalizované? Cui bono, cui prodest? Kto chce nový Verdun, nový Stalingrad? Komu inému vyhovuje pokračovať v takomto konflikte, ak nie výrobcom zbraní?

Nechápem, prečo sa nezačnú zvažovať alternatívy, ktoré by šli ponad každodenné obviňovania, v ktorých je Rusko a Vladimír Putin takmer vždy tá „zlá“ strana a Ukrajina a Volodymir Zelenskyj tá „dobrá“ strana.

Z pohľadu národa, ktorý inváziu podstupuje, je to aj pochopiteľné, aj spravodlivé. Je odsúdeniahodné, ak Rusi zabíjajú ukrajinských civilistov, ale vieme, čo sa deje na druhej strane? Nevieme nič, pretože nikto nám to nepovie alebo nechce povedať.

Základom musí byť vnímanie, že mier je dobro, že pokoj treba chcieť, niekedy aj s obetovaním časti svojich oprávnených ašpirácií a legitímnych práv! Kedy pochopíme, že zmier  môže byť výhodný pre všetkých?

V roku 2024 predsedá G7 Taliansko, kolíska humanizmu a renesancie, zakladajúci člen EÚ. Bude mať odvahu rozbiť zaužívané schémy? Nebude sa obávať „oficiálnej“ izolácie? Ľudské životy sú predsa najväčším dobrom! Za pokus by to predsa stálo, veď pokúsiť sa neuškodí, prinajhoršom rokovania stroskotajú a nič sa nedosiahne. Treba mať odvahu neskrývať signály pokoja, ktoré prenikajú aj z Moskvy, nepochovávať ich hneď s hrôzostrašnými posolstvami proti nepriateľovi, pretože nakoniec – ako hlása pápež František a mnohí pred ním – vojna je vždy porážkou všetkých, aj toho, kto má pravdu.

Jozef M. Rydlo

- Podporte nas -
Externý Autor
Externý Autor
Externí prispievatelia.
SÚVISIACE ČLÁNKY

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie od autora

Najčítanejšie (všetci autori)