nedeľa, 19 mája, 2024
spot_img

Predvolebný príhovor (Posolstvo z nemocničného lôžka)

Nasledujúce riadky nie sú posielané len ako zamyslenie, ale aj ako vyhodenie smerovky pred križovatkou. Bez zaváhania, rázne, ako sa bude pýtať v onen blížiaci sa deň pravdy. Tam za plentou. S možnosťou využiť to krásne a vznešené „bremeno“, ktoré tu na Slovensku (ešte) máme, ktoré nám ešte nevzali – právo voľby. Sväté právo diktované duchom slobodného človeka..

S možnosťou „zapojiť do hry“ ten potláčaný a zastrašovaný ľudský fenomén, pamäť, túto vzácnu ľudskú entitu, ktorá je spojivom dneška s minulosťou, a ktorá spolu so svedomím otvára tie správne dvere do budúcnosti. A ktorá budí veľké obavy a kole oči prítomným dobovým víťazom, píšucom na krátkom úseku smutné svedectvo našich národných dejín..    

Toto je kľúč do vonkajších dverí, ktoré budeme otvárať v onen sľubný deň D. V prvom rade však kľúč do vnútra každého z nás, k pamäťovej stope, aby sme otvorili myseľ ako „dátovú pumpu“, a uvoľnili v krátkej chvíli cestu potláčaným a umlčiavaným myšlienkam. Retrospektívne, na ten vekom zanedbateľný a predsa tak predlhý 3-ročný tok času, ktorý sme prešli. Spôsobom podobným, ako je to známe o čase spustenia filmu zaznamenaného v pamäti človeka počas klinickej smrti..

Chvíle pravdy, ktorá – dnes  – tak veľmi a tak smerodajne pripomína uhasínajúci život väčšieho a dôležitejšieho organizmu ako je človek. Slovensko. Umierajúce, spomínajúce. A predsa chcejúce žiť. Už inak, byť iné, pravdivejšie voči sebe a svojmu okoliu. S predsavzatím, že, ak sa po podarenom reštarte obnovia jeho vitálne funkcie, bude mať jeho život iný zmyslel, jeho pokračovanie iné priority.

A keďže čas umierania dokonáva, je príhodný čas využiť túto vzácnu chvíľu bdenia „na lôžku“ na krátke premietnutie „filmu“, obrázkov zo života, ktorého sme boli súčasťou. V zrýchlenom pohybe času. Na poučenie, na sebareflexiu, ale aj na vyvodenie zodpovednosti. Tentokrát – nie tej, smerovanej na našu adresu, o ktorej sme  počúvali pravidelne z paláca ako prichádzajúce volanie z minaretu na piatkovú pobožnosť. Ale tej spätnej, poctivej, ako prináleží suverénovi štátnej moci. Ako mu nezvratne patrí. Ako patrí len nám..

Zároveň so svetlými myšlienkami dajme „na-voľno“ svojmu vnútornému hlasu. S počiatočným malým písmenom, zato s veľkým pre (našu) spoločnú vec. Pre vec vlastného národa, republiky…

Chcejúceho žiť v štáte ako doma a nie v „krajine“. Chcejúceho žiť podľa vlastných predstáv a potrieb a nie ako cudzorodé prevodové koleso na lodi s najatými kormidelníkmi, a s cudzou vlajkovou na lodnom stožiari..

A to nejde inak, ako vrátiť sa na začiatok. 

K hodnotám starým vyše 2000 rokov, generovaných od príchodu našich vierozvestov na náš vlastný obraz. K obsahu  tých najsvätejších a najprirodzenejších PRIKÁZANÍ pre človeka. Bez rozdielu náboženského presvedčenia. Tých, ktoré sú pravidlami na žijúcom ihrisku. I jeho neprekročiteľnými mantinelmi. Tými, ktoré stratili v tomto chorom organizme akúkoľvek funkciu a význam v živote. Ba ich búranie sa stalo novodobým cieľom, novodobými stvoriteľmi nového sveta – vedomým nahrádzaním a určovaním nových azimutov správania sa .. 

Počnúc klaňaním sa novým „bohom“, stavaním nových ideologických „modlí“ – s nenáležitým, neúprimným a nepoctivo vyzdvihovaným „nepokradneš“..

Zatláčaním, na okraj spoločnosti vytesňovaním najvzácnejšieho spojiva ľudstva, i jeho možného zachovania – RODINY, s otcom a matkou, spolutvorcami života. Tej rodiny, s ktorej „identitou“ má dnes problém už aj „vykričaný demokrat“, praktizujúci katolík. S tým životom, s ktorého určením počiatku je napodiv dnes problém.

Aby sa už aj „novozákonné“ prikázanie „nezabiješ“ stalo v mediálnom ohlase iba rutinnou správou dňa. Aby sa aj „starozákonné“ „nezosmilníš“ stalo viac vecou osobnej prestíže ako odsúdenia hodnou praxou v očiach verejnosti.

A aby sa dnes „krivé svedectvo“, čoby novosvetské kajúcnictvo stalo orgánmi trestného konania nemravne využívanou „pridanou hodnotou“. Ba čo viac, už dnes vládnou mocou, účelovo tolerovaným nástrojom na odstránenie „straníckeho protivníka“..

S novo sa udomácneným „hodnotovým vrcholom“, cieľavedome podsúvaným a vyzdvihovaným „najintegrovanejším“ zlom bytia a žitia –  túžbou po majetku, a s ňou ruka v ruke so žiadostivosťou bez hraníc – mať moc a chuť po „zakázanom ovocí“ všetkého druhu. A užívať, ako vrchol blaha „človeka-súkromníka“, ktorému sa verejné blaho stratilo z dohľadu..                

PRETO je potrebný reštart tohto „nezdravého organizmu“.

Vypnúť. A zapnúť nanovo..

Dajme preto šancu revitalizácií pacienta, Slovenska. Jeho rekonvalescencii..

Na začiatok odstránením nefunkčných chorých orgánov tela, vysporiadaním sa s cudzokrajnými cudzopasníkmi, priživujúcich sa na jeho tkanivách. A poznajúc jeho príčinnú anamnézu  – s potrebou prijatia novej receptúry na obnovenie jeho zlyhávajúcich životných funkcií.

S vedomím, ktoré by nemalo chýbať za plentou nikomu. Nikdy. Najmä nie v zlomových chvíľach národa, teda ako dnes. Ako vtedy..

„Verní sebe, svorní napred..“

Na margo dnes už osudovej potreby vzájomnej svornosti, zomknutia sa všetkých pronárodných síl v záujme neprepadnutia ani jedného hlasu – je potrebné si uvedomiť, že každý takýto hlas je hlasom odovzdaným na oltár „cudzej vlasti“.

Že každý, kto – bez ohľadu akokoľvek morálne odôvodnený a šľachetný úmysel – odovzdá vopred „prepadnutý národný hlas“ – hlasuje v tejto historicky ojedinelej chvíli ruka v ruke s tými, voči ktorým sa verejne vyhraňuje.

Lebo ten prepadnutý  hlas nie je dnes čisto účelovým výsledkom výplodu prieskumných agentúr, akoby sa navonok, dosť plytko mohlo zdať, ale je výsledkom niečoho horšieho, obludnejšieho. Dlhodobo, premyslene fungujúcej stratégie marketérov. 

Lebo je preukazným dôsledkom niečoho, s čím nemohol Montesquieu pri známom trojdelení verejnej moci ani snívať. Existencie novej štvrtej (vládnej) dimenzie v štáte – médií, ktoré dnes hrajú na verejnej scéne prvé husle. Tie, ktorým sa dnes podarilo ľuďom bez „hudobného sluchu“ nakukať, kto hrá „falošne“. Odkukajúc od Josepha Goebbelsa ako to urobiť uveriteľne.

Ako urobiť zo zakukleného Progresívneho Slovenska (nemravný) vzorec novej „kultúry“ života,  ako urobiť z  bezcharakterného hochštaplera – tolerovaného „demokrata“. A z národne a kresťansky zmýšľajúceho človeka – zámerného fašistu..

Preto je pre prítomnú budúcnosť potrebné voliť nielen srdcom, ale predovšetkým hlavou..

LEBO dôvod pre uprednostnenie hlavy pred srdcom tkvie pre národne zmýšľajúceho v zvládnutí súkromnej pasce boja motívov. Voliť ako káže vlastné (súkromné) presvedčenie, alebo vidieť za roh.  

Lebo tá ozajstná (verejná) pasca na voliča (za rohom) je dnes nastavená na opozične zmýšľajúceho človeka inde. Je maskovaná v spočívajúcej „obojpohlavnej DNA“ dnešného neopomenuteľného jazýčka na volebných váhach. Na čele s neskrotne ambicióznou osobou, ktorá len ťažko odolá pokušenie ponuky, ktorá sa neodmieta..

Toto je gordický uzol volebného dňa, na ktorý dnes existuje jediné riešenie. Voliť hlavou, ktorá vie, ako prikloniť misku váh na svoju stranu. A pri zapojení výlučne len ľavej mozgovej hemisféry národne a kresťansky zmýšľajúcich aj to, ako ten „jazýček na váhach“ nebude ďalej váhať, na ktorú stranu sa prikloniť..

Lebo v opačnom prípade zostane len dobrý pocit jednotlivca. A „skupinový“ štátny príspevok zostane len ako holub na streche..     

Laco Kopál

- Podporte nas -
Externý Autor
Externý Autor
Externí prispievatelia.
SÚVISIACE ČLÁNKY

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie od autora

Najčítanejšie (všetci autori)