štvrtok, 30 júna, 2022
spot_img
ÚvodCiele, priority, zásady, koncepcieSlovanstvo a svet súčasnosti

Slovanstvo a svet súčasnosti

(Pocta Ľudovítovi Štúrovi)

Stáva sa iba veľmi zriedka, že sa v jednom človeku šťastne stretnú toľké danosti a talenty, ale aj taká nezlomná sila vôle a odhodlania spojená s charakterom vzácnej čistoty a pevnosti, pritom aj toľká úprimnosť, nezištnosť, vernosť a obetavosť  v službe svojmu národu a zodpovednosť pri konaní si svojich povinností… ako v osobnosti Ľudovíta Štúra. Osobnosti natoľko výnimočnej a obdivuhodnej, že sa – a opodstatnene – stala a natrvalo zostáva nadčasovou autoritou slovenských, slovanských aj širších európskych dejín. A zostáva aj trvalým vzorom už za života rešpektovanej autority, ktorá príkladom svojho osobného života aj konaním a dielom rozhodujúcou mierou iniciovala aj určovala dejinotvorné pohyby slovenského národa – najmä generácie slovenskej inteligencie – a oprávnene jej dala či skôr poskytla svoje meno, ktorým sa zapísala do dejín ako  „Štúrovci“. V čom tkvie nadčasovosť autority tohto velikána?

Tak ako u každého skutočného velikána, tkvie predovšetkým v jeho osobnom príklade života, ktorý sa stal vzorom. A nielen pre jeho súčasníkov. Však nielen tým. Pôvodnosťou svojich myšlienok  priamo a bezprostredne „za pochodu“ určoval pohyb aj smerovanie slovenského národného života  a bol mierou jeho kvality.

- Podporte nás -

Navyše Štúr ako filozof tvorca ideí a koncepcií, pritom aj vedec, novinár ,organizátor básnik, predovšetkým však  vodca generácie sa odovzdal – a  odovzdal sa   bezvýhradne – svojmu národu nielen „do služby ducha“. Odovzdal  sa mu celý a celým svojim životom. Určite najmä preto dokázal nielen nadchnúť, ale aj viesť celú národne prebudenú a uvedomelú časť slovenskej inteligencie. Nezastupiteľnosť  úlohy inteligencie v organizme národa a z tohto určenia vyplývajúca zodpovednosť bola pre Štúra – „suprema lex“.

Ako predovšetkým duchovný vodca k svojmu nespornému organizačnému talentu priradil či skôr predradil talent vysoko intelektuálne fundovaného ideotvorcu, čo potvrdzujú aj jeho výroky.

Pre  charakteristiku jeho  generácie  najtypickejším  a  aj  najznámejším  je   Štúrov  výrok  „My chytili sme sa do služby ducha a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú“. Kto pozná životné osudy tejto – hviezdami prvej veľkosti bohato obdarenej – generácie vie, že tento výrok bol a zostal výrokom priam prorockým. Pritom rovnako vznešeným až „nadoblačným“ ako aj  ukotveným v realite života, ktorú príslušníci tejto generácie a napĺňatelia tohto výroku a hesla zároveň  prežívali. Áno, bola to cesta skutočne – v mnohom až do krvi  drásajúco – tŕnistá!

Naša konferencia „Slovanstvo a svet súčasnosti“ však nie je venovaná tŕnistým cestám jeho života, ale jeho odkazu. Konkrétne  tomu, čo príkladom svojho života aj významom svojho diela odkázal svojim pokračovateľom a zároveň aj slovenskému národu a celému Slovanstvu.

            My,  naše združenia slovenskej inteligencie ako programoví pokračovatelia všetkých generácií národne uvedomelej slovenskej inteligencie – teda aj Štúrovcov – máme  k Ľudovítovi Štúrovi bezprostredný a bytostný vzťah, lebo tvorí neoddeliteľnú súčasť slovenského  historického vedomia  aj  národného sebavedomia. Svojim životom a dielom je Ľudovít  Štúr  ideálnym vzorom a zároveň  aj  stálym inšpiračným a motivačným zdrojom našej činnosti. Patrí  k erbovým osobnostným symbolom slovenského ducha a charakteru  v jeho najvznešenejšej, vysoko  humánnej  a hodnototvornej  podobe. Náš aj môj osobný vzťah k Štúrovi a jeho generácii dokazuje  aj nasledujúca  udalosť.  

            Keď sme bojovali za zachovanie pamätníka Štúrovcov na jeho pôvodnom mieste – na nábreží Dunaja v Bratislave, ktorej meno dali práve Štúrovci  – a keď sme zároveň protestovali proti jeho nahradeniu sochou habsburgskej panovníčky Márie Terézie, nielenže som ako prejav vďaky a úcty k Štúrovi a jeho  generácii  napísal báseň „Orlom tatranským“ , ktorá sa v inkriminovanom čase recitovala pod ich pamätníkom, ale uverejnil som aj  Stanovisko, v ktorom sa okrem iného píše : „Pre slovenský národ, jeho dejiny, kultúru a jazyk – najmä však pre jeho emancipačný zápas, ktorého výsledkom je obnovenie štátnej samostatnosti a súčasný status slobodného subjektu medzinárodného práva – má štúrovská generácia nepomerne väčší význam ako všetci králi, ktorí kedy na Slovensku vládli.“

            Tak ako on nám ako národu vytýčil výšky „orlov tatranských“, tak aj prirovnanie Štúra a jeho generačných druhov k týmto symbolom výšok – v tomto  prípade  výšok ľudského ducha – vôbec nie je nadnesené. Naopak, je zaslúžené a opodstatnené.

            Slová, akékoľvek slová obdivu či aj tie najhonosnejšie prejavy úcty sú však pre velikánov Štúrovho významu nedostatočné. Ak si ich chceme skutočne uctiť, treba v duchu ich odkazu konať. Ako sme konali my, naša generácia slovenskej  inteligencie ? 

Mali sme to šťastie aj tú česť, že to bola naša generácia, kto mohol naplniť – a aj naplnil – sny a túžby, ale aj odkaz štúrovskej generácie. Generácie, ktorá dala Slovákom prvý politický program a dokázala  –  aj so zbraňou v ruke  „na poli cti a slávy“ – za svoje ideály a práva svojho národa bojovať a obetovať životy.

            My sme vlastnú krv prelievať nemuseli. Možno aj preto, že sme to boli práve my – slovenská inteligencia – kto sa postavil na čelo zápasu o našu národnú rovnoprávnosť a vtlačil mu pečať kultúrnosti, argumentačnej vecnosti a ústavnosti, čím sme našim oponentom vyrazili z rúk nebezpečnú a účinnú zbraň, ktorou by bolo kompromitovanie nás, našich spôsobov a prostredníctvom toho aj našich a národných cieľov.  Skrátka – zobrali sme im vietor z plachát a jeho silu sme použili na zavŕšenie stáročného zápasu nášho národa za slobodu a rovnoprávnosť.  Tým sme sa aj pre ostatné národy stali vzorom – ako by mali „nekrvavo“ riešiť vzájomné  spory a presadzovať  svoje práva a záujmy.

            Mnohé zo Štúrovho – tak ako aj z nášho – odkazu  zostane  dobové, ohraničené poznaním a úrovňou  zrelosti  v  aktuálnej  etape spoločenského vývoja. To skutočne veľké však  pretrvá ako nadčasové. Čo z odkazu Ľudovíta Štúra  pretrvalo živé dodnes?

            Predovšetkým – hoci nie výhradne –  je to osobný príklad  jeho čestného a statočného života.  Príklad  a vzor zásadovosti a principiálnosti za každých okolností,  bezvýhradnej oddanosti  a obetavosti, výnimočnej tvorivosti a vytrvalosti  pri presadzovaní prirodzených práv a životných záujmov svojho národa, ale aj Slovanstva. Práve tento mimoriadne rozvinutý a do  výnimočnej  čistoty a pevnosti vykryštalizovaný ľudský rozmer jeho osobnosti robí z  Ľudovíta Štúra nielen kľúčovú dejinotvornú osobnosť, ale aj nadčasovú morálnu autoritu . 

            K prejavom  našej  úcty k odkazu tohto- pre náš súčasný jazyk  najvýznamnejšieho –  kodifikátora  spisovnej  slovenčiny, ktorým Ľudovít Štúr bezpochyby je, patrí aj náš generačný zápas za dôstojné postavenie slovenčiny ako štátneho jazyka Slovenskej republiky“, ktorého sme sa zúčastnili doslova „v prvej línii“ na námestiach Bratislavy. A to nielen organizovaním, ale aj vedením celonárodných zhromaždení na jeseň v roku 1990.  Dokonca sme  neváhali siahnuť  aj ku krajným nátlakovým akciám, akou bola – dnes už pamätná- protestná hladovka. Áno, ešte  na konci druhého tisícročia, na  jeseň  v roku 1990, boli Slováci donútení – a to nie cudzou mocou, ale vlastnými predstaviteľmi ! – držať protestnú hladovku za to, aby ich jazyk bol uznaný za štátny jazyk na území ich odvekej vlasti…

            Ďalším  bezprostredným  nadviazaním a oživením, ale zároveň aj obohatením odkazu Ľudovíta Štúra a jeho generácie, bolo „ obnovenie SNR 1848“. Tento slávnostný akt uskutočnila našimi združeniami vytvorená Slobodná rada slovenského národa 1. mája 2004  na Devíne „v deň vstupu EÚ na výsostné územie SR“.Touto  formuláciou  sme charakterizovali vstup SR do EÚ s vedomím, že od tohto dňa nás  bude chrániť už iba vlastná vôľa, odhodlanosť a schopnosť zachovať  si  svoju identitu, jazyk  a kultúru“, aby sme nezanikli v projekte  tzv. európskej integrácie –  v skutočnosti však naplánovanej unifikácie . Ako dnes dokazuje úplné zlyhanie predstaviteľov EÚ pri bránení tzv. schengenskej hranice,  presadzovaní záujmov svojich členov a ochrane európskej civilizácie – mali sme pravdu my a  nie  ilúziami a  „eurosľubmi“  pobalamútení  tzv. euronadšenci…

            Vznik obnovenej SNR – ako  „parlamentu cti a svedomia slovenskej národne uvedomelej inteligencie“ – potvrdilo 183 osobností slovenského verejného kultúrneho aj politického života „Devínskou prísahou“. Týmto našim generačným vkladom sme obohatili, navrstvili  štúrovskú tradíciu vzťahujúcu sa na Devín –  ako kultový symbol Slovanstva –  o nový  autentický prínos. 

            Napokon môžeme oprávnene konštatovať, že prakticky celá – dnes už vyše 25. ročná – činnosť združení slovenskej inteligencie KORENE, Slovakia  plus aj obnovenej SNR je nielen  programovým pokračovaním odkazu Štúrovcov a ďalších generácií slovenských vzdelancov „na čele zápasov v službe národu a vlasti“, ale aj napĺňaním zmyslu slovenských dejín.

            Dôkazom organickej, ale aj programovej spätosti našej generácie s odkazom Ľudovíta Štúra je aj naša konferencia “Slovanstvo a svet súčasnosti“ venovaná odkazu tohto velikána. 

Ľudovít Štúr spoločenské pohyby svojej doby nielen inicioval a organizoval, ale aj charakterizoval   a  tak  –  svojimi slovami aj výrokmi – zapisoval do dejín.

Už    Štúrovo  erbové heslo „My chytili sme sa do služby ducha a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú“ dokazuje jeho prijatie zodpovednosti predstaviteľa inteligencie národa, ale aj uvedomenie si  prekážok na ceste k vytýčeným cieľom. Vedel, uvedomoval si, že osudom inteligencie nie je konformita s mocou, ale oponujúci protiprúd.  Protiprúd  proti  arogancii moci, presile nevedomosti, ale najmä ľahostajnosti prevažnej väčšiny populácie, ktorá sa prejavuje  v každom období a v každom spoločenstve. Napriek často až život ohrozujúcej  “tŕnistosti“ tohto poznania  nikdy  neustupoval z cesty za vytýčenými cieľmi a vždy konal zásadovo a  principiálne na prospech svojho národa aj Slovanstva.

Aj my a naše združenia slovenskej inteligencie – inšpirovaní  Štúrom – sme dobrovoľne, vedome a programovo prevzali „príslušný podiel odbornej a morálnej zodpovednosti, ktorá vyplýva z postavenia inteligencie v demokratickom a právnom štáte“.

Štúr  ako  predovšetkým  duchovný vodca  považoval  duchovný   život  za prvotný. Dokazuje to aj jeho výrok  „Kým duch v národe, národ žije“.  Uvedomoval si  a správne konštatoval, že kým žije  vôľa , odhodlanie a schopnosť aj ochota  prekonávať prekážky a ísť za vytýčenými cieľmi, spoločenstvo má nádej žiť a vyvíjať sa. Ako však  s tou nádejou bude zaobchádzať, to je už otázka najmä pre duchovné  elity národa. A k tým sa Štúr – ako vzorový intelektuál –  vždy hrdo a aj oprávnene  hlásil. Najmä praktickými výsledkami svojej  práce, ale aj až prorockými  predpoveďami, ktoré sa podarilo naplniť až našej generácii!

„Málo troviť, veľa tvoriť a učiť sa!“  Toto múdre a nadčasové  heslo je zároveň východiskom aj zo súčasnej pasce tzv. konzumného životného štýlu a má čo povedať najmä súčasnej mladej generácii, ktorá je cieľovou skupinou tých, ktorí sa snažia, buď ovládnuť a podriadiť si tvorivé zdroje ľudského intelektu, alebo ich zadusiť  balastom konzumnej povrchnosti a duchovnej prázdnoty.  Sám Štúr bol stelesnením tohto hesla, ktorého zmyslom je materiálna skromnosť, zato však vysoká  intelektuálna náročnosť a nabádanie k sústavnému osobnostnému rastu a zdokonaľovaniu sa.

Nanajvýš aktuálne je v súčasnosti aj Štúrovo  vyjadrenie  “Cieľ náš by mal byť zachovať ríšu rakúsku? Náš cieľ je zachovať nás! Najprv musíme slúžiť sebe, potom iným. Dosiaľ Rakúsko stálo a my sme hnili. Čo by nám povedal svet, keby sme o viac nestáli, len o zachovanie Rakúska? Pádom Rakúska nepadáme my“. Či táto odpoveď  vtedajším  „austroslavistom na slovanskom zjazde 1848 neplatí aj na našu  súčasnú integráciu v  EÚ?  Tej EÚ, ktorej vedenie  – tak ako habsburgské  vedenie  monarchie pred jej zánikom – zlyhalo natoľko, že to už ohrozuje aj samotné základy  celej európskej civilizácie!

„Kto sa sám neopúšťa, nebýva opustený“. Sebadôvera a spoliehanie sa predovšetkým na vlastné zdroje,  sily a schopnosti nám pomohla prežiť  aj – mnohými našimi neprajníkmi  už neraz  predpovedanú – „národnú smrť“.

My Slováci – „príslušníci národa  tvorcov hodnôt a nie ich ničiteľov,  národa  tvorcov hodnôt, ktoré od počiatku našich dejín civilizovali Európu a svet“- však nie sme odkázaní iba sami na seba. Sme aj súčasťou  veľkej rodiny slovanských národov,  s ktorými máme spoločnú identitu, podobnú mentalitu aj jazyk a kultúru. Národov, z ktorých  mnohé majú aj podobné problémy a záujmy ako my.  Preto by sme ich  mohli a aj  mali riešiť spoločne  na náš spoločný prospech. Práve  to je aj hlavným  zámerom  našej  konferencie, z ktorej, veríme, že sa stane „Stála konferencia slovanskej inteligencie“ a bude každoročne pokračovať -vždy v inom hostiteľskom slovanskom štáte – v napĺňaní nášho dejinného poslania.  A nepochybujme  o tom, že Ľudovít Štúr by s tým rozhodne a nadšene  súhlasil!

„Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí!“  Tieto ako povel presné, jasné a odhodlané slová prirodzeného vodcu celej generácie nesúcej jeho meno ,nepotrebujú žiaden ďalší komentár. Potrebujú však  spoločnú -tento raz celoslovanskú- podporu všetkých  síl a schopností ,aby Slovanstvo  nepremeškalo svoju  súčasnú  neopakovateľnú  historickú príležitosť. A v tejto súvislosti treba zdôrazniť dve  –  pre nás veľmi podstatné –„ nadčasové“  Štúrove  predpovede.

Správne vycítil, odhadol aj predpovedal, že príde „úpadok Západu“. V súčasnosti sme svedkami jeho vyvrcholenia  rozkladom  hodnotového systému tzv. západnej civilizácie. Že sa to týka aj nás, Slovákov? Žiaľ ,áno. Však „srdce Slovanstva“ -a teda aj nádej -je na Východe .  Traduje sa predsa ,že – Ex oriente lux !

Rovnako správne Ľudovít Štúr pochopil a aj predpovedal kľúčovú úlohu Ruska ako garanta budúcnosti Slovanstva. A nemýlil sa ani v tom . Rusko – či už cárske, sovietske a napokon aj súčasné demokratické – hlavným garantom Slovanstva zostalo. Hlavným, dnes však už nie jediným.

 Určujúcim a rozhodujúcim garantom pre ďalší rozvoj a budúcnosť Slovanstva je dnes  spoločná vôľa, odhodlanie, ale najmä dohoda a spolupráca slobodných slovanských národov a ich štátov.

  Len spoločne  dokážeme  zachovať  si a rozvíjať svoju -individuálnu národnú aj spoločnú-  slovanskú identitu, kultúru a jazyk .Len spoločne dokážeme byť a zostať Slovanmi v tej podobe ako sme sa svojim úsilím v priebehu dejín vyvinuli a s dôrazom na rozvoj našich kladných tvorivých vlastností pokračovať vo svojom vývoji k vytýčeným ideálom a cieľom.  Toto Štúr vedieť nemohol.  Vieme to však my – jeho pokračovatelia – a sme povinní podľa toho aj konať!

Verme, že múdrosť jeho odkazu zostane živá  aj naďalej. Živá a inšpirujúca  pre všetky  ďalšie generácie jeho obdivovateľov, ale najmä pokračovateľov, aby nám ukazovala správny smer  k vytýčeným cieľom. Napríklad aj k tomu dávno predpovedanému „veľkému veku Slovanstva“.

Na ceste k jeho uskutočneniu  by sme však  mali v prvom rade definovať  hlavný predmet konferencie, ktorým je Slovanstvo. Tento pojem má a môže mať mnoho definícií, mal by mať však iba jeden skutočný pravdivý a nemeniteľný obsah. Som presvedčený, že sa k nemu – k  jeho pravdivej  podstate – spoločne dopracujeme. Ako vnímam a chápem pojem                     „ Slovanstvo“ ja?

            Slovanstvo  je  prirodzené,  geneticky,  kultúrne a jazykovo  spríbuznené  mnohonárodné spoločenstvo a pôvodný,  jedinečný       a  neopakovateľný,  historický         a   kultúrny   jav   tvoriaci  svojim  osobitým   prínosom  základnú  súčasť  európskej   civilizácie  a ľudstva.  Slovanstvo  svojou  hodnototvornou  činnosťou  plní  nezastupiteľnú   úlohu  v organizme  ľudstva, čím  sa   podieľa  na   jeho   celistvosti    a  funkčnosti    umožňujúcej mu  plnohodnotne   plniť  si  svoju  úlohu  v systéme  života  a  sveta.

            Slovanstvo, tak ako  všetko prirodzené,  pôvodné,   jedinečné  a   neopakovateľné,  čo  tvorí  celistvosť a funkčnosť, ale  aj   bohatosť   systému   života  a  sveta,  je  zároveň     aj  nenahraditeľné   a   zánik   takejto  súčasti  by  bol  prinajmenšom  ochudobnením   ľudstva  a  jeho  jednoty  v  mnohorakosti  ako  sa v priebehu vývoja vytvorila.

              Preto  je prirodzeným  záujmom  všetkých ľudí a ich spoločenstiev  – v prípade Slovanstva však predovšetkým  Slovanov  –  aby  v  zmysle základného  inštinktu živej   hmoty,  ktorým  je  pud  sebazáchovy, chránili  jeho  existenciu  a posilňovali  jeho  životaschopnosť .  Potrebnú  jednak  na   budovanie  a zabezpečovanie    budúcnosti  Slovanstva  a   zároveň  aj na prospech   celého  ľudstva . Čo sú priority našej budúcnosti?

                        Aby sme mohli napĺňať odkaz Štúra a ďalších velikánov, ale aj zmysel našich – slovenských aj slovanských – dejín a úspešne v tom pokračovať, musíme si nevyhnutne a neodkladne usporiadať naše vzájomné „vnútroslovanské“ vzťahy, aby mali skutočne bratský charakter. Až potom môžeme   vytvoriť  vnútorne  pevne integrované spoločenstvo motivované  a spojené ideou spoločného prospechu, ktoré bude schopné  riešiť vlastné problémy  aj odolávať vonkajším tlakom.

            To je však možné iba vtedy, keď sa zbavíme negatívnych stereotypov minulého vývoja – najmä  závislosti na cudzích  koncepciách – a vytvoríme si vlastnú koncepciu nášho života a  stratégiu jeho dlhodobo perspektívnej budúcnosti.

            Pre túto kľúčovú úlohu je potrebné vytvoriť si vlastný systém hodnôt vychádzajúci z našej mentality a zároveň sa zbaviť cudzorodých vplyvov, ktoré negatívne ovplyvňujú náš vývoj. V súčasnosti najmä západom vnucovaného tzv. konzumného životného štýlu, ktorý už infikoval väčšinu sveta a spôsobuje globálne škody nielen na životnom prostredí, ale aj na vedomí čoraz väčšej časti ľudstva.

            K prioritám patrí aj všestranná ochrana a podpora normálnej, čiže funkčnej a svoje úlohy si zodpovedne plniacej rodiny a propagácia výchovy k rodičovstvu. Pričom výchovu mladej generácie – ako jej prípravu na život – treba považovať za najdôležitejšiu ľudskú činnosť! Zároveň treba zaviesť výchovu k prirodzenému vlastenectvu a  formovanie kladného vzťahu k vlastným hodnotám nášho historického a kultúrneho dedičstva do všetkých typov škôl a podporovať ju aj prostredníctvom verejnoprávnych médií.

            Ak Slovanstvo zvládne tieto úlohy má jedinečnú historickú príležitosť prevziať civilizačnú štafetu ľudstva a naplniť tak zmysel svojich dejín a opodstatniť zmysel svojej existencie.

            Situácia v EÚ sa stáva čoraz neprehľadnejšou a mnohé dokazuje, že súčasný chaos spôsobený aj  tzv. migračnou krízou – v skutočnosti plánovanou, pripravenou a riadenou inváziou  –  nemá európskeho autora. Zato má však európskeho vinníka. Je ním neschopnosť predstaviteľov EÚ účinne brániť záujmy svojich členských štátov a európsku civilizáciu. Tak ako zlyhal projekt  tzv. multikulturalizmu,  tak zlyhávajú aj ďalšie ideologické, ekonomické aj politické experimenty projektantov tzv. eurointegrácie, ktorá sa stále viac stáva vnucovanou unifikáciou  s cieľom zlikvidovať  európske národy a ich kultúru.

               Je najvyšší čas vytvoriť si vlastný projekt vlastného života a spolupráce všetkých slovanských národov!

 A aj najvyšší  čas  vystúpiť z EÚ aj NATO.  O tomto závažnom kroku vedúcemu  k nášmu slobodnému a zvrchovanému rozhodovaniu o našich veciach a vzťahoch však musia rozhodnúť občania  v referende ako najdemokratickejšom spôsobe rozhodovania o veciach spoločného záujmu.

 Ešte nám nebolo dosť žiť podľa cudzorodých ideológií ,uskutočňovať cudzie experimenty a slúžiť cudzím záujmom?!

            Na záver stručne  zhrniem…

              Kto si nectí odkaz svojho historického a kultúrneho dedičstva, kto nie je schopný či ochotný  sa na ňom poučiť a zmúdrieť, kto nemá vlastný hodnotový systém a nevytvoril si vlastnú koncepciu vlastného života  … ten nemá – a ani nemôže mať! – budúcnosť.

             Prvoradou a nevyhnutnou podmienku budúcnosti každého spoločenstva sú vlastné deti a ich výchova v duchu odkazu vlastného historického a kultúrneho dedičstva. Preto pripomínam- a  nad naše hlavy ako výkričník dvíham! -obsiahlu vedeckú publikáciu slovenského pediatra európskeho významu  univerzitného profesora Alojza J. Churu vydanú v roku 1936 „Slovensko bez dorastu?“ Táto  neobyčajne fundovaná  sociologicko-pediatrická štúdia skúseného, múdreho a zodpovedného lekára už pred 80 – mi rokmi upozorňovala na  úpadkové tendencie vo vývoji slovenskej populácie. Pričom  navrhovala aj konkrétne riešenia a naliehavo  žiadala nápravu. Ako a čím reagovali odvtedy štyri generácie Slovákov na tento varovný hlas predstaviteľa slovenskej inteligencie?  Odpoveď poznáme: vymierame!

             A ako to neomylne  dokazuje všeľudská skúsenosť a celé dejiny ľudstva- vymierame zákonite. Lebo bez výnimky platí – kto nemá deti, nemá ani budúcnosť. Aké je riešenie?

            Dejiny Slovanstva sa začínajú kultom“ Matky – rodičky“, nie „Venuše – milenky“. A bola nás vtedy plná Európa! Vráťme sa k sebe, k vlastnej podstate, k našej identite a mentalite, k vlastným prameňom a koreňom. To nás určite nesklame. Naopak!  Určite práve to nás zachráni pre budúcnosť vlastnú, aj pre budúcnosť ľudstva.

                Že práve v tomto ohľade  Ľudovít Štúr nie je tým  ideálnym príkladom? V Štúrovych časoch, keď mala tradičná slovenská rodina  8 či 10, ale nezriedka aj viac detí ,si to  výnimočne  exponované  osobnosti na čele národného života- vtedy neslobodného slovenského národa- „mohli dovoliť“, lebo ich mal  kto v plodení a výchove detí zastúpiť.

                Ešte   pravdivejšie  je však vysvetlenie  ,že vo vtedajších  podmienkach neslobody a útlaku- ktorých krutosť  si my dnes ani nedokážeme predstaviť!- sa museli mnohí  obetovať  pre svoj národ  bezvýhradne a celým svojim životom. A tak konal aj  Ľudovít Štúr.  Dnes však prežívame časy celkom iné. Žijeme ako slobodný a rovnoprávny národ- subjekt medzinárodného práva- vo vlastnom samostatnom štáte. Z  tejto skutočnosti však- okrem práv a výsad – vyplývajú aj prirodzené povinnosti..A za ich plnenie  –ak správne chápeme zmysel našich dejín aj odkaz velikánov ako Ľudovít Štúr- nesieme  zodpovednosť už výhradne iba my sami .Napokon, veď sme o to bojovali celé naše dejiny!

A na úplný záver…

Správnosť našich predpovedí a plánov, čo ako vznešených, čo ako dobre mienených a obetavo uskutočňovaných… v konečnom dôsledku  potvrdí alebo odmietne život.    

Preto môžeme svoje aj naše predstavy a návrhy  akokoľvek  zdôvodňovať, argumentovať a presviedčať vlastných aj iných…  Kým cieľavedomou a vytrvalou prácou všetkých síl, zdrojov a schopností Slovanstva nedosiahneme stav, že – byť Slovanom a patriť k Slovanstvu bude hodné obdivu, úcty a napodobňovania  tými, ktorí budú chcieť  žiť s nami našim spôsobom života… keď sa budú chodiť z iných časti sveta učiť k nám a odborníci hľadať u nás vysoko kvalifikovanú prácu a tak, ako my dnes k nim, oni budú chodiť k nám napĺňať zmysel svojho života a bude to pre nich aj nás výhodné… Až vtedy budeme môcť povedať, že sme dosiahli náš cieľ.  Pričom nie na úkor iných, ale našou vlastnou prácou a úsilím.

Že je to neuskutočniteľná a aj nepredstaviteľná vízia? Áno, dnes sa nám to tak môže javiť. A či pre Ľudovíta Štúra a jeho generáciu- označujúcu našu vlasť iba skromným  názvom „Slovenské okolie“- nebolo rovnako nepredstaviteľným, že sa raz bude nazývať Slovenská republika a bude rovnoprávnym členom spoločenstva slobodných národov a zvrchovaných štátov?

Neľakajme sa veľkých ideí, nebojme sa vlastnej smelosti ani svojich prirodzených práv. Ešte sme – ako Slovanstvo – nepovedali  to svoje  hlavné a zásadné slovo do dejín ľudstva. Tak ho povedzme teraz! Čas našej zrelosti aj doba, ktorú prežívame nás k tomu naliehavo  vyzývajú.

Otázka, ktorá pred nami stojí – znie:  Kedy,  ak nie teraz  a kto, ak nie my ?!

A my musíme na ňu správne, čestne, sebavedome a jednoznačne odpovedať svojimi činmi.

 Bratislava 8.12. 2015                   akad.mal Viliam Hornáček

image_printTlačiť článok

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň