streda, 29 júna, 2022
spot_img
ÚvodNa zamyslenieSvedomie národa

Svedomie národa

Len  mizivý okamih medzi jednou horúcou jeseňou a takmer nasledujúcou mrazivou zimou sa skvela slovenčina na piedestáli zaslúženej úcty Slovákov – ako štátny jazyk, ako suverén, ako ON!  Naša materčina, základný a rozhodujúci fenomén nášho národného prežitia, najväčší výkon a najobdivuhodnejší výtvor slovenského ducha.

         Konečne plný, hlboký, životodarný nádych! Konečne prejav slobodného, prirodzeného správania sa sebavedomej osobnosti národa. No taký krátky, že hoci „bez výnimky“ – dokázal byť iba výnimkou. Šťastnou a nádejnou výnimkou dokazujúcou smutné a tragické „naše“ pravidlo, že zo všetkých hodnôt sveta si najmenej vážime tie vlastné. A práve tie najvyššie, ktoré sme navyše ani nevytvorili, ale iba zdedili v dobrej viere ich tvorcov a darcov, že si ich budeme vážiť, chrániť a zveľaďovať s takou láskou, s akou ich ONI vytvárali.

         Opätovné zdegradovanie slovenčiny na úroveň „jedného z úradných jazykov SR“ – tentoraz odhlasované už výhradne iba slovenskými(!) poslancami slovenského parlamentu v januári 1999 – dokazuje, že Slovákov dokáže rozdeliť aj to, čo spravidla najpevnejšie spája každý iný národ. A nielen v tom – sme „svetoví“.

- Podporte nás -

         Napľuť si do vlastnej tváre je ťažké a aj veľmi zložité. Pre mnohých je to nemysliteľné, nemožné a pre väčšinu sveta priam – vylúčené! Z rôznych, napríklad aj „technických“, ale najmä morálnych  dôvodov. My to dokážeme hravo.

         No nielen politici, poslanci… nakoniec, aj tých musel niekto dosadiť na prestol moci, musel ich zvoliť, čím prejavil svoju vlastnú vôľu. Slobodne a demokraticky. Okrem iných aj – učitelia a študenti, lekári, inžinieri a právnici, novinári, vedci, umelci, spisovatelia…

         Pojem „svedomie národa“ – zosobnený, ba prisúdený spoločnosťou práve vlastnej vrstve vzdelancov – sa všade na svete vžil ako správny a overil sa ako opodstatnený. Ako je to u nás…?

         Naša dôverčivosť a rovnako aj dobrosrdečnosť a trpezlivosť je príslovečná. Nie vždy však dokážeme správne odhadnúť hranicu medzi dobráctvom a babráctvom. Ani ako jednotlivci.

Už odvtedy, keď sa národ zapisoval do kultúry ešte iba hovoreným slovom, vážil si tých, ktorí to vedeli aj písmom. A veril im. Mnohí z nich svojou skutočnou veľkosťou vysoko prerástli nielen Tatry, nohami však stáli hlboko v nás. Korenili pevne a statočne premieňali spoločnú silu a múdrosť na kvety neobyčajnej krásy a plody obdivované ďaleko za naším pomedzím. A aj závidené, často až zožierajúco.

         Veď prečo by inak toľké ohanbovanie, zákerné ponižovanie, zúrivé okydávanie… slovenčiny? Nielen ľud – bez nej celkom bezbranný a nahý -, svojou štedrou krásou odievala aj jeho HOLLÝch  KRÁĽov – a ako! Dar za dar. Oni, píšuci jeho slová, sa stali jeho svedomím. Svedomím čistým ako jeho duša…

         V rodovom erbe slovenských vzdelancov – tých, ktorí nielen hltavo pili slovenské mlieko z prastarých, no stále jarých koreňov našej kultúry, ale za to aj verne slúžili – plúžili kultúrne pole svojho národa – sa okrem nadania, tvorivosti, obetavosti… vynímajú dva dominantné znaky: statočnosť a chudoba. Nie bieda! Tá rozčapene tróni na erbe odpadlíkov.

         Svedomie tvorí najpevnejší oporný bod charakteru. Je to problém výsostne morálny. Ako ho zvládame my – súčasné svedomie národa Slovákov? Stačí sa pozrieť do zrkadla.

         Obraz prvý: maliarov náčrt nedávneho prelomu alebo – zlý sen.

         Všetko staré sa búra, je odsúdené ako škodlivé, nebezpečné, zlé… a my to odvážne, s precíteným odporom zahadzujeme za veľkú hrubú čiaru – na smetisko dejín. Sprvoti sme bezradní, lebo nie je jasné, na ktorej strane „čiary za minulosťou“ je smetisko väčšie. Zjavne nám chýba vedúca úloha strany. Prichádzajú však prežúvajúce bytosti s odliatkom večného úsmevu medzi odstávajúcimi ušami a z billboardov – United Collour of Benneton – nám v okamihu objasnia, kde je sever. Aj ochotne ukážu tú (opäť jedinú) správnu cestu. Pre zmenu – na západ. Ostatné je – anyway. Červenými vodovými farbičkami skrvavený  hrdinský disent vyvrhol pred nás na ulicu výkvet národa – herci a kotolníci nás vedú v koridore straníckych  kádrov veselo štrngajúcich kľúčmi. My, rozcvičení oslavami 1. májov a zocelení každoročnými porážkami fašizmu skandujeme: Vivat Európa! a iné častušky. Slzy dojatia nad veľkosťou svojej odvahy máme na krajíčku (plakať budeme až o desať rokov), no dojatí sú najmä režiséri (tí plačú od radosti). Až takú ochotu – celkom osprostieť – od nás nečakali. Ani nemohli, veď nás nepoznali. (v roku volieb ’98 nás už budú mať prečítaných dokonale…)

         To už nie je ten starý národ krpčiarov a zápecníkov. Povyrástli sme! Už je nám málo Tatry prerastať. Aj Himaláje sa nám  už zunovali, lebo dnes sú hifi-Rocky Mountains (pozor na výslovnosť v američtine!). Slovenský štebotavý jazyk sa  nám pritom lepí o zuby (samozrejme porcelánové), ale je to také sexi… Waw! Piť žinčicu je stredovek, keď kravy, tak jedine fialové a najmä Coca-Cola! – vždy a všade, pred aj po. Kto nevyskúšal drogy, nevie čo je life. Byť závislý a pozitívny AIDS – to je ten správny napinák! Ži na max, buď easy – a ostatné je strata času.    A naše svedomie národa?

Aj „ono“ sa vymanilo  z  prízemnosti, poznáva slobodu – tú božskú! Slovensko mu je primalé na rozmach „jeho“ génia. Zobčianštelo. Odtrhlo sa nám z reťazí tradičného vlastenectva a brúsi po parnasoch – dnes slumoch. Opäť slúži cudzím a opäť do roztrhania seba. Oddane v role zručných jazykomlatcov – rečotepcov, umne prelietavých ohnivákov, bohapusto dopĺňajúc už beztak nebotyčnú háveď nadpeklia… Skrátka, bohéma!

         Ale majú ich tam  „nad oblakmi“ ( voľný preklad: „underground“) radi, bohatierov slovenských, sú výkonní a nadpriemerne nadaní. Dokážu kúsky nevídané! Napríklad: pomlieť sa v závitoch vlastných schopností na celkom drobné groše – deravé, rozotrieť vlastné jadro na prach márnosti… A pritom s akou (seba)láskou dokážu nazvať (samo)vraždu – siahnutím (si) na život, zmrzačenie – ujmou na zdraví… Len nehovoriť zrozumiteľne a – nedajbože! – nazvať veci pravým menom. Veď by to bolo neliterárne. Teda,  akože – pod úroveň…

         Obraz druhý:  prebudenie.

         „Svedomie národa“ zaryto a vytrvalo mlčí… O čom svedčí? Buď je všetko v poriadku, alebo je v neporiadku ono? Čo ešte treba, akú tragédiu, aby sa ono -Jeho Najkrehkejšia Krehkosť šíporuženková –  prebudilo?

         Deti, už od tých najmenších, nám pred očami programovo kurvia cez satelit, internet aj „verejnoprávnu“, džgajúc ich pomyjami neschopnosti vidieť svet inak ako cez krv znásilnených obetí. A my omieľame ruženec výhovoriek. Jediné, čo si takto vymodlíme, je, že nás  práve naše – nami dnes hanebne a zbabelo opustené – deti  ako dospelí zaškrtia vlastnými rukami. A právom! Za trest, čo sme z nich nechali urobiť za monštrá.

         Berú ti živnú pôdu – inteligencia! – likvidujú školy. Kto zatvára školy, zabíja národ. Tvojich najlepších diskriminujú za vlastenectvo, vyháňajú do cudziny hladom. Berú nám nielen „chlieb náš každodenný“ – berú nám aj budúcnosť. Aj keď tebe je jedno, ako živoríš, nemáš právo byť ľahostajná k budúcnosti vlastných detí. Ponižovanie, diskriminovanie, chudoba, vysťahovalectvo… To má byť naša generačná hrivna do národného pokladu? Pán je pánom iba potiaľ, pokiaľ má majetok. Ak prídeme o národný majetok, už budeme od nových pánov dostávať iba almužnu – z vlastného. A aj tú si budeme musieť zaslúžiť tak, ako oni povedia. Ani pri žobraní nebudeme slobodní. To je reálny dosah straty slobody, s ktorou, dnes ešte slobodní – tak hazardujeme.

         Už sme si mohli – mali! – zvyknúť na stresy, vieme, že u nás je vždy „o päť minúť dvanásť“. Je pochabosťou báť sa, keď vieme, že už horšie byť nemôže. My sa však stále – jedni prilepení biedou ku vlastnému strachu a iní primrznutí chamtivosťou k peniazom – necháme kopať cudzou nohou, kde si ona zmyslí.

         Zíďme z Olympu medzi ľudí, medzi svojich. Povyliezajme z ulít, brlohov. Jedni chradnú „na výsostiach“ a druhí trpia na zemi. Potrebujeme sa navzájom. Tak spojme svoju nespokojnosť a prejavme svoj vzdor! Všetci už vieme, že je zle a cítime, že bude ešte horšie. Vieme aj to, že papier to už za nás nevyrieši? Že z tejto kauzy sa vypísať nedá, ani vyrečniť?

         Osud nám mieri priamo doprostred čela. Papier alebo Život! Vyberme si, pani intelektuáli, a vyberme si ako inteligencia národa, ako jeho svedomie.

         Žarty a hračky nabok, bratia! Šable do ruky! – povedal by stvoriteľ tohto časopisu. Ani na zaslúženej Pravde Božej nemôže mať pokoj, keď vidí našu hnilobu.

image_printTlačiť článok
Predchádzajúci článokOsobnosti ?
Ďalší článokProtest

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň