utorok, 19 marca, 2024
spot_img

Úvahy o ukrajinskej dráme, alebo rok od 24. februára 2022

Jozef M. Rydlo

Pred rokom, na Popolcovú stredu, som napísal osobné uvažovanie o bezmocnosti vojny na Ukrajine. Uzrelo tlačiarenskú čerň. Dnes, po roku, „špeciálna vojenská operácia“ prerastá do vojenského konfliktu nevídaných rozmerov, s tisícami vyhasnutých životov a obrovskými materiálnymi škodami. A s otvoreným koncom. Píšem, hoci neviem, či si moje premýšľanie v dnešných „pomeroch“ ešte bude môcť niekto prečítať. Viem však už vopred, že sa naň znesú všetky druhy kritiky.

Blíži sa dvanásty mesiac vojny a situácia „na fronte“ je v podstate taká istá, aká bola týždeň po ruskej invázii, po neprijateľnom čine, ktorý postavil Moskvu proti medzinárodnému právu, logike, pre niektorých dokonca proti zdravému rozumu.

V Kyjeve je však Volodymyr Zelenskyj, ktorý vystúpil na obdiv sveta, ako si to do tých čias nedokázal predstaviť. Dnes je celebritou, ktorá Ukrajine pomáha na všetkých úrovniach až tak, že môže vo vojenských protiútokoch rozdávať ranu za ranou a – s takmer jednomyseľnou podporou svetových médií – vie, že má za sebou nevyčerpateľnú zásobáreň zbraní. Vie, že mier nepotrebuje. Aký záujem by mal vôbec ukrajinský prezident na dosiahnutí mieru?

Keď 19. januára 2023 americký prezident ohlásil zásielku nových zbraní pre Ukrajinu za 2,5 miliardy dolárov, Zelenského záležitosťou je pokračovať do krajnosti, najmä ak Joe Biden, ako sa zdá, teraz podporuje aj „preventívne“ útoky na ruské územie. Mimochodom, pripomeňme si, že za takúto sumu by pol miliardy ľudských bytostí, ktoré sú v nebezpečenstve hladu, mohlo jesť viac než jeden týždeň.

Rok po vstupe do nedeklarovanej vojny sa nezdá, že by Rusko ekonomicky zlyhávalo. Rusi, či chcú alebo nie, poslúchajú príkazy, a krajina sa ďalej prebíja bez veľkých ekonomických obmedzení. Sankcie sa neukázali veľmi účinné.

V tom istom období sa už covidom skúšaná Európa prepadla do vážnej krízy, predovšetkým energetickej. Inflácia, ktorá prišla v jej dôsledku, destabilizovala štátne rozpočty, zadlžila vlády (najmä tie, ktoré nemajú energetické alternatívy), spôsobila nárast cien, čím zasiahla najmä najchudobnejšie vrstvy obyvateľov.

Teraz je problém rozhodnúť, či a ako túto situáciu vyriešiť.

Prakticky jestvujú len dve cesty. Jednou je pokračovať po tej súčasnej a donekonečna vyzbrojovať Ukrajinu, aby sa všemožne bránila v očakávaní, že znova dobyje Donbas a pokúsi sa zmocniť aj Krymu. Druhou je vziať do úvahy daný stav, primäť obe strany, aby vyjednávali, nastoliť prímerie, možno oficiálnym vyhlásením Krymu za ruský (ako to bolo v dejinách…), a nájsť formuláciu širokej autonómie pre východnú Ukrajinu, aby pokoj zbraní bol „vyhovujúci“ aj pre Rusko.

Zvoliť si prvé riešenie je z etického a právneho hľadiska akiste spravodlivejšie, druhé riešenie je však rozhodne „humánnejšie“, najmä s ohľadom na obyvateľov, ktorých sa vojna bytostne dotýka. Viac by vyhovovalo aj nám. Je to možno jediná realistická voľba, pretože obe strany sa fakticky môžu čoraz viac zásobovať zbraňami a raketami a spôsobovať smrť tisícov nevinných, ničenie a nakoniec – nech to Boh nedopustí – by nejaký blázon mohol stlačiť spúšťač atómových zbraní.

Niekto povie, že tak by Vladimír Putin vyhral. Ale nie je to celkom pravda. Prečo? Pretože i tak by Rusko obetovalo nepriamej kontrole niekoľko svojich území. Čo ma však najviac mätie, je predovšetkým skutočnosť, že v Európe akoby sa nikto nechcel pokúsiť nadviazať minimum mierových vzťahov, ba čo viac, tón diskusie na najvyššej úrovni a vyhrážanie sa zdajú byť smerované na oddialenie akejkoľvek nádeje na vyjednávanie.Okrem náhodných viet nie je vôľa podniknúť niečo konkrétne. Ak si vypočujete generálneho tajomníka NATO Nóra Jensa Stoltenberga alebo európskeho ministra zahraničných vecí Katalánca Josepa Borella, tón, aký v reči používajú, je každodenná provokácia ruského prezidenta, sťaby chceli dosiahnuť, aby bol protivník ešte hysterickejší a zúrivejší. Ale nijaké konkrétne východisko, návrh na prímerie, ponuka začať možné vyjednávanie. Len zvyšovanie dodávok zbraní, rakiet, protivzdušnej obrany, obrnených vozidiel, tankov.

Keď o týchto záležitostiachhovorí pápež František, tak ho v „euroatlantických štruktúrach“ vôbec nepočúvajú (najmä „katolík“ Joe Biden nie). Spomenie si ešte niekto zo súčasných vojnychtivých generalít na pápeža Jána XXIII., ktorý v jeseni 1962 mediáciou medzi Johnom Kennedym a Nikitom Chruščovom zabránil vojenskému stretu dvoch nukleárnych mocností? Morálka a vojna sú nezlučiteľné…

A tu sa vo mne rodí hlboká pochybnosť: komu sa hodí pokračovať v ľudsky nepochopiteľnej vojne? Je to zjavné: „dravcom“! Tým, ktorí obchodujú so zbraňami, špekulujú a obchodujú so surovinami, tým, ktorí chcú vylúčiť akúkoľvek dohodu alebo strategické spojenectvo EÚ-Rusko do budúcnosti. Tým, ktorí sabotujú podmorské plynovody a nechali prudko narásť ceny energie, aby s ňou mohli špekulovať.

Zdá sa, že v Európe sú všetci proti Vladimírovi Putinovi a proti rinčaniu zbraňami. Žiadny súdny človek si vojnu neželá! Prečo sa však zároveň ostentatívne mlčí o toľkých ďalších diktatúrach, krvavých vládcoch, zjavnom násilí? Prečo táto umŕtvujúca odlišnosť v správaní? V Iráne sa zomiera preto, že niekto nenosí závoj, v Saudskej Arábii ak na sociálnej sieti uverejníš status proti vláde, v Afganistane je návrat do stredoveku, v Afrike vojská robia vpády, rabujú a zabíjajú… „Naše“ hlúpe vojny vyprodukovali milióny utečencov, ktorí v zúfalstve putujú púšťami, neznámymi územiami, tonú v moriach… Ale pre Európu tieto veci znamenajú menej ako nič.

Ide len o Ukrajinu? Alebo ide o to, že Ukrajina sa stala mega-biznisom? Vďaka vojnám odjakživa vznikajú a prosperujú obchody, rodia sa vojnoví zbohatlíci…

Pousilujme sa preto byť prísne logickí: ak by „sankcie“ naozaj poslúžili, Putinovo Rusko  by už dávno mlelo z posledného. Nie je to však tak, „sankcie“ majú len malý alebo žiadny efekt. Je to aj preto, že Rusko sa zásobuje z Východu a obchoduje s neeurópskym svetom. Po dvanástich mesiacoch niektorí Európania začínajú pripúšťať, že táto stratégia zlyhala. „Sankcie“  nadekrétované Bruselom poškodili predovšetkým niektoré európske krajiny, zvlášť v tých sektoroch, ktoré boli, žiaľ, najdôležitejšie (napr. v Taliansku nahlodali podnikateľské prostredie od nábytku po módu). Priniesli hrozné účty za energiu, čo skusujú len niektoré krajiny (Česko, Taliansko a i.), zatiaľ čo nepostihujú Veľkú Britániu, Holandsko ani Nórsko, atď., atď.

Po roku „špeciálna vojenská operácia“ v podstate viazne a určite nie sme ešte pri poslednom údere: Poľsko robí všetko pre zdvojnásobenie vlastných ozbrojených síl, v Prahe sa „český Putin“ stal novou hlavou štátu, Brusel s ním sníva o tom, že pošle východoeurópskych pešiakov na rusko-ukrajinský front – na smrť. Zabudli už bruselskí generáli na to, že pred sto rokmi vo Verdune po mnohých mesiacoch masakrov nikto nevyhral? Verdun si vtedy vyžiadal na oboch stranách životy asi 250 000 vojakov a pol milióna ranených!

Medzitým stúpa verejný dlh, európske vlády (aj slovenská) sa musia zadlžovať, aby udržali ekonomiku, a bankám v nekonečnej špirále závratne stúpajú zisky z tohto zadlženia vlád. Politická autonómia európskych štátov upadá a rastie ekonomické ovládanie zo strany Európskej centrálnej banky, ktorá má teraz fakticky plnú moc absolútneho veta. Nehovoriac o výsledkoch volieb – stále aktuálnejšou sa stáva Stalinova poučka o tom, že nezáleží na tom, kto hlasuje, ale na tom, kto sčítava hlasy… Ale ak je všetko znova ekonomická záležitosť, ako to dať dohromady s „ľudskými právami a právami národov“, ako obrániť to, z čoho sme vyšli?

Po dvanástich mesiacoch vojenských akcií nemôžeme nekonštatovať, že Spojené štáty americké nás, Európanov, v skutočnosti zatiahli a udržujú vo „vojne so splnomocnením“. Ich (i naši) dodávatelia zbraní si mädlia ruky z neočakávaných ziskov, pričom sa ešte označujú za veľkých obrancov slobody…

Ja ako odjakživa „zapadnik“ inšpirujúci sa romantickým ideálom siedmich Founding Fathers sa ocitám zaskočený absurdnou súčasnou americkou politikou a Európou, ktorá ju bez uvažovania nasleduje.

Prečo nám nikto jasne nevysvetlí, aká je naozaj vnútorná situácia v Rusku a na Ukrajine? Kde sa stratili poslanci ukrajinskej opozície? A opozície ruskej? Kde sa podeli vyhnaní ruskí pravoslávni kňazi? Kam sa prepadli státisíce „zradných“ rusofónnych Ukrajincov? Že takí jestvujú, to nie je Putinov výmysel, ale historická skutočnosť! A kto verí, že tradičná, zakorenená a poriadne rozvetvená ukrajinská korupcia sa vyparila úderom čarovného prútika? Naopak, ako sa hovorí aj v kuloároch europaláca Berlaymont v Bruseli, nikto dobre nevie, kde končia európske zbrane a finančné príspevky z Európy.

Vysvetlenia a úvahy tohto typu nepočuť nikde, nielen vo vysielaní našich televíznych staníc.

V pozadí zostáva veľa tajomstiev o  tom, ako sa dostal k moci Volodymyr Zelenskyj. Zahmlievané sú nielen manipulácie zo strany rodiny Bidenovcov, ale aj úloha ukrajinských oligarchov. Nie sú tu totiž len ruskí oligarchovia! Po roku 1989 majú miestni oligarchovia v hrsti všetky krajiny kedysi tvoriace „svetovú socialistickú sústavu“!

Ako je vôbec možné, že niektoré európske krajiny vrátane Slovenska o týchto veciach ani len nediskutujú? Kedy sa otvoria tieto otázky? V europarlamente, v Národnej rade SR, v médiách, vo verejnoprávnych zvlášť!  Nie, nikto nechce opúšťať Ukrajincov v ich bolestnom položení! Tieto otázky sú však legitímne a oprávnené, aby sme v prípade tejto nekonečnej vojny začali zvažovať argumenty za a proti! Niektorí namietajú, že ak by vojenská podpora Ukrajine v tomto štádiu prestala, tak by Vladimír Putin postupne zhltol Európu tak, ako sa jej Adolf Hitler zmocnil v roku 1938. Aj priemerný vojenský analytik však potvrdí, že ak by ruský prezident takýto zámer naozaj mal, tak by v priebehu týždňa – aspoň na začiatku vojny – prišiel do Kyjeva. Ale nemal žiaden záujem urobiť to – ani vtedy, ani dnes – a možno dnes má práve sily už len na udržanie statusu quo alebo sa brániť do krajnosti.

Ak spojenci budú naďalej posilňovať Ukrajinu, Rusko zvýši raketový teror a keď prídu patrioty a nové protivzdušné zbrane (Made in NATO), dôjde k ďalšej eskalácii, k ďalším stratám na životoch, materiálnym škodám a vojnová mašinéria naberie stále vyššie a vyššie obrátky, nadobudne na intenzite. Z konfliktu sa stane partia pokru s nepretržitým oživovaním teroru. Ak neurobíme nič konkrétne na zrušenie začarovaného kruhu, nakoniec bude táto „hra“ katastrofou pre všetkých.

I have a dream.

Snívalo sa mi o svete bez Putina, bez Zelenského, bez Bidena, bez Lavrova, bez Blinkena, bez Borella, bez tutti quanti… Z diaľky zneli slová holiča z Chaplinovho Diktátora, prihováral sa Hannah, aj mne, aj nám. Vravel o slobode pre každú ľudskú bytosť, velebil znášanlivosť, demokraciu, mier: „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo pozorovať podľa znakov. Božie kráľovstvo je medzi vami.“

Snívajte so mnou, bedlite a modlite sa…

Externý Autor

Externí prispievatelia.

- Podporte nas -
Externý Autor
Externí prispievatelia.
SÚVISIACE ČLÁNKY

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie od autora

Najčítanejšie (všetci autori)