sobota, 2 júla, 2022
spot_img
ÚvodNárodnostné vzťahyVlastenectvo ako nezastupiteľný zdroj pozitívnej motivácie

Vlastenectvo ako nezastupiteľný zdroj pozitívnej motivácie

      Pojmu vlastenectvo sme sa spoločne – ako združenia slovenskej inteligencie KORENE a Slovakia plus – venovali mnohokrát. Vlastne sústavne, celou našou činnosťou a najmä konkrétnymi skutkami zameranými na napĺňanie jeho obsahu. Napríklad aj organizovaním a vedením mnohodesaťtisícových celonárodných zhromaždení „Za dôstojné postavenie slovenčiny ako štátneho jazyka“ či „Za zvrchovanosť slovenského národa“ alebo „Za záchranu nového SND…“, kde sa nám podarilo spojiť aj zjednotiť doslova celú kultúrnu verejnosť – osobnosti, inštitúcie,  cirkvi aj rozhodujúce politické subjekty.  Problematika vlastenectva je rozpracovaná najmä v zborníkoch našich združení „Systém hodnôt v podmienkach vlastného demokratického štátu – rodina, škola , média“ (1993) a  „Výchova k národnej hrdosti a slovenskej štátnosti“ (1995) či „Národný rozmer a európska integrácia“ (1996). Ja osobne som sa tejto problematike vyjadril v monografii „Slovenský národ na prelome času“(1999), ale najmä v prednáške „Vlastenectvo ako prirodzený vzťah“ uverejnenej v zborníku „Patriotizmus a šovinizmus“ v roku 2007.

     Predsa však! Vlastenectvo, tento skutočne nenahraditeľný vzťah, je taký mnohorozmerný, bohatý a taký obsažný, že je vlastne nevyčerpateľný a možno v ňom nájsť a aj prežiť všetko, čo človek potrebuje k plnohodnotnému životu a k naplneniu jeho zmyslu. Preto sa nedajme  zlákať liberálnym relativizmom, veď práve tzv. konzervatívne, teda tradičné hodnoty tvorili a tvoria ten najspoľahlivejší, teda životom overený základ ľudských spoločenstiev. Isteže vždy boli a  aj dnes sú takí, ktorí tieto hodnoty spochybňujú, ba odmietajú ich ako vraj prekonané. Čím však takíto „novátori“ – napr. generácia hippies – nahradili lásku, rodinu, priateľstvo… ? Sexom, promiskuitou, sebectvom?!

     A ešte poznámku k dnes často používanej fráze, že „tvoja vlasť je tam, kde ti je dobre“. Je to filozofia nomádov, ktorí tiež radi tvrdia, že „náš domov je všade“. Predovšetkým – kto má domov všade, nemá ho vlastne nikde. Nemá domov ani vlasť, má vždy inde iba prechodné bydlisko. A keď ho využije či „vybýva“, ide parazitovať inde. A k tomu prvému alibizmu – rovnako cynickému ako koristníckemu – asi toľkoto: keď je vlasť iba vtedy vlasťou, keď nám je v nej dobre, keď nám poskytuje príjemné pocity a zážitky či dáva nám svoje dary a obohacuje nás svojou štedrosťou, tak prestáva byť vlasť vlasťou, keď ona potrebuje pomôcť, keď ju treba chrániť a treba sa o ňu starať, ba dokonca sa aj obetovať? Ak áno, potom aj rodičia takto uvažujúcich a konajúcich „hodnotových kočovníkov“ sú rodičmi iba dovtedy, kým dávajú a nič nevyžadujú od svojich detí, ale keď prestanú dávať a potrebujú pomoc v chorobe, starobe či v inej núdzi alebo kríze – vtedy už rodičmi nie sú?! Táto nomádsko-koristnícka filozofia doslova „drancovania bez náhrady“ dnes zachvátila svet ako kedysi stredoveký mor mestá bez hygieny. Čo je našou záchranou, čo je tou „hygienou“, ktorá spláchne nákazlivú špinu bezohľadného egoizmu na dno žúmp – kam patrí? Je ňou náš návrat k čistým prameňom ľudskosti a k hodnotám, ktoré nám nielen umožnili prežiť, ale z nás urobili kultúrne bytosti, ľudských – teda ľudskosťou a nie zverskosťou – obdarených, ale aj poverených tvorov. V tomto procese hrajú nezastupiteľnú úlohu najmä  deti. Deti vždy boli a budú nádejou života aj sveta, preto doslova platí – ako si deti vychováme, tak budeme žiť. Overená skúsenosť múdro radí, že – výživu, zdravie a výchovu vlastných detí nikto rozumný nezveruje cudzím. Uvedomujeme si s dostatočnou vážnosťou, kto vlastne, ako a čím vychováva naše deti? Sme to skutočne my alebo mediálne centrá v službách cudzích záujmov – teda propagátorov cudzích mytológií, filozofií, ideológií, ale aj cudzorodých – napríklad už spomínaných nomádskych – kultúr a ich hodnôt? Sme si teda vedomí, čoho sa na svojich deťoch dopúšťame, keď ich nevychovávame v duchu vlastnej kultúry?

- Podporte nást -

     Je taká pravda a je to pravda dejín, že: mladé súdi staré, nie naopak. Preto si položme osudovú otázku: ako budú naše deti, naši žiaci, naši pokračovatelia… hodnotiť naše konanie?

     Po dlhom pozorovaní vlastných detí som si napísal do denníka toto poznanie – „Nikto nie je taký múdry, aby sa nemusel učiť od detí“. Na ich správaní ma zaujala predovšetkým  úprimnosť, túžba stále objavovať a vôľa sústavne meniť, čiže tvoriť stále čosi nové, energickosť, nadšenie a odvaha s akou pristupujú k životu a obdivuhodný optimizmus ako  nezlomné presvedčenie, že to, čo robia – má zmysel. Teda tie vlastnosti, čo väčšine dospelých či už z lenivosti, vypočítavosti, alibizmu či dokonca zbabelosti… chýba. Absencia tzv. detských vlastností a prevaha „dospeláckych“ negatív nás často vženie do podradnej a ponižujúcej, človeka nedôstojnej úlohy. Často si dokonca z takéhoto postoja k životu vytvoríme životný štýl. Zabúdajúc na to podstatné, že život bez dôstojnosti síce môže byť úspešný, ale nemá žiadnu skutočnú hodnotu. Takýmito jedincami, ktorí „utržili úspech za cenu straty svojej ľudskej dôstojnosti“, takýmito morálnymi mrzákmi vedená spoločnosť je vystavená aktútnemu nebezpečiu, že nedokáže správne, normálne a účinne reagovať. Potom – z bezmocnosti -keďže nemá vlastnú koncepciu svojho zdravého rozvoja – je odkázaná na koncepcie iných a na vymýšľanie si rôznych, často scestných ideológií ako náhrad reálneho videnia sveta. Takáto spoločnosť potom odkladá riešenia svojich životných problémov – ako podstaty zmyslu ľudského konania – na akýsi iný, vybájený „druhý“ svet či hľadanie štvrtého, najradšej mimopozemského rozmeru.

     Pretože sa navzájom potrebujeme, navzájom sa aj učme a vychovávajme. Každý každého a všetci všetkých. Každé poučenie je vhodné a každá skúsenosť je užitočná. My dávajme deťom to, čo oni nevedia – najmä overenú skúsenosť skutočného života a nenechajme si „v mene bezbrehého liberalizmu“ vziať právo a zároveň aj povinnosť – striktne tabuizovať isté veci. Napríklad drogovú či inú závislosť, aby sa naše deti nepálili tam, kde sa páliť nemusia a nekončili na dne nastražených pascí. A my si od nich vezmime to, čo sme zväčša už stratili a čo nám chýba k plnohodnotnému, tvorivosťou bohatému a ľudsky dôstojnému životu. A nie je toho málo…

     Základom plnohodnotnosti a zároveň aj podstatou zmyslu ľudského života je naplnenie svojho poslania ako genetického aj kultúrneho odkazu predkov a čo najkomplexnejšie uplatnenie svojich vlastností a schopností, ktorými sme predurčení. Každý z nás síce na niečo iné, v jednom však sme doslova odsúdení na spoločné konanie, ktorého zmyslom je vzájomná prospešnosť. Práve ňou sa meria skutočná hodnota ľudského života. Položil si niekto – z dnes  módnym liberalizmom opojených tzv. absolútne slobodných programových egoistov – otázku: koľko stovák, ba tisícok ľudí je potrebných na zabezpečenie, hoci len priemerného štandardu života každého jedinca?

     Človek predsa nevznikol vo vzduchoprázdne, nevznikol sám a nevznikol iba pre seba. Práve jeho kolektívne určenie mu pomohlo dostať sa až na úroveň označovnú ako  „koruna tvorstva“. Aby mohol naďalej rásť a rozvíjať sa smerom k vytýčenému ideálu, potrebuje nielen subjektívne schopnosti, ale aj priaznivé, objektívne okolnosti. K nim na popredné miesto určite patrí vlasť ako optimálne prostredie na rozvoj všetkých pozitív, ktorými subjekt disponuje. Je pochopiteľné, prirodzené a logické, že k takémuto prostrediu nadobúda človek či ľudské spoločenstvo obývajúce svoju vlasť – prirodzený, bytostný, predovšetkým pozitívny vzťah. Veď, kto normálny by nenávidel lono svojej matky a pohŕdal jej náručím, jej hlasom a rečou či plodmi jej štedrosti, ktorými nás obklopuje a živí…? Tak ako materstvo  a rodičovstvo aj vlastenectvo patrí k základným prirodzeným vzťahom, ktoré sú ako vysoko pozitívna spoločenská hodnota uznávané a ctené všade na svete. Je to aj u nás tak?

     Počas mnohých generácií boli Slováci cieľavedome odnárodňovaní a zbavovaní svojej prirodzenej identity v tzv. spoločných štátoch, ktoré síce boli „aj ich“ vlasťou, boli však skôr macochou ako matkou a preto je stav nášho vlastenectva taký, aký ho poznáme. V každom prípade je naše národné sebavedomie ako bezprostredná súčasť vlastenectva jednoznačne najnižšie spomedzi európskych národov – ako to nedávno potvrdila aj americká agentúra z Chicaga skúmajúca v Európe túto problematiku. Tento nielen zahanbujúci, ale – pre nás Slovákov – najmä škodlivý a veľmi nebezpečný stav treba neodkladne zmeniť. Na adresu výchovy našich detí k vlastenectvu a národnému sebavedomiu iba toľko, že každý, kto nevychováva svoje deti pre seba, pre potreby svojej rodiny a svojej vlasti – vychováva otrokov.  Dosť sme sa navychovávali svoje deti pre potreby Uhorska či proletárskeho alebo iného internacionalizmu. Ak chceme ako národ prežiť, musíme už konečne začať vychovávať svoje deti pre záujmy našej vlasti. Napokon, tak to robí každý národ a každá spoločnosť.

     Vlastenectvo je aj mimoriadne silným, ba nezastupiteľným zdrojom pozitívnej motivácie. Je nespočetne veľa príkladov zo svetových dejín, ktoré dokazujú, že práve vlastenectvo motivovalo a vyzdvihlo ľudí, ba celé národy k takým mimoriadnym výkonom ako žiaden iný vzťah, snáď okrem lásky. Napokon, vlastenectvo je predsa aj prejavom lásky. Lásky úprimnej, nezištnej a obetavej, milujúcej aj chápajúcej, ale aj obojstranne naplnenej, lebo platí – že to, čo do svojej vlasti vložíme, to nám určite vráti. Často aj mnohokrát zúročené a najmä v čase, keď to najviac potrebujeme. Práve taký čas prežívame aj teraz a určite to dnes nie je naposledy, keď sa budeme k vlastenectvu a k jeho morálnemu, ale aj energetickému potenciálu ako k účinnej sile prekonávajúcej aj tie najťažšie skúšky života – doslova utiekať o pomoc.  Čo je to „pozitívna motivácia“ v našej súčasnej praxi? Sú to predovšetkým národné rozvojové programy zamerané na vytýčené priority a sú to aj verejné súťaže riešiace nami dlhodobo zanedbávané problémy.

     Je toho skutočne mnoho, čo denne dobiehame a čo ešte musíme dobehnúť ako náš dlh voči sebe, aby sme vyplnili tie prázdne miesta, ktoré v priebehu nášho vývoja vznikli a ktoré iné spoločenstvá vo svojom organizme, v jeho spoločenskom vedomí už nemajú. Práve v tomto doplnení zanedbaného a v dobehnutí súčasného vývoja tkvie základ našej skutočnej partnerskej rovnocennosti. Veľa práce nás čaká aj v  mimoriadne zanedbanej oblasti – nášho národného sebavedomia. Čaká nás predovšetkým dokončenie už prebiehajúcej transformácie slovenskej spoločnosti, teda nás samotných, z bývalého (?) objektu cudzích záujmov na sebavedomý, zodpovedný a konkurencieschopný subjekt. Pred nami je tiež viacgeneračný proces nevyhnutnej reštrukturalizácie našej spoločnosti, v ktorom budeme musieť podstatne zefektívniť organizáciu nášho národnoštátneho života v zmysle nepomerne lepšej vzájomnej komunikácie a spolupráce odborných a politických elít – s dominantným dôrazom na vývoj špičkových technológií. Bez nich budeme vždy iba – síce pekne spievajúcimi či vyšívajúcimi, ale vždy iba sluhami tých, ktorí špičkové technológie vlastnia. Už nie práce v dielni či na poli, svoje deti musíme naučiť vládnuť a viesť štát. Otrockú a služobnícku kožu musíme zo seba zvliecť nemilosrdne a čo najskôr ako hlavnú brzdu nášho ďalšieho slobodného rozvoja.

      Hrozivým paradoxom doslova životného významu je alarmujúci fakt, že hoci sme – a v nepomerne ťažších časoch a v oveľa horších podmienkach – zásobovali svojou natalitou, slovenským potomstvom svet od Európy až po Ameriku, dnes – vo vlastnom samostatnom demokratickom štáte – vymierame!

     Je známe, že skutočné vlastenectvo vždy dokazujú iba činy. Predovšetkým také, ktoré vlasť – nie naše osobné nároky a súkromné ambície – potrebuje. Aké skutky potrebuje naša vlasť dnes?

     Ak má mať zmysel to všetko, čo pre svoju vlasť robíme, musí to mať svojho adresáta a tým sú vždy ľudia, spoločenstvo, národ… Slovenský, dnes opäť politický národ ako rovnoprávne spoločenstvo všetkých občanov Slovenskej republiky bez akýchkoľvek rozdielov rovných v právach, ale zároveň aj v povinnostiach udržať našu vlasť, dnes Slovenskú republiku ako celistvý a po každej stránke životaschopný organizmus.

     Aby sme udržali vlastné územie aj tempo rozvoja, ktoré určuje doba a konkurencia iných, musí nás byť predovšetkým dostatočné množstvo a naša populácia musí mať dobe prislúchajúcu, v každom prípade však čo najvyššiu kvalitu. Po zdravotnej, ale aj duchovnej, intelektuálnej a morálnej stránke. Tu zohráva nezastupiteľnú úlohu výchova k rodičovstvu ako prvoradá úloha každej spoločnosti. Prostými slovami povedané: našou súčasnou hlavnou vlasteneckou povinnosťou je – mať čo najviac zdravých, vysoko vzdelaných a v duchu pozitívneho odkazu našich dejín vychovaných detí ako skutočných vlastencov – patriotov. Pričom otázka kvality populácie je našim prvoradým záujmom, lebo incestná či inak degenerovaná populácia nás k naplneniu odkazu kľúčových osobností našich dejín určite nedovedie.

     Je preto neodkladne potrebné vytvoriť a čo najskôr uviesť do života „Národný program výchovy k rodičovstvu“, ktorý spoločne s „Národným programom pozitívnej motivácie slovenskej spoločnosti“ nami navrhnutým už v roku 2007 – pomôže našej spoločnosti prekonať nielen súčasnú, ale aj budúce krízy.

     Úlohou vlády a príslušných orgánov nášho štátu je: na základe objektívnych faktov a odborných návrhov vytvoriť – spoločne s intelektuálnymi elitami – strategické rozvojové programy a spustiť ich propagačnú mediálnu kampaň vo verejnoprávnych médiách, aby sa tieto programy stali skutočne celonárodnými, oslovili všetkých občanov nášho štátu a splnili tak svoju úlohu. Úspešnosť takejto dlhodobej a – to treba povedať otvorene hneď na začiatku – viacgeneračnej úlohy, priamo úmerne závisí od toho, koľko a akých ľudí bude do nej zainteresovaných.  Hoci náklady, najmä počiatočné a vstupné investície, určite nebudú malé – spoločnosť, ktorá investuje do svojej budúcnosti, investuje najlepšie!

     V tejto súvislosti sa vrátim k vode – ako nami navrhovanej národohospodárskej priorite SR č.1, lebo práve tu sú tie prostriedky potrebné na rozvojové programy zabezpečujúce pre občanov nášho štátu dôstojný plnohodnotný a perspektívny život. Už viac ráz sme sa vyjadrili, že Slovensko je – „vodným Kuvajtom Európy“. Okrem celých pramenných oblastí nám patrí vnútrozemská delta Dunaja. Toto bohatstvo je nevyčísliteľné a – na rozdiel od ropného Kuvajtu – stále sa doplňuje. Na čo čakáme? Čakáme snáď na to, aby nám aj toto posledné prírodné „tekuté zlato“ ukradol – tak ako naše kremnické zlato, štiavnické striebro či bystrickú meď… a aby profitoval z neho opäť niekto cudzí?! Je najvyšší čas a klimatické zmeny aj súčasná globálna kríza nás vyzývajú k tomu, aby sme sa neodkladne chopili svojej príležitosti a zužitkovali to, čo nám patrí. A pozor, lebo práve tu je ten „zakopaný pes“ stupňujúcich sa slovensko – maďarských napätí!

     Práve rozumné využitie našich prírodných zdrojov a nerastného bohatstva, ale najmä čo najefektívnejšie využitie tvorivého intelektuálneho potenciálu všetkých občanov našej spoločnosti je tým najvyšším prejavom uvedomelého vlastenectva – patriotizmu a tým najlepším a najužitočnejším dôkazom nášho bytostného, úprimného, pozitívneho a celospoločensky prospešného vzťahu k pojmu a zároveň prirodzenej a neoddeliteľnej súčasti nášho života – k pojmu vlasť.

     To, že dnes svoje vlastenectvo nemusíme dokazovať na vojnových bojiskách, ale v mierových podmienkach svojou tvorivou prácou – považujme za výnimočný dar osudu, ktorý by mal byť ďalším, doteraz nebývalým zdrojom silnej motivácie pre naše konanie.

     Všetci, celý kultúrny svet pozná a obdivuje vrcholnú disciplínu Olympijských hier – Maratónsky beh. Je v ňom zosobnená nadčasová úcta k mimoriadnemu hrdinstvu ako sebaobetovaniu sa až za hranicu ľudských síl, keď človek – athénsky vlastenec, položil svoj život, aby z maratónskeho bojiska priniesol svojim spoluobčanom správu, že – sloboda vlasti je zachránená!

     Slovenský národ absolvoval mnoho bojov podobných tomu na maratónskom poli či na iných bojiskách cti a slávy proti mnohonásobnej presile votrelcov a okupantov, ba aj vlastných zradcov. Absolvoval aj svoj dejinný „maratónsky beh“, aby nám, dnes žijúcim generáciám Slovákov a všetkých občanov našej vlasti, ba celému svetu oznámil zvesť, že – aj naša vlasť je slobodná! Že aj slovenský národ môže na území svojej odvekej vlasti zvrchovane rozhodovať o sebe a svojich vzťahoch.

     Túto hrdinskú paralelu ako svoj obdiv k mimoriadnemu výkonu nášho národa som vložil do svojho vyznania nazvaného „Slovenská rapsódia“ s presvedčením, že otvorí nové, oveľa širšie a hlbšie, najmä však vyššie obzory nášho pravdivého poznania seba a z toho vyplývajúceho oprávneného národného sebavedomia Slovákov a že prebudí v nás úctu ku všetkému pozitívnemu, čo pojem vlasť v sebe obsahuje. Aby sa vlastenectvo ako prirodzený vzťah a zároveň nezastupiteľný a prakticky nevyčerpateľný zdroj motivácie k veľkým a významným tvorivým činom hodným odkazu najväčších osobností našich dejín – v takejto sebavedomej podobe už konečne a navždy – stalo prirodzenou a obohacujúcou súčasťou nášho slobodného života.

     Záverom ešte raz zdôrazním všeobecne uznávanú pravdu, že – najlepšou investíciou je investovanie do vlastnej budúcnosti. K nemu na čestné miesto patrí aj výchova k vlastenectvu a národnému sebavedomiu. Pretože šancu byť úspešný má iba sebavedomý subjekt s pozitívnym vzťahom k svojej vlasti a k hodnotám vlastného národného dedičstva.

     Na dôkaz svojich slov sa už teraz – s presvedčením, že čoskoro vznikne – hlásim do pracovnej skupiny na vytvorenie „Národného programu pozitívnej motivácie slovenskej spoločnosti“, ktorá by sa mala stať dlhodobou strategickou agendou terajšej aj budúcich slovenských vlád. Považujte túto moju ponuku za výzvu na spoluprácu umožňujúcu využitie tvorivého potenciálu celej slovenskej spoločnosti.  

Akad. mal. Viliam Hornáček

image_printTlačiť článok
Predchádzajúci článokŠTÁT ZNAMENÁ SLOBODU
Ďalší článokSlovensko – moja vlasť …
SÚVISIACE ČLÁNKY

Najčítanejšie od autora

Najčítanejšie (všetci autori)