pondelok, 5 decembra, 2022
spot_img

ŠTÁT ZNAMENÁ SLOBODU

Prirodzený proces dozrievania národného spoločenstva má nepochybne svoje neovplyvniteľné zákonitosti, ktoré neradno vynechať, preskočiť, či obísť. Zároveň však poskytuje množstvo možností, ako tento proces skavalitňovať, obohacovať a dať mu výraz vlastnej vôle. V prelomovom období záverečnej etapy emancipačného zápasu slovenského národa, v septembri 1992,  to povedal akad. maliar Viliam Hornáček. Koncom roka 2000 sa SKSI Slovakia plus na svojej 8. plenárnej konferencii venovala jednej z najzávažnejších a rozhodujúcich tém z hľadiska smerovania nášho štátu a formovania jeho budúcnosti – štátnej doktríne Slovenskej republiky. Otvorením celoslovenskej diskusie chce vytvoriť platformu na tvorivú spoluprácu všetkých zložiek našej spoločnosti a vytvoriť tak predpoklad na generálnu dohodu národných síl. O niektorých súvislostiach sa s predsedom SKSI a bývalým poslancom NR SR Viliamom Hornáčkom pre Parlamentný kuriér rozprávala Marta Tomašovičová.

Aké sebavedomie, sebaúctu môže mať slovenský národ v súčasných podmienkach svojho národného a štátneho života?

Génius slovenského národa sa po vyše jeden a pol tisícročnom činorodom kultúrnom a tvorivom pôsobení, výrazne sa podieľajúcom na civilizovaní Európy a sveta, prejavil aj na politickom poli opäť ako štátotvorný subjekt, vďaka čomu Slováci vstupujú do 3. tisícročia ako slobodný a rovnoprávny národ. Jeho dejinné pôsobenie na jednom z najexponovanejších území Európy – priamo v jej srdci – na odvekej kultúrnej a obchodnej križovatke, je obdivuhodné. Cieľavedomá húževnatosť, vytrvalosť a tvorivosť spolu s ďalšími vlastnosťami neobyčajnej životaschopnosti Slovákov nám umožnili nielen prežiť, ale aj zachovať si vlastnú autentickú kultúru. Podstatu skutočného, oprávneného sebavedomia každého národa tvorí pravdivé poznanie vlastných dejín. V tomto ohľade sa Slováci nemajú za čo hanbiť, naopak môžu byť oprávnene hrdí, že žili z vlastnej duchovnej aj hmotnej podstaty. Zapísali sme sa do dejín ako národ tvorcov, nie ničiteľov. Takých národov je málo, a z hľadiska toho najpodstatnejšieho čím sa  odlišujeme  od iných  tvorov, mravného posolstva ľudských dejín – je to postavenie najčestnejšie.

         Žijúc priamo v „osi“ Európy sme obstáli zodpovedne a relatívne aj veľmi úspešne. Relatívne preto, že sme pri tomto výkone mali obrovské straty. Mnohé zbytočne veľké, spôsobené našou neschopnosťou byť svorní a jednotní aspoň pri presadzovaní našich spoločných životných záujmov. Bolestivé a nenahraditeľné sú najmä ľudské obete na bojiskách za  cudzie záujmy a ešte väčšie sú straty asimilačné. Veľmi ťažké boli aj materiálne a najmä morálne škody. Práve tie posledné sú najneblahejšou súčasťou nášho historického dedičstva. Mnohí si už privykli na neslobodu a náš národ akoby sa už naučil  žiť bez vlastného štátu. Neznamená to však, že ho nepotrebuje, len si nevie privyknúť na jeho prostredie používať ho na svoj prospech. Vlastný štát je prvou podmienkou slobody každého národa a zároveň optimálnym prostredím na vlastný rozvoj. Samozrejme iba štát suverénny, schopný plniť všetky svoje povinnosti voči občanom, čo samozrejme platí aj o zodpovednom plnení si povinností občanov voči svojmu štátu.  Najmä  jeho predstaviteľov.

K takémuto konštatovaniu vás možno vedie aj skúsenosť, že v rokoch keď sa lámalo zakliatie neslobody – rozhodovalo o štátnosti a zvrchovanosti -, mnohí predstavitelia sa zachovali tak, že nehlasovali za zvrchovanosť či Ústavu SR. Mnohí hovoria, že išlo iba o nesúhlas s predloženým návrhom znenia Ústavy. Je prezieravé pre nezhodu názorov na znenie zákona „zákonov“ neprihlásiť sa k vzniku vlastného štátu?

Odpoviem prirovnaním. Ak pacient naliehavo potrebuje na záchranu svojho života tekutinu, je neprípustné meditovať nad tým, či je práve po ruke sterilný sklený pohár alebo či máme po ruke pepsi, vineu, čaj alebo iba obyčajnú vodu. Zachraňuje podstata, nie forma ani značka. Náš národ bol v takomto stave.

      V procese rozpadu mnohonárodných štátov a nadnárodných impérií, ktorý sa začal v roku 1985 tzv. glasnosťou a  tzv. perestrojkou /v podstate išlo o spôsobenie chaosu/ v Sovietskom zväze, bola okrem mnohých iných víziou pre nás najdôležitejšia tá, ktorá vyzývala národy, aby sa oslobodili spod nadvlády iných a zložili či obnovili si vlastný štát. My sme sa k tejto výzve – hoci poslední! – spontánne prihlásili. Vedeli sme, že ak sa v  procesoch nového preskupovania síl a usporiadania Európy uzavrú isté dohody – napríklad asociačná dohoda o pridružení bývalého tzv. spoločného štátu k ES – už integračné a iné záujmy euroinštitúcii nedovolia a nedopustia, aby sa bývala ČSFR /ako zmluvami viazaný člen/ rozdelila na dva samostatné štáty, ako sa to – a skutočne v hodine dvanástej! – stalo 1. 1. 1993. 

     Nielen malé kaukazské a pobaltské štáty, ale aj štáty ako Ukrajina svojimi vtedajšími postojmi dokazujú, ako si národy sputnané ideologickým experimentom či nadvládou iných slobodne vydýchli a obnovili svoju štátnu suverenitu. My sme urobili to isté.

Deklarácie EU hovoria o potrebe zachovania národov, ich národného povedomia, kultúry, národných tradícii čo jednoznačne proklamuje aj najvyšší predstaviteľ EK R. Prodi, že treba rozvíjať ich rozmanitosť, aby sa obohacoval veniec rôznosti Európy a tým sa zväčšovalo bohatstvo európskeho spoločenstva. Zdá sa však, že slová sa rozchádzajú s činmi.

Boli sme už účastníkmi niekoľkých integrácii. Čo nám prinieslo tzv. Veľké Uhorsko či ešte väčší Sovietsky zväz? Už sme sa mohli – a mali! – naučiť z vlastných, historicky potvrdených skúseností, že netreba počúvať slová ale hodnotiť skutky. Slovenský národ, dosiaľ vždy múdrejší ako jeho politici, vie ako sa spieva – „keď vtáčka lapajú“.

     Konečne sme sa stali svojprávnym a suverénnym subjektom medzinárodného práva, ktorý môže samostatne a zvrchovane rozhodovať o vlastných veciach a vzťahoch. Túto výsadu slobodných vlastníme iba osem rokov – už nám chýba chomút na krku a nad hlavou bič? Naším prvoradým záujmom je vysporiadať sa čo najskôr s negatívnymi následkami nášho historického vývoja. Prvou podmienkou je – vnútorná integrácia Slovenska, upevnenie suverenity vlastnej štátnosti, zabezpečenie územnej celistvosti a ochrana nedotknuteľnosti hraníc. Až potom môžeme úspešne  zvládnuť aj akékoľvek vonkajšie integrácie.

     Opäť sme svedkami vytvárania tendenčných trendov presadzujúcich výlučnosť a nadradenosť súčasného modelu európskej spolupráce ako – jediného možného, prijateľného, moderného… Všetky ostatné názory či projekty sú mediálnymi kampaňami zhadzované ako zaostalé a nedostatočne „euro“. Ešte sme iba pred bránami „euroraja“ a už od začiatku našich snáh pociťujeme „spravodlivosť“ dvojakých či aj pätorakých metrov na posudzovanie kandidátov. Chce  byť tzv. spoločná Európa skutočne dobrou matkou, spravodlivou a akceptovanou, keď neuznáva, že všetci členovia rodiny si musia byť rovní v právach, povinnostiach, ale aj zodpovednosti? Posudzovanie tzv. menšinovej politiky v Maďarsku a Slovenskej republike je toho dôkazom. Preto vzniká napätie a nedôvera, ktoré ohrozujú nielen projekt spolupráce, ale hrozí aj jeho krachom.  Politika riadiaca sa výhradne záujmami eurocentra a jeho eurobyrokratov je pre Európu samovražedná.

         Európa nevyhnutne potrebuje mierovú a priateľskú spoluprácu všetkých národov a štátov, ale spoluprácu na báze dobrovoľnosti,  vzájomnej výhodnosti a rovnocennosti partnerstva – s dôrazom na citlivý a tolerantný prístup k individuálnym zvláštnostiam jednotlivých rovnoprávnych členov ako svojprávnych a suverénnych subjektov zastupujúcich záujmy svojich občanov. Rastúca nespokojnosť, najmä stredných a malých štátov tzv. Európy, sklamanie ich občanov, ale aj predstaviteľov kvôli nedodržiavaniu sľubov a dohodnutých podmienok dokazuje, že nastúpená cesta sa odklonila od svojich pôvodných zámerov a uberá sa zlým smerom, nežiadúcim pre životné záujmy všetkých európskych národov stojacich pred čoraz zreteľnejšie sa črtajúcou – ba v doktrínach štátov aj presne formulovanou – konfrontáciou s mimoeurópskymi hospodárskymi /ale aj inými/ záujmami.

         Základná doktrína súčasného smerovania eurointegrácie potvrdená tzv. Schengenskou dohodou opäť rozdelila Európu a hovorí jasne o záujme vytvoriť silné a blahobytné jadro /zakladajúci členovia/ a chudobnú a stále ochudobňovanú perifériu, vystavenú bezohľadnému parazitovaniu a rabovaniu jej materiálnych a intelektuálnych zdrojov – je pre nás,/ ako plánovanú perifériu/ –  /neprijateľná/. Takéto ťaženie z problémov a ťažkostí tzv. transformujúcich sa krajín a zbavovanie ich perspektív do budúcnosti, vedie k zvyšovaniu napätia medzi bohatnúcimi a chudobnejúcimi „členmi jednej rodiny“, ktoré môže viesť až k tomu najhoršiemu.  Aj trestanie slabšieho, neposlušného z pozície vojenskej sily – ako to pred zrakmi celého sveta prezentovalo USA spolu s európskymi členmi NATO v agresívnej vojne proti Juhoslávii – je tou najhoršou cestou k celoeurópskej integrácii a najškodlivejším signálom aký mohla Európa vyslať do sveta na prahu 3. tisícročia. Násilie nie je cesta, je to pád. Poučme sa, že ani počas dlhoročného, úporného a krvavého vnucovania zvrátenej ideológie triednej nenávisti národom bývalého ZSSR sa nepodarilo vytvoriť „sovieta“. Prirodzené mentálne rozdielnosti a po tisícročia vytvárané historické a najmä kultúrne či príbuzenské väzby spolupatričnosti ľudí tvoriacich národy nielenže nemožno – ale ani neradno! – likvidovať a ideologicky či administratívne rušiť. Už samotný pokus o takúto manipuláciu s výsledkami práce a úsilia miliárd ľudí je zvrátený a v konečnom dôsledku nehumánny. Vždy malo význam, bolo prínosom a vytrvalo iba to, čo je prirodzené.

Na scéne slovenskej samostatnosti a svojbytnosti akoby absentovalo doriešenie otázky štátnej doktríny SR. Tejto problematike sa venovala 8. konferencia SKSI Slovakia plus. Čo bolo podnetom k tejto konferencii?

Je samozrejme, že podnetom je vždy aj spoločenská a politická situácia – tzv. spoločenská objednávka – na ktorú reagujeme ako slobodní občania nášho štátu. Je tu však aj náš vlastný odborný program a zodpovednosť za jeho napĺňanie tak, ako sme si to predsavzali a vytýčili v našich základných dokumentoch.  Našu prácu, okrem skutočne tisícok článkov našich členov, stoviek expertíz, stanovísk, projektov či návrhov východísk, desiatok odborných konferencií s medzinárodnou účasťou a navyše 50 publikácii – charakterizuje a sprevádza jeden jasný a nemeniteľný cieľ  /definovaný spoločnosťou slovenskej inteligencie Korene ešte na jar v roku 1990/ – „pripraviť Slovákov ako zvrchovaný, o svojich veciach a vzťahoch samostatne rozhodujúci národ…“

         V tomto zmysle sa uskutočnili všetky naše  konferencie. Aj  predchádzajúca s názvom „Národná a štátna stratégia Slovenska“, na ktorú bezprostredne nadviazala konferencia „Štátna doktrína Slovenskej republiky“, na ktorej sme sa zaoberali dokumentom uzatvárajúcim témy súvisiace so vznikom a existenciou samostatného slovenského štátu – suverénnej a demokratickej Slovenskej republiky. Štátna doktrína by mala byť dokumentom definujúcim všetky rozhodujúce životné záujmy slovenského národa a smerovanie jeho štátu s cieľom zabezpečiť našu dôstojnú a úspešnú národnú budúcnosť. Ak chceme byť a zostať slobodným a zvrchovaným subjektom medzinárodného práva, musíme sa podľa toho aj správať. Musíme konať tak ako naši susedia a všetci partneri – bezvýhradne obhajovať a presadzovať naše národné a štátne záujmy ako nespochybniteľnú prioritu všetkých našich snažení vždy, všade a vo všetkom. Vytrvalo, sebavedome a obetavo. Len tak môžeme byť úspešní. Myslím si, že práve perspektíva spoločnej úspešnosti je dostatočnou motiváciou pre národné zjednotenie, dohodu a spoluprácu všetkých tvorivých síl našej spoločnosti. Tak je to všade na svete.

Ako sa podľa Vášho názoru odráža súčasnosť, ale najmä ako vplýva na mladú generáciu a jej smerovanie?

Masová propaganda brutality „morálky“ vrahov, gangstrov, bezohľadných kariéristov, zlodejov, pasákov a prostitútok všetkého druhu a zrna – má za cieľ zničiť overené pravidlá ľudského správania sa voči sebe, konfrontovať sa výhradne silou a poštvať všetkým  proti všetkým. Čí je to zámer?  Bezpochyby tých, ktorí vlastnia média.  Čo ak sa mocní tohto sveta rozhodli drasticky zredukovať počet ľudí našej planéty? Veď sú to práve oni (a práve preto sú takí mocní ), kto má v rukách média „vychovávajúce“ a smerujúce dnešný svet.

Oveľa viac sa treba venovať mladým, aby sa nestali bezbrannými obeťami súčasného štýlu života. Najmä ich vzdelaniu a výchove. Konzumný prístup k hodnotám bol a vždy bude bližší primitívom ako inteligencii. Žiaden sviatok nemôže trvať 365 dní – potom to nie je sviatok. Kto sa iba zabáva nemôže pracovať, kto nepracuje nie je schopný zabezpečovať svoje potreby, dostáva sa do závislosti na iných a stráca slobodu. Čím sú ľudia starší, tým viac myslia skôr na stavanie vlastných pomníkov  ako na stavanie spoločných ciest do budúcnosti – preto je treba umožniť mladým, aby sa čím viac podieľali na rozhodovaní o svojom osude. Najväčším problémom budúcnosti je rozpad overeného hodnotového systému, ktorý sa vytváral tisícročia. Kým prvým štádiom rozkladu je chaos, ako strata orientácie v overených hodnotách, posledným štádiom rozkladu je glorifikácia zvrátenosti a kochanie sa vo vlastnom úpadku. Práve  to prežíva v súčasnosti tzv. západná civilizácia. Východiskom je, že budeme stavať na tých hodnotách, ktoré nám umožnili nielen prežiť, ale aj stať sa slobodným národom.

         Ešte nikdy nebolo na mladých ľudí nastražených toľko rafinovaných a zákerných smrtiacich pascí, prepadlísk a slepých uličiek. Pritom život, najmä ľudský a jeho hodnoty – ešte nikdy nemali takú ponižujúcu cenu. Svedčí o tom aj správanie sa tzv. komerčných žralokov – ľudožrútov, operujúcich hlavne v alkoholom a drogami zamútených vodách šoubiznisu, ktorí sa cynicky, ale s veľmi správnym podnikateľským odhadom, zamerali hlavne na najmenej skúsenú časť populácie – často ešte deti. A práve zneužívaním tejto „najľahšie dosiahnuteľnej koristi“ dosahujú najväčší zisk. Rodina zlyháva a rodičia, pachtiaci sa za peniazmi /často potom vyhadzovanými na zbytočnosti/ či opájajúci sa osobnou kariérou, nechávajú vlastné deti bez akejkoľvek ochrany napospas médiám a ulici. Zanedbávajú výchovu, ktorou im mali – boli povinní! – odovzdať získané skúsenosti a pomohli im tak prežiť ako ľuďom, nie iba ako tzv. civilizovaným bytostiam. Šialenstvo konzumu, ktoré sa globálne presadzuje ako životný štýl je pascou pre celú našu civilizáciu.  O slepej uličke tohto vývoja, svedčia smutné osudy všetkých civilizácii, ktoré sa vydali touto cestou. Pritom cieľom „konzumizmu“ nie je uspokojiť ľudské potreby, ale vohnať človeka a ľudstvo do závislosti, čiže v konečnom dôsledku zbaviť ho slobody. Jedno je isté, slobodný človek sa nedá tak ľahko ohlupovať a zneužívať ako človek závislý, preto je našou povinnosťou chrániť a zachovať slobodu ako najvyššiu hodnotu ľudského aj národného života.

Prečo sa v 90. rokoch nikto nevenoval médiám ako jednej z najdôležitejších priorít, pričom práve oni rozširovali plameň nežnej revolúcie? Keď sa rieka vyleje mimo svojho koryta, už je neskoro volať ide povodeň, aj keď ide o virtuálnu skutočnosť?

Média – najmä elektronické –  sú, dnes už bez akýchkoľvek pochýb rozhodujúcim faktorom  formovania ľudského osobného či spoločenského vedomia. Áno, vedeli sme to aj my, ale ešte lepšie si to uvedomovali – a najmä to dôverne poznali z dlhoročných osobných skúseností – tí, ktorí práve pomocou médií vytvárajú celosvetové trendy a formujú verejnú mienku. Kým sme sa my usilovali o tzv. aproximáciu práva,  ako splnenie  jednej z podmienok nášho prijatia do euroštruktúr,  a vytvárali tzv. duálny systém – rozdeľujúci média na tzv. verejnoprávne, čiže štátne a súkromné komerčné – od samej demokracie sme zabudli legislatívne zabezpečiť také podmienky, ktoré by zabraňovali zneužitiu médií na akékoľvek politické či iné ciele. Príkladom za všetky je aj priame a výrazné ovplyvnenie volieb mediálnym zmanipulovaním verejnosti tzv. ohrozením demokracie  prezentovaným televíziou Markíza v čase predvolebnej kampane v septembri 1998.  Komerčné média si vytvorili vlastný operačný priestor, ktorý sa nedarí ohraničiť ani vysokými pokutami, lebo mešce ich sponzorov sú bez dna.  Systém finančného zabezpečovania tzv. komerčných médií, ktoré presadzujú záujmy svojich donátorov je dôkladne prepracovaný a jeho know  – how  k nám bolo importované z tzv. vyspelých demokracií. Zmätok tzv. revolúcie /nežnej/,  spôsobený rozpadom všetkých štruktúr našej spoločnosti, využil úspešnejšie ten, kto bol pripravený a dokázal sa v mútnych vodách legislatívneho chaosu orientovať lepšie.  My sme to neboli. Navyše tzv. hybridný systém, /ani socializmus ani kapitalizmus/ – či už ide o televíziu, hospodárstvo či štát ako celok, vždy viac vyhovuje tým, ktorí hrajú iba na seba a do vlastného vrecka a nie sú viazaní zodpovednosťou. Napríklad aj voči kultúre vlastného národa.

Aké  predsavzatia a úlohy by malo začať plniť Slovensko v novom tisícročí pre seba Európu i svet?

Slovensko plnilo úlohu kultúrneho a civilizačného centra odnepamäti a zostalo ním dodnes. Vysoká vzdelanosť a kultúrnosť Slovákov nám dávajú nádej, že ním bude aj naďalej. Hlavnou úlohou slovenského národa je – naučiť sa byť slobodným a dokázať cítiť, myslieť, konať a žiť ako suverén sebavedome tvoriaci vlastné dejiny a zodpovedne zabezpečujúci vlastnú budúcnosť. Poznanie pravdivého odkazu našich dejín  je nevyhnutné predovšetkým preto, aby sme vedeli pokračovať v úsilí našich predchodcov. 

Z hľadiska už spomenutých skutočností nás čakajú nielen zložité vnútorné problémy, ale aj globálne. Je nevyhnutné, aby sme sa konečne zjednotili ako  národ a príkladom by mali byť predovšetkým intelektuálne elity. Musíme prestať s tisícročným prekliatím parcelácie Slovenska a rozdeľovania sa na východniarov, západniarov, severanov či južanov alebo podľa vierovyznania. Nebude to ani bezbolestné, ani krátkodobé, ani jednoduché. Ak sa však k tomu postavíme čestne a budeme to chcieť dosiahnuť, verím, že to zvládneme ako sme v dejinách zvládli aj iné úlohy. Aj keby to malo trvať dlhšie, robme to dôsledne a pokojne – bez vnucovania, aby ľudia nemali pocit príkoria, pretože by mohli zanevrieť na vlastný štát. Len integrácia na princípe dobrovoľnosti môže byť prínosom a mať trvalý charakter.  Sú isté hodnoty z ktorých nesmieme zľaviť a iné, kde je potrebné stretnúť sa na polceste. Medzi tie prvé určite patrí sloboda, samostatnosť, suverenita, nezávislosť, vlastná kultúra a jazyk… Deň nezávislosti je prvým štátnym sviatkom aj v USA. Prajme to všetkým krajinám a rovnako  by to aj oni mali priať nám. Veľkým pojmom a predpokladom všetkého je mier. Mier je podstatou akéhokoľvek napredovania a optimálnym prostredím pre rozvoj všetkých pozitívnych vlastností človeka, národa, ľudstva… Ľudia musia smerovať k vznešeným a vysokým ideálom. Dosiahnuť ich možno iba tvorivou spoluprácou všetkých, ktorí si uvedomujú zodpovednosť za svoje životy, ale aj životy tých, ktorí prídu po nás. Sme starobylý, kultúrny národ, ktorý už v 9. storočí vyžaroval civilizačnú misiu kresťanstva do svojho okolia. Dokážme aj dnes, že sme schopní byť prínosom nielen pre seba, svoje smerovanie, ale aj pre ostatných. Východisko k takýmto cieľom je veľmi jednoduché, ale zároveň aj veľmi ťažké. Vyžaduje nielen dobrú a pevnú vôľu, vysoké vzdelanie a správnu výchovu, ale aj – až nadľudskú dávku osobnej statočnosti. Musíme nekompromisne opustiť slepé uličky súčasného vývoja smerujúce k zániku a vrátiť sa k overeným pozitívnym hodnotám ľudstva. Všetko sa odvíja od úcty k životu, úprimnej vďačnosti za jeho dar, čestnosti pri zaobchádzaní s ním a chápaní a uznávaní jeho významu.

Čo by ste odkázali slovenským politikom?

Osud politika reprezentujúceho záujmy malého štátu to nie je /ako napr. v USA/ žiadna závratná kariéra, ale nanajvýš ťažké a zodpovedné poslanie. Čo znamená založiť, riadiť a udržať v mocenských siločiarach veľmocí vlastný štát –  dokazujú osudy  Štefánika, Tisa aj Dubčeka, ale aj mnohých iných. Len máloktorí zo skutočných slovenských politikov zomreli prirodzenou smrťou. Nie sú to osudy výnimočné, naopak, sú symbolické, lebo sú typické a zákonité. Mal by si to uvedomiť každý kto s čestnými úmyslami vstupuje do slovenskej politiky a podľa tohto poznania by si mal aj vytvoriť vlastné politické krédo. Zodpovednosť, obetavosť a bezvýhradná oddanosť záujmom vlastného národa je jedinou cestou. Treba mať stále na pamäti, že základnou povinnosťou slovenských politikov je presadzovať záujmy Slovenska a Slovákov a nie napĺňať cudzie programy a ciele napríklad našich susedov či EU. Politici si musia uvedomiť, že meč nie je palica na podopieranie  a trón vládcu – nie je posteľou. Ak sa tak stane, je to nielen tragédiou vládcov, ale aj národov, ktoré to strpia, lebo práve od správneho používania moci – teda ako služby na prospech všetkých ako celku spoločnosti – závisí úspešnosť a často  aj samotná existencia štátov ako základnej podmienky slobodného života národov, ktoré ich vytvorili. Ten, kto nevie alebo nechce vládnuť –  tomu vládnu iní.

Viliam Hornáček

image_printTlačiť článok
- Podporte nas -
SÚVISIACE ČLÁNKY

Najčítanejšie od autora

Najčítanejšie (všetci autori)