nedeľa, 3 júla, 2022
spot_img
ÚvodNárodnostné vzťahyÚstava štátu ako základná hodnota slobodného národa

Ústava štátu ako základná hodnota slobodného národa

Život civilizovaného a kultúrneho subjektu sa odohráva v prostredí rámcovanom hodnotami, ktoré vytvoril. Ochrana, uctievanie a rozvíjanie vlastných kultúrnych, ale aj –  spoločensko-politických  alebo hospodárskych hodnôt, patrí k prejavom, podľa ktorých je posudzovaná vyspelosť spoločenstva. Každý historický a kultúrny národ sa nielen prezentuje, ale aj reprezentuje najmä vlastnými hodnotami, ktorými prispel do spoločnej pokladnice  ľudstva. Medzi takéto hodnoty patria aj ústavy štátov.

            Ústava SR – jej preambula sa začína slovami: My, národ slovenský, pamätajúc… Hovorí sa teda v našom mene – v mene každého z nás – a odvoláva sa na našu historickú pamäť. Hneď Prvá hlava Čl. 1 hovorí o tom najdôležitejšom – pre čo štát vznikol – o jeho suverenite. Citujem: Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

            Úroveň národa sa však neposudzuje iba podľa slov a ustanovení, podľa „litery“ Ústavy. Posudzuje sa najmä podľa toho, ako svoje predsavzatia, vyhlásenia či ústavy … jeho predstavitelia ctia a ako ich dodržiavajú. Ľudovo povedané: neposudzujú nás podľa slov, ale podľa skutkov. A netýka sa to iba  ústavy…

- Podporte nást -

            Keď hovorím dnes – po 1. januári 1993 – o slovenskom národe, už nehovorím iba o etnickom spoločenstve. S plnou vážnosťou  aj so značnou hrdosťou hovorím o svojprávnom a rovnoprávnom medzinárodnopolitickom subjekte – o politickom národe. Dokonca o historickom politickom národe, ktorý sa má v svojej historickej pamäti o čo oprieť. Najmä preto, aby vedel – a vedel presne – aký rozdiel je medzi zvrchovaným rozhodovaním o svojich veciach a vzťahoch, tzv. obmedzenou suverenitou a vazalským či dokonca nesvojprávnym postavením „takmer otroka“ ako ponižovaného a vykorisťovaného sluhu na vlastnej zemi, vo vlastnej vlasti.

            Už samotné slovo „vlasť“, ktoré vychádza zo slovesa „vlastniť“, by malo všetkým vlastencom jasne hovoriť, že kto nevlastní – nemá ani vlasť! Kruté, však? No o to pravdivejšie…

            Základnou úlohou ústavy štátu je chrániť jeho suverenitu a čo najväčšiu nezávislosť. Ako sme „ústavne“ chránili svoju suverenitu a nezávislosť pri tzv. privatizácii? Okrem toho, že už ani zďaleka nie sme suveréni v našej slovenskej ekonomike, sme – resp. zakrátko budeme – závislí aj od toho, čoho sme mali ešte včera prebytok. Od dovozu elektrickej energie zo zahraničia!

            Aj Ústava SR, aj  jadrová elektráreň Jaslovské Bohunice a nami – celým slovenským národom – do nej vložené desiatky miliárd, ale aj úroveň  používania slovenčiny či celkový stav našej kultúry –  napríklad dramaturgie  SND či programov tzv. verejnoprávnej, teda štátnej STV či SRo… a vôbec všetko, čo sme spoločne vytvorili a na čo stále svojimi daňami prispievame – patrí k našim spoločným hodnotám! Kedy mienime týmto hodnotám vrátiť ich pôvodný obsah, zmysel a poslanie?! Pretože ich úlohou je – slúžiť tým, ktorí ich vytvorili. Je to snáď dnes tak?!

            Treba si uvedomiť, že ústava z 1. septembra 1992 je druhou slovenskou ústavou. Nezaškodí nám nielen porovnať ju s predchádzajúcou ústavou, ale sa aj poučiť a pokračovať v tom, čo je dobré, pre nás užitočné a trvácne. V preambule ústavy 1. Slovenskej republiky z roku 1939 je charakterizovaná úloha štátu nasledovne: Slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej usmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravodlivosti a strážca všeobecného dobra v súladnej jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spoločnosti i jednotlivcov.  V nepomerne zložitejších, ťažších a nebezpečnejších časoch 2. svetovej vojny ako sú dnešné,  prvá Slovenská republika tieto svoje predsavzatia – najmä v plnení základnej, teda sociálnej funkcie štátu – splnila vrchovatou mierou a stala sa  oázou relatívneho pokoja, stability a prosperity. Jej menu, so značnou dávkou závisti, nazývali jej susedia „podunajský dolár“.

            Z hľadiska základného princípu medzinárodných vzťahov – princípu reciprocity – ústava z roku 1939 oveľa lepšie, ale najmä spravodlivejšie ako naša súčasná ústava, definovala postavenie a práva národnostných menšín. V §95. Hlavy dvanástej sa doslova píše: Práva národnostných skupín, uvedené v tejto ústave, platia natoľko, nakoľko také isté práva v skutočnosti požíva i slovenská menšina na území materského štátu príslušnej národnostnej skupiny. Keby sme mali takto recipročne definované vzájomné vzťahy s materskou krajinou u nás žijúcej menšiny, mohli by v SR žijúci etnickí Maďari žiadať účasť v politickom živote nášho štátu prostredníctvom svojej vlastnej etnickej strany? Veď Slováci v Maďarsku o niečom takom nemôžu ani snívať! Mohli by slovenskí Maďari žiadať vysoké školy vo vlastnom materinskom jazyku v našom štáte, keď Slováci v Maďarsku žiadne školy v svojom materinskom jazyku nemajú?! Ako vidno, je sa z čoho poučiť aj v našej  prvej ústave.

            Druhá hlava Čl. 12 súčasnej Ústavy SR zaručuje občanom Slovenskej  republiky rovnaké základné ľudské práva a slobody. Citujem … všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Táto definícia je vyčerpávajúca a zrozumiteľná. Navyše je v úplnom súlade s Chartou OSN či Listinou základných práv a slobôd … Tak načo sú nám potom v Ústave SR Čl. 33 a Čl. 34 o právach národnostných menšín a etnických skupín?! Keďže sme občianskou spoločnosťou a všetci občania spoločne – bez ohľadu na uvedené skutočnosti – tvoríme jeden politický národ – slovenský politický či štátny národ – tak „pohlavie, rasa, jazyk, národnosť … atď.“ nie sú a nesmú byť predmetom vymáhania a získavania ďalších kolektívnych „nadpráv“, ale automaticky a prirodzene sa stávajú – súkromnou vecou a teda aj osobným problémom tých, ktorí ich vlastnia alebo sa k ním hlásia.

            Zákonom o Maďaroch žijúcich v susedných krajinách porušila Maďarská republika zásady medzinárodného práva a zaviedla neprípustný princíp exteritoriality. Ako bránili a čím chránili orgány a inštitúcie nášho štátu Ústavu SR a z nej vyplývajúcu „rovnosť všetkých občanov nášho štátu“, keď u nás stále nielen platí „Preukaz zahraničného Maďara“ (vlastní ho aj nedávny úradujúci predseda NR SR maďarskej národnosti), ale tým, že je zároveň poukazom na finančné dávky zvyšujúce životný štandard jeho majiteľa – dochádza k faktickej diskriminácii všetkých ostatných občanov SR, ktorí sa nehlásia k maďarskej národnosti a nevlastnia zmienený preukaz. K hlavným zásadám tvorby ústav ako základu právneho systému štátov patrí aj princíp vyváženosti práv a povinností. Pričom lojalita k štátu patrí k prirodzeným a prvoradým povinnostiam jeho občanov. Z tohto hľadiska vyznieva správanie sa  niektorých poslancov NR SR – napr. M. Duraya či jeho straníckeho šéfa v SMK – ako výsmech nielen Ústavy SR, ale aj poslaneckého sľubu vernosti Slovenskej republike!

            Ak sa teda dnes ústami predsedníčky Ústavného súdu SR,  ba aj prezidenta SR hovorí o potrebe novelizácie Ústavy nášho štátu – treba súhlasiť! Áno, jej zmena je nanajvýš žiaduca a to hneď v dvoch smeroch.

Po prvé: treba vrátiť do Ústavy SR suverenitu, o ktorú ju doslova ožobráčila  tzv. veľká novela ústavy z februára 2001 autorov Kresáka, Orosza, Šimka a Hrušovského.

Po druhé: Ústava SR je ústavou občianskej spoločnosti, resp. politického národa. V preambule je to vyznačené slovami:  Teda my, občania Slovenskej republiky … Preto je potrebné odstrániť z našej ústavy všetko, čo zakladá akékoľvek právo, resp. nadpráva jednej skupiny nad skupinou inou a to je jasný dôvod na zrušenie Čl. 33 a Čl. 34 Ústavy SR ako nepotrebných, ale aj z hľadiska občianskej spoločnosti prekonaných a nežiaducich.

Ústava Francúzskej republiky, ktorá ako prvá v dejinách zaviedla tzv. občiansky princíp zaručujúci rovnosť všetkých občanov štátu a ktorú sa nikto neodváži označiť ako „nedemokratickú“ pojem „národnostná menšina“ nepozná. Každý občan Francúzskej republiky je – bez ohľadu na už spomenuté rozdielnosti či inakosti – Francúz. Analogicky povedané, každý občan Spojených štátov amerických je Američan, každý občan Kanady je Kanaďan a teda aj každý občan Slovenskej republiky je Slovák.

Naša základná a osudová otázka znie: aký zmysel by malo obnovenie slovenskej štátnej samostatnosti, keby sme sa vzdali jej podstaty – suverenity a nezávislosti? O úrovni týchto, všade na svete uctievaných, ničím nenahraditeľných hodnôt však rozhodujú nielen predstavitelia nášho štátu, ale aj my občania – svojimi postojmi. Tak, ako sme konali pri presadzovaní dôstojného postavenia nášho materinského jazyka – slovenčiny, tak ako odhodlane sme konali v požiadavke našej zvrchovanosti, tak ako sme konali  pri obnovení štátnosti  slovenského národa či ako sme naposledy konali pri záchrane nového SND … musíme konať aj pri ochrane podstaty tvoriacej našu ústavu!

Čo by na dnešný stav povedal a ako by konal náš tohtoročný jubilant – zakladateľ a prvý predseda SNR z roku 1848 – Jozef Miloslav Hurban?

Určite by žiadal – a žiadal by právom – vrátiť nášmu najvyššiemu štátnemu orgánu jeho pôvodný názov – Slovenská národná rada! A určite by tiež trval na tom, aby sa Ústave SR vrátil jej pôvodný obsah, zmysel a poslanie. Aj súčasná ústava našej 2. Slovenskej republiky aj J. M. Hurban – ako tohtoroční jubilanti –  si  tento dar bezpochyby zaslúžia!

Devín, 1. septembra 2007

                                                                       Akad. mal. Viliam Hornáček

image_printTlačiť článok
Predchádzajúci článokSlovensko – moja vlasť …
Ďalší článokZa prahom únosnosti
SÚVISIACE ČLÁNKY

Najčítanejšie od autora

Najčítanejšie (všetci autori)