5.2.2022, Peter Grečo
„Tu je moje tajomstvo. Je veľmi jednoduché: dobre vidíme iba srdcom.
To hlavné je očiam neviditeľné.“ (Antoine de Saint-Exupéry: Malý princ)
Podstata Ruskej idey – kresťanstvo
V roku 1988 sa konali vo vtedajšom „perestrojkovom“ Sovietskom zväze mohutné oslavy milénia pokresťančenia Kyjevskej Rusi. Napriek tomu, že vládnucou ideológiou bol ešte stále kresťanstvu nepriateľský komunizmus, sovietske vedenie dalo najavo svojim poddaným občanom, že krst sv. Vladimíra v roku 988 bol kľúčovou udalosťou pre ruskú identitu a štátnosť. Historici bez ohľadu na ideologické preferencie sú zajedno, že Vladimír Svjatoslavič po krste celkom zmenil svoj život: prestal hýriť, drancovať a smilniť. On i jeho kniežatá začali v miestnych obyvateľoch vidieť rovnakých ľudí, ako sú oni sami, priznali im občianske, politické a vlastnícke práva a tak položili základ kresťanského národa. Roľnícke občiny platili síce dane, ale boli to slobodní občania.
Za dva a pol storočia vznikol na základoch kresťanského svetonázoru a slovanskej písomnosti na Rusi organizovaný štát, bohatá a popravde umelecky založená kultúra, krásna literatúra, historické uvedomenie a bohoslovie na vysokej úrovni. Zrodil sa nový ruský národ, žijúci na celom širokom území ruskej zemi: od Karpát až po Volgu a od Čierneho mora k Bielemu moru. Svätý Vladimír na rozdiel od franských panovníkov neprijal kresťanstvo ako politickú ideológiu, ale ako svoju osobnú životnú cestu. Cesta, ktorá je síce obtiažná, ale prináša spásu. Ním prijaté kresťanstvo spojilo ruskú zem s vysoko kultúrnou Byzanciou a západnou Európou, ktorá vtedy vyznávala jednotnú kresťanskú vieru. Pojem Byzancia je predkladaný liberálnymi ideológmi ako negatívny, pretože vektor tohto zámerného falšovania dejín, bol určený osvieteneckým výkladom dejín.
Rusko dalo svetu najkrajšie pomenovanie Bohočloveka Ježiša Krista ako „čelovikoljubivec“ aj s patričnou skúsenosťou viery. Ruská duša široká ako ruská zem počas dejinnej púti rozvíja prijaté bohatstvo a pravú vieru Byzancie, ktorú na naše územie priniesla misia sv. Konštantína a Metoda. Ruská pravda – istina je rozvinutím gréckeho pojmu alétheia – pravda je to, čo sme objavili. Istina nevyjadruje iba to, čo je (latinsky est), ale taktiež to, čo dýcha. Poznať istinu znamená vstúpiť do vzťahu so živou skutočnosťou (Tomáš Špidlík: Ruská idea). Pravda nie je mŕtvy kapitál, ani vec, ale je osobná. Túto konsonanciu ruských religióznych mysliteľov bravúrne vyjadruje Berďajev: „Pravda – to je niečo živé, pravda je tiež cestou a životom. K tejto živej a komplexnej pravde však nemožno dospieť len intelektom, umom a racionálnym uvažovaním, pretože stretnúť sa s ňou možno jedine v skúsenosti náboženského života“ (Filozofia slobody I.). Ruská idea odovzdaná svetu, „sa snaží postihnúť zmysel predovšetkým toho, čo sa nachádza mimo intelektu: prirodzenosť duše človeka, človeka v jeho vzájomných vzťahoch s Bohom, zmysel života, zmysel dejín, metafyziku lásky“ (Ján Šafin: Boh v ruskej filozofii). „Rusko je živý organizmus prírody a ducha. Rusko spája Európu s Áziou, Západ s Východom, Sever s Juhom. Rusko je duchovným organizmom, je to pravoslávie s jeho osobnou vierou, samostatné veľké slovo v dejinách a v systéme kresťanstva“ (Ivan Iljin: O ruskom nacionalizme). Zoznámiť sa s touto ideou nám môže pomôcť znamenité dielo kardinála Tomáša Špidlíka – teológa nerozdelenej Cirkvi ako korektív umelo spustenej rusofóbnej vlny.
Rusko a Fatimské zjavenia roku 1917
Dramatické udalosti rúcania ruskej monarchie, prvá svetová vojna kresťanských národov, blížiaca sa boľševická revolúcia, ktorá ašpirovala na zničenie kresťanských civilizačných hodnôt, neostali bez ohlasu v nebeskej sfére a dostali aj mystickú a racionálne nevysvetliteľnú podobu, známu ako Fatimské zjavenia Panny Márie. Tri negramotné pastierske deti z horskej obce Fatima v Portugalsku sa stali prorokmi hovoriacimi v mene Bohorodičky. Jedno posolstvo rozdelené na tri časti nám treba vnímať v kontexte iných udalostí zjavenia Panny Márie 19. storočia (Lurdy, La Saletta) i varovania pápežov tohto obdobia pred novými doktrínami človekobožstva z dielne slobodomurárskeho hnutia s cieľom spôsobiť vo vnútri cirkvi odpad od viery. Bohorodička „prekvapila“ výzvou, aby Rusko bolo verejne pápežom zasvätené jej nepoškvrnenému srdcu.
Zjavenia začali 13. mája. Panna Mária ukazovala deťom hlbiny pekiel a krásy raja a oznámila im, že o osudoch sveta sa teraz rozhoduje v ďalekej a im podľa mena celkom neznámej „akejsi Russii“, o ktorej si najprv mysleli, že je to nejaká žena. Prebieha tam boj medzi „mojím Synom a zákerným nepriateľom“. Žiadala o modlitbu ruženca, modlitbu za ruský národ a pokánie. „Keď ľudia poslúchnu moje slová, tak sa Rusko obráti k Bohu a na svete nastane mier, ale v opačnom prípade Rusko rozšíri svoje lživé učenie po celom svete, čo bude vyvolávať vojny a prenasledovanie cirkvi“, tlmočilo dedinské dievča Lucia. Bohorodička varovala, ak ľudia nezačnú činiť pokánie, po skončení tejto vojny príde ešte horšia. Obom tragédiám sa dalo predísť a posledným varovaním bola mimoriadne silná polárna nočná žiara nad Európou 2. januára 1938. Čoskoro na to Hitler pripojil Rakúsko k Nemeckej ríši, s odobrením Západu oklieštil a následne rozdelil Československo. Berlín a Moskva chystali plány na vojnu.
Socialistické úrady v Portugalsku robili všetko preto, aby sa deti a ľudia nedostali na miesto zjavení, liberálne noviny si robili posmešky. Zjavenia s mesačnou periodicitou sa skončili 13. októbra, kedy sa na potvrdenie pravosti uskutočnilo pred zrakmi minimálne 70 000 ľuďmi znamenie „tancujúceho slnka“. Medzi svedkami tejto udalosti bol aj šéfredaktor časopisu O Seculo, ateista Avelin di Almeida, ktorý ako jeden z mnohých publikoval svedectvo. V ten deň Bohorodička deťom oznámila, že ľudia ju nevypočuli a nepremenili svoje srdcia a svoju myseľ, neobrátili sa s modlitbou a kajúcim plačom k Bohu, preto zlo v Rusku zvíťazí a na celý svet zostúpia mnohé žiale. Tiež zopakovala pozitívnu ponuku o význame obrátenia Ruska pre svet.
Dôsledky týchto posolstiev na seba nenechali dlho čakať. Portugalsko na desiatky rokov zavrhlo ateistickú vládu, vrátilo sa k tradičnej kresťanskej viere a ostalo oslobodené od hrôz druhej svetovej vojny a predtým od „červeného moru“ šíreného zo Španielskej občianskej vojny.
Už zosadený panovník Mikuláš II. bol zdesený, keď sa o Fatime dozvedel. V tom čase Kerenského slobodomurárska vláda po februárovej revolúcii nastolila v Rusku republiku a Lenin s Trockým po letnom neúspechu čakali na novú príležitosť nastoliť boľševickú diktatúru. Mikuláš cárovičovmu učiteľovi Sydney Gibbsovi povedal: „Ani jedného portugalského novinára by nenapadlo vložiť tomuto dievčaťu do úst proroctvo o Rusku. K čomu im bolo Rusko? V Portugalsku nielen tá negramotná dievčina, ale i väčšina majiteľov novín o Rusku vie toľko, čo my o nich, najskôr ešte menej. Tak kto by mohol do úst malej dievčiny, najskôr budúci svätí, vložiť výroky práve o Rusku? Predstavte si pán Gibbsi, že dajme tomu náš Serafín Sarovský by začal vyslovovať proroctvo o Portugalsku, o Francúzsku, či o vašej zemi. Kto by ho započul?“
Čoskoro po zjaveniach Bohorodičky sa začali šíriť zázračné uzdravenia, ako je to v takýchto prípadoch obvyklé. Lucia ako jediná z troch detí prežila španielsku chrípku a v roku 1920 sa stala mníškou. Až do svojej smrti v roku 2005 publikovala nové videnia a pokúšala sa dávať posolstvá pre kompetentných. Katolícka cirkev sa tradične rezervovane stavia voči podobným javom a oficiálne uznala Fatimské zjavenia až po polstoročí – v roku 1967 – keď pápež Pavol VI. navštívil Fatimu.
Srdce ako priesečník vôle
Latinská cirkev označuje Máriu titulom „Immaculata“ (Nepoškvrnená) a pravoslávna cirkev titulom „Panhagia“ (Celá svätá). Súvisí to s obsahovo identickou vierou oboch tradícií, že Bohorodička je oslobodená od dedičného hriechu.
Vo Fatime Bohorodička zvolala, že napriek všetkému zlému „moje nepoškvrnené srdce nakoniec zvíťazí!“ Hoci pre „pravoslávne ucho“ je slovné spojenie „srdce Bohorodičky“ dosť zvláštne, predsa vystihuje podstatný rys kresťanstva: milovať Boha celým srdcom a blížneho ako seba samého. Sám Ježiš učí, že neprišiel Starý zákon, ktorý lásku „prikazuje“ (Dt 6,4 – 7) zrušiť, ale naplniť. Svojím životom a obeťou na kríži nám daroval Ducha Svätého a ten nás vnútorne uschopňuje k tejto láske tak, ako píše apoštol Pavol: „Božia láska je rozliata v našich srdciach prostredníctvom Ducha Svätého, ktorého sme prijali.“ Pre pravoslávie je srdce ako sídlo lásky dôležitejšie než pre latiníkov, ktorí stavajú viacej na zákone, či ľudských zásluhách. Najčastejšia liturgická aklamácia „Hospodi pomiluj“ je vyjadrením identity pravoslávia. Mystici v oboch tradíciách všade vo svete považujú práve srdce za priesečník ľudskej vôle a Božej vôle. Nie nadarmo hrudník – bok Bohočloveka na kríži – bol ranený kopijou vojaka priamo do srdca. Z tohto srdca spiaceho nového Adama sa rodí nový vzťah človeka k Bohu. Srdce je práve ten bod, z ktorého človek dospieva k slobodnej voľbe medzi dobrom a zlom, medzi pravdou a lžou. Veď presne toto učí Evanjelium: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie“ (Mt 15, 19). „Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka“ (Mk 7,23).
Srdce je vyjadrením ľudskej celistvosti a moderní psychológovia aspoň čiastočne potvrdzujú ľudovú predstavu, že srdce je stredom citového života. Preto katolícka úcta (zbavená falošného spiritualizmu) k Božskému srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie má svoje opodstatnenie (Tomáš Špidlík: Ruská idea). Sv. Teofán Zatvornik vyjadril, že „srdce je pravé autentické ja“. Zosumarizoval biblické učenie a náuku Otcov: „Boh sídli v srdci, ktoré je prestolom Ducha“. Máme tu aj Blaisa Pascala, ktorý západné myslenie usvedčil z nedostatočnosti, keď upozorňuje, že Boh má byť vnímaný citom srdca, a že ono má svoje dôvody, ktorá rozum nepozná. Modlitba srdcom, pohrúženie rozumu do srdca je v pravoslávnej zbožnosti obľúbená metóda modlitby. Stačí nahliadnuť do registra Filokalie alebo do Rozhovorov o Ježišovej modlitbe.
Slobodný súhlas Bohorodičky po ponuke archanjela, že sa stane Božou Matkou, hoci muža nepozná, je výrazom dokonalej čistoty jej srdca, je to prielom Božej moci lásky do ľudského srdca. Mária, napriek rozumom nepochopiteľnej ponuke, v deň zvestovania urobila srdcom správnu a pre ľudstvo spásnu, záchrannú voľbu. Preto ju Boh Otec miluje najviac z celého stvorenia a niet žiadnej milosti od Neho, ktorá by nebola na jej príhovor. Apoštol Pavol píše na začiatku listu Filipanom, že veriacich nosí v srdci a túži po nich srdcom Ježiša Krista, neplatí to vo väčšej miere o srdci Bohorodičky? „Také srdce je dané jedine služobníkom Pána, srdce prosté, ale horúcejšie, srdce Kristovo“ (sv. Ján Zlatoústy: Komentár k Listu Filipanom). Starobylé slávnostné poďakovanie – Akatist k presvätej Bohorodičke nás uvádza do jej úlohy v ekonómii spásy: „Raduj sa, vyvolená na uskutočnenie nevýslovného tajomstva; raduj sa, rebrík, po ktorom sám Boh z neba zostúpil; raduj sa, most, po ktorom ľudstvo zo zeme do neba prechádza; Raduj sa, lebo ty si prinútila démonov nariekať!“ Fatimu vnímajme ako osobitnú charizmatickú milosť udelenú pre posledné časy Cirkvi, je to nový pakt zmierenia a milosrdenstva založený na pevnej záruke – mocného príhovoru privilegovanej osoby – Bohorodičky.
Neúplnosť zasvätenia Ruska v kontexte tretieho posolstva
Pápež Pius XI., bol Luciou 13. októbra 1929 požiadaný, aby „v jednote s ostatnými biskupmi zasvätil Rusko srdcu Bohorodičky, pretože Nebeská kráľovná kázala vyplniť Svätému otcovi túto svoju vôľu“. Pápež, čo je celkom prirodzené, výzvu exaltovanej portugalskej rehoľnice nebral na zreteľ. V roku 1938 Lucia pápeža upozorňuje, že príde nová hrozná vojna, a ak sa jej má zabrániť, je nutné k zasväteniu Ruska srdcu Bohorodičky pristúpiť okamžite. V tejto dobe už bola v katolíckom svete Luciina autorita značná. Rovnako ako Pius XI., ani jeho následník Pius XII., sa k ničomu podobnému neodvážil, hoci povedal, že „Fatima je najväčší Boží zásah do dejín sveta a cirkvi od čias apoštolov“. Ruskí historici tvrdia, že „taký mystický akt by s racionálnymi 30. rokmi minulého storočia rozhodne neladil“ (Andrej Zubov a kol.: Dejiny Ruska I.).
Jestvovali aj viaceré politické dôvody, niektoré trvajú. Pius XII. bol striktný antikomunista. Naopak, Ján XXIII. a Pavol VI. boli až príliš dialogickí so sovietskym vedením. Prvý zvolal II. vatikánsky koncil na rok 1962 a druhý ho v roku 1965 ukončil. Koncil napriek očakávaniam miliónov perzekvovaných a zaznávaných kresťanov za „železnou oponou“ sa nezmohol ani na jednu vetu odsúdenia bezbožnosti komunizmu! Zodpovednosť za to nesie modernistická menšina – liberálni teológovia a preláti, mnohí napojení na slobodomurárov. Táto „deštruktívna skupina ľudí“ (porov. Pius X. encyklika Pascendi Dominici gregis a Motu proprio: Sacrorum antistitum), ovládla procedúry rokovania snemu. Súčasný cirkevný historik R. De Mattei (Druhý vatikánsky koncil) uvádza, že sa odohralo „tajomné zametenie protikomunistickej výzvy pod koberec“, a nepomohla ani petícia 435 biskupov. U nás, v čase normalizácie sa naivne verilo, že komunistická cenzúra v slovenskom preklade vynechala takéto pasáže. Dnes, keď pravda vyšla na svetlo, máme vo veci jasno: slobodomurári nebudú pranierovať hlavné dielo svojich bezbožných myslí. Kardinál, štátny tajomník Vatikánu – Agostino Cassaroli – jeden z architektov vatikánskej Ostpolitik, (ktorý viedol delegáciu Sv. Stolice na oslavách milénia smrti sv. Metoda na Velehrade v roku 1985), bol kľúčovým činiteľom slobodomurárskej lóže infiltrovaným v pontifikáte Jána Pavla II. Nuž, slová slovenského exilového biskupa Pavla Máriu Hnilicu, počas vystúpenia v koncilovej aule, nestratili na aktuálnosti: „Dejiny nás právom obvinia za zbabelosť alebo slepoty pre toto mlčanie.“
Kardinál Albino Luciani ešte predtým, než se stal pápežom Jánom Pavlom I., navštívil sestru Luciu v Coimbre a bol hlboko rozrušený tým, čo počul od fatimskej vizionárky. Bohužiaľ prv, než mohol ako pápež čokoľvek podniknúť, za záhadných okolností náhle zomrel. A nakoniec, vieme si predstaviť pápeža Poliaka alebo Nemca, aby sa verejne zbratal s pravoslávnym Ruskom? Východná politika Vatikánu má svoje mantinely.
Pápeži od prvého zasvätenia sveta srdcu Bohorodičke Piom XII. v roku 1942 síce uskutočnili niekoľko všeobecných zasvätení sveta, avšak ani raz tam nebolo Rusko explicitne menované. Osobitný vzťah k Fatime mal zaiste Ján Pavol II., ktorý považuje záchranu svojho života počas atentátu na výročie zjavenia 13. mája 1981 za dielo ruky Panny Márie. Ten celkom až trikrát vykonal verejné zasvätenie, posledné na prelome milénií.
Sestra Lucia, ktorej sa pápeži úzkostlivo po každom zasvätení pýtali, či je platné bez menovania Ruska, ona vždy odpovedala záporne a výslovne žiadala vykonať tieto úkony podľa pokynov Panny Márie, že Rusko má byť uvedené. Za zmienku stojí aj angažovanie sa biskupa Pavla Hnilicu, ktorý inkognito v Moskve, dokonca aj neďaleko mauzólea Lenina s vedomím pápeža vykonal zasvätenie Ruska.
V roku 1989 nastala podivná zmena, keď sestra Lucia zmenila rétoriku a odobrila spätne zasvätenia Ruska. Zaiste, ako vieme z podrobnejšieho štúdia celej veci, bol na ňu vyvíjaný nátlak z Vatikánu. Dnes sa má za to, že bola dokonca nastrčená falošná Lucia, aj patrične korektné posolstvá. Z korešpondencie pravej sestry Lucie vyplýva, že Panna Mária požadovala výslovne zasvätiť Rusko a požiadavku rozšírila na svet v liste Piovi XII. až po doporučení spovedníka. Vatikán Fatimu v kontexte geopolitických zmien po páde Berlínskeho múru v roku 1989 a začínajúcej implózii svetovej socialistickej sústavy a samotného socialistického Ruska vysvetľoval ako víťazstvo Nepoškvrneného srdca Panny Márie so zámerom kauzu ukončiť. Interpretácia mala nadobudnúť charakter mýtu: zasvätenie v roku 1942 viedlo k ukončeniu II. svetovej vojny, tak zasvätenie v roku 1984 malo viesť k pádu komunizmu. Tradicionalistické skupiny venujú celej Fatimskej problematike značnú pozornosť a poukazujú na nervozitu cirkevného vedenia aj v tejto veci.
Vrásky robí hierarchii aj obsah tretieho posolstva o prebiehajúcom rozvrate vo vnútri Cirkvi, ktoré nemožno osve ponímať od nesplnenej úlohy zasvätiť Rusko. V zjavení 13. júla 1917, potom čo Panna Mária ukázala peklo, odovzdala Lucii, Hyacinte a Františkovi povestné „tretie tajomstvo“. Od toho dátumu až k dnešným dňom toto tajomstvo charakterizuje dejiny, ktoré prežívame v Cirkvi. Z dôvodu jeho mimoriadne hrozného obsahu, bolo a je cirkevnou hierarchiou s ním zle nakladané. Bohorodička žiadala sestru Luciu, aby pápež v roku 1960 učinil svetu známym obsah posolstva. Ján XXIII., ktorý v rozpore s tradíciou hlásal príklon a prispôsobenie sa k svetu, údajne pri jeho prečítaní omdlel a „pilátovsky“ nechal jeho obsah zverejniť svojim nástupcom. Sám nastolil obranný kurz a verejne označil Luciu a tých, čo naňho naliehali, ironicky za „prorokov zlých správ“. Kardinál Ciappi alebo Ottaviani (ktorý beznádejne brzdil na II. vatikánskom koncile revolúciu modernistických progresivistov), ale aj viacerí zbožní preláti, ktorí mali privilégium zoznámiť sa s tretím fatimským tajomstvom, potvrdili, že Svätá Panna špecifikovala, že toto odpadlíctvo vzíde od vrcholu Cirkvi. Mnoho politikov a rôzni biskupi a kardináli sa zasvätili slobodomurárom.
Nakoniec v roku 2000 došlo k zverejneniu, ale len vybranej „neškodnej“ časti tretieho posolstva. Kardinál Bertone (štátny tajomník za Benedikta XVI.) povedal, že posolstvá už sú vyplnené a uzavreté, že netreba v nich hľadať nič nové. Nedôveryhodnosť tohto kardinála vystupujúceho v kauze riadeného úniku dokumentov z osobnej korešpondencie Benedikta XVI. je značná. Keď odišiel z funkcie v roku 2013 vyhlásil, že vo Vatikáne je „celá sieť udavačov a zmijí“.
Jasno do veci dal až Benedikt XVI. v roku 2010 pri návšteve Fatimy, keď povedal počas kázne rozhodné slová: „Klamal by sám sebe ten, kto by si myslel, že prorocké poslanie Fatimy skončilo.“ Bertone na tieto prekvapivé slova celý zbledol. Odkryl se tak konečne pravý cieľ posolstva tretieho tajomstva, ktoré dosiaľ zostalo veľmi šikovne v tieni, s výhovorkou prisúdiť vysvetlenie jeho významu do minulosti – na zodpovednosť sovietskym komunistom. Teda máme tu obvyklé prekrývanie skutočných problémov zástupnými. Mali teda pravdu tzv. fatimské skupiny, ktoré poukazovali na zavinené opomenutie najdôležitejšej časti tajomstva, ktoré sa týka odpadu od viery v Cirkvi. Ratzinger ešte v pozícii prefekta Kongregácie pre náuku viery vsunul tristný obsah skutočného tretieho posolstva do nového Katechizmu v pasážach o „poslednej skúške cirkvi“ (paragrafy 675 – 677) pred Parúziou. Slová o najväčšom náboženskom podvode antikrista a poslednej Veľkej noci Cirkvi, ktorá bude nasledovať svojho Pána v smrti, sa dennodenne napĺňajú. Nevidia ich len tí, ktorí sú opojení vedomím, že človek oslavuje seba namiesto Boha a usilovne nastoľujú novú anticirkev.
Prítomnosť ohyzdných symbolov komunizmu: balzamované telo „večne živého“ Lenina a päťcípa hviezda Kremľa, zreteľne prevyšujúca všetky kríže chrámov, nasvedčujú, že zasvätenie Ruska Bohorodičke sa neuskutočnilo alebo neudialo v úplnosti. Tieto rezíduá komunistického náboženstva indikujú ešte ťažký zápas o dušu ruského národa, ktorá sa zmieta medzi bohohľadačstvom a bohoborectvom, zatiaľ čo v duši západného človeka Boh už dávno umrel.
Význam zasvätenia Ruska srdcu Bohorodičky
Pravoslávny teológ Nikolaj Balaškov rysuje kontúry poslania Ruska: „Zasvätenie Ruska srdcu Bohorodičky znamenalo pre katolícke vedomie spojenie vôle ruského ľudu s čistou vôľou Bohorodičky, a nie s diabolskou vôľou bohoborcov. Lenže k tomuto spojeniu vtedy nedošlo ani formálne, ani fakticky“ (Na ceste k liturgickému znovuzrodeniu).
Rusi nikdy nepochybovali o svojom poslaní pre svet. Po páde Konštantinopolu v roku 1453 rozvinul kultivovaný mysliteľ Pavel z Tveru znamenitú myšlienku a o pol storočie neskôr ju rozvinul mních Filotej, ktorý napísal: „Dva Rímy padli, tretí – Moskva stojí a štvrtého nebude.“ Boli však oklamaní, naposledy a najviac komunistickými ideami, ktoré sú výplodom sionistickej proveniencie, nemeckej politickej technológie a ducha bezbožnosti. Berďajev vo viacerých dielach rieši, ako vôbec Rusi prijali túto cudzopasnú doktrínu za svoju. Totiž pre samu povahu svojej mentality neuspokojiť sa s prechodným a dočasným, a schopnosťou prinášať obete pre definitívne ciele, si komunizmus osvojili a dali mu osobitný charakter. Napriek tomu Božia Matka ani vtedy neopustila ruský ľud a preukázala mu v ťažkých časoch víťaznú pomoc, o čom svedčia viaceré udalosti súvisiace s kultom ikon Bohorodičky, ktorý dokonca protežoval počas Veľkej vlasteneckej vojny sám Stalin.
Filozof predpovedal, že komunizmus prenesie svoje ťažisko z politického usporiadania do kultúrnej a ideologickej oblasti. Dlhodobá skúsenosť ruskej duše s revolučným socializmom postaveným na nenávisti, pomste, zákernosti – triednom boji ich predurčuje odhaliť súčasný rozvrat osoby kultúrnym marxizmom, teda komunizmom implementovaným v LGBT a gender ideológii, ktorý je rovnako podlý, nenávistný a triedny, predestinujúci isté skupiny a selektujúci ľudí. Tento modifikovaný komunizmus sa natrvalo udomácnil v politickom systéme liberalizmu – najväčšom rozkladnom procese v dejinách. V samej podstate je liberalizmus len inou maskou komunizmu.
Pravoslávie vždy dávalo prednosť láske pred poznaním, osoby pred bytím. Ruskí filozofi a duchovní autori dali v zlatom a striebornom období ruskej literatúry náuke o osobe človeka konkrétny personalistický obsah v súlade s byzantskou tradíciou neporušeného kresťanstva. Rozvíjať koncept osoby ako vzťahovej bytosti je určený Slovanom (Pavol Mačala: Náčrt Personalizmu Slovanov) na obraz svätej a nerozdielnej Trojice osôb. Nahradí vyšumené náuky úpadkovej novovekej filozofie Západu. V čase, keď na mnohých miestach vychladla láska (Mt 24,12) a disociácia osoby atakuje ľudskú prirodzenosť, povýšená v mnohých štátoch na zákony, je načase vteľovať ruskú ideu prioritne ako formu duchovného zápasu o samotného človeka. To uvoľní energiu aj pre budovanie bohoľudských základov pospolitosti.
Čo to znamená? Ak je srdce stredom osoby a poznania, tak srdcom ľudia vstupujú do vzťahov. Sv. Teofán Zatvornik je presvedčený, že veľké dielo zjednotenia ľudí a sveta sa na prvom mieste zrealizuje v srdci a skrze ľudské srdce. Táto „kardiognóza“ ruských starcov je v príkrom protiklade k takému usporiadaniu pospolitosti, spoločnosti, ktorá potiera duchovnú existenciálu človeka, teda ateistický humanizmus. Spoločnosť nemôže byť súdržná ani akousi všeobecnou vôľou „ľudu“ francúzskej revolúcie, koexistenciou miliónov egoizmov americkej revolúcie, tobôž nie ich kombináciami národným či boľševickým socializmom. Výstižne demaskoval konfúziu novovekých spoločenských konceptov Peter Vyšeslavcev: „Ateizmus je vlastne stav bez srdca. „Solidarita“, aká bola medzi Rousseauom a Robespierrom nestačí na to, aby sme boli zjednotení s druhými“, píše Vyšeslavcev. „Musíme povedať, že títo ľudia sú bez srdca, a preto stratili akýkoľvek mystický vzťah s blížnym a Bohom“ (Srdce v kresťanskej a indickej mystike). Berďajev protagonistov „nových spoločností“ vníma ako tých, ktorých tváre odrážajú samotné dno materiálneho bytia. Dostojevskij rezultuje rečou Idiota: „Ráčili ste povedať, že všetko je dovolené, a ako chcete usporiadať svet bez Krista? Čím vy ateisti chcete spasiť svet? Akú cestu ste preň našli?“
Racionalistický Západ sa iracionálne bojí Ruska, no v skutočnosti to nie je ruská politika, je to Ruská idea – kresťanstvo, čo znepokojuje nepokojnú myseľ ateizmu, podľa Otcov najhorší postoj človeka. Ostatných tridsať rokov sa v Rusku pokúša etablovať ďalší bohoborecký liberálny systém „človeka bez srdca“, ktorý je ako kedysi revolúcia, násilne vyvážaný do celého sveta. Ide tu o zničenie samotnej ruskej idei, ruského srdca, tak ako sa to udialo vo väčšine slovanských národov. Mechanizmus očierňujúcej propagandy generuje dôvody: raz je to údajná zaostalosť Ruska, potom boľševizmus (Rusom vnútený) alebo veľkosť jeho územia, či politické sebavedomie a národná hrdosť alebo údajná agresívna politika. A náš oklamaný a ohlúpený ľud bezbranne pozerá na cirkus svojich politických a kultúrnych pseudoelít v hysterickom tranze. Nenechajme sa oklamať „malým rozumom“, ktorý nedozrel na uznanie kontinuity gréckej vzdelanosti kresťanskou Byzanciou, a pre ktorý pojem Slovan má rovnaký základ ako pre slovo otrok. Vzťahy v politickej pospolitosti možno budovať len vertikálno-personalisticky, a nie horizontálne-demokraticky, na bohoľudských princípoch, nie ako doteraz na ateistických. Preto poslanie Ruska možno pochopiť nie chladným racionalizmom západného „malého rozumu“, lež návratom k integrálnemu dedičstvu „veľkého rozumu“, ktorý je božský Logos.
Taktiež v intenciách vízií Vladimíra Solovjova smieme predpokladať proces zjednotenia Cirkvi, čo je pochopiteľne vôľa Krista. Pravá sestra Lucia podľa uznávaného historika Fatimy Joaquima Mariu Alonsa vždy tvrdila, že ide o úplne obrátenie Ruska. To znamená nielen o odvrátenie sa od komunistickej ideológie k pravosláviu, ale aj o integrálny návrat k pravej katolíckej viere – podriadeniu sa primátu rímskeho pápeža. Latiníci však v pokore uznajú nesprávny výklad pápežstva v zmysle „nemeckých hodnôt“ – dobíjať, ovládať, vnucovať (André Lwoff predhovor v knihe Juliena Bendu: Zrada vzdelancov) a byzantínci, rovnako v pokore, uznajú potrebu pápeža ako svorníka jednoty bojujúcej cirkvi a ochrancu viery. Cirkev sa stane jedinou slobodnou spoločnosťou v tomto prechodnom období.
Matka Božia vo Fatime stále žiada o zasvätenie Ruska svojmu srdcu. Chce prebudiť človeka ukrytého v srdci, o ktorom píše apoštol Peter (1Pt 3,4) – „pravé, autentické ja“. Pretože „srdce, to je opravdivý človek, vonkajšia podoba je iba maska“, hovorieval básnik Grigorij Skovoroda. Potom sa potvrdí pravosť Ruskej idey v jej celistvosti tak, ako ju vyjadril Ivan Iljin: „My veríme v Rusko preto, že ho vzhliadame v Bohu, pretože poznáme jeho dušu a vidíme cestu, ktorou ruský národ prešiel, pretože sa obracia k Božím zámerom, ktoré sú v základoch ruskej pravdy, ruského národného bytia“ (O ruskom nacionalizme). Vieme si predstaviť uvoľnenú bohoľudskú energiu Bohorodičky, ktorej „ochranný plášť je širší ako obloha“ (Akatist, Ikos 6), keď bude Rusko zasvätené a pod jeho vedením definitívne prekonaný svetovládny ateizmus a človekobožsvo? V tom je jeho poslanie. Vieme si predstaviť naplnenie vízie sv. Jána, o prechode kráľovstva tohto sveta do nebeského (Zjv 11,15)? Teda usilujme sa o toto vyššie poznanie srdcom – duchovnou intuíciou. Po veľkej skúške objavíme aj poslanie nášho národa s jeho cyrilo-metodskou ideou, ktorá je organickou súčasťou tej ruskej.
Použitá ilustračná fotografia: Detail ikony Panny Márie Kazanskej
Zdroj fotografie: https://i1.wp.com/molitva-info.ru/wp-content/uploads/2017/07/p1aoh1mhjjqdr1u5418p4ierj443.jpg
